Úvodní stránka arrow Historie arrow R. Palme Dutt: Lenin Wednesday, October 23 2019  
Kdo jsmeWho we areKontaktujte násKalendář akcíOdkazyInternationalNávštěvní kniha
Advertisement
R. Palme Dutt: Lenin
Neděle, 26 červen 2005

V angličtine existuje mnoho Leninových životopisov rôznej hodnoty. Táto krátka a úplne základná štúdia sa nepokúša opakovať podklady zachytené už existujúcimi biografiami. Jej cieľom je skôr predstaviť význam a úlohu Lenina, nie v prvom rade ako ruského vodcu, ale ako vodcu svetového v kritickom bode zlomu v dejinách ľudstva; a nie v prvom rade ako jedinečnú osobnosť, hoci ňou bol, ale ako vodcu a zodpovedného predstaviteľa svetového hnutia s priamym vplyvom a významom pre dnešok.

OBSAH
 
 
Úvod                                                                                                
 
Leninova epocha   
 
Leninov život   
1. Hlavné koncepcie a základy Leninovej práce   
2. Boľševizmus a menševizmus                                           
3. Svetová vojna a revolučný internacionalizmus
4. Víťazstvo revolúcie v Rusku
5. Vedenie svetovej revolúcie                                                          
 
Leninovo učenie                                                                                
1. Leninov všeobecný svetonázor
2. Teória našej epochy - imperializmus
3. Hlavná úloha našej doby - svetová revolúcia
4. Diktatúra proletariátu                                                     
5. Národné a koloniálne oslobodenie                                   
6. Taktika a organizácia revolúcie
 
Leninov dedič - Komunistická Internacionála  
Rada pre čitateľov                                                                         


Úvod
 
V angličtine existuje mnoho Leninových životopisov rôznej hodnoty.
Táto krátka a úplne základná štúdia sa nepokúša opakovať podklady zachytené už existujúcimi biografiami. Jej cieľom je skôr predstaviť význam a úlohu Lenina, nie v prvom rade ako ruského vodcu, ale ako vodcu svetového v kritickom bode zlomu v dejinách ľudstva; a nie v prvom rade ako jedinečnú osobnosť, hoci ňou bol, ale ako vodcu a zodpovedného predstaviteľa svetového hnutia s priamym vplyvom a významom pre dnešok.
Živý somár môže si nielen kopnúť do mŕtveho leva, ale - čo je horšie - môže ho chrániť a híkať nad ním v najhlbšom somárskom súhlase. Buržoázni zbožňovatelia hrdinov a reformistickí pätolízači daného poriadku, ktorí chŕlili svoj jed na žijúceho Lenina, sa teraz zjednocujú, aby ho velebili, keďže si myslia, že je bezpečne mŕtvy. O tomto ,,zneškodňovaní“ mŕtvych revolucionárov Lenin s plamenným opovrhnutím napísal:
 
„Utláčateľské triedy sa veľkým revolucionárom za ich života odplácali ustavičným prenasledovaním, učenie revolucionárov ich privádzalo do veľkej zúrivosti, besneli od nenávisti a rozvirovali bezuzdné kampane lží a ohováračiek. Po ich smrti sa pokúšajú urobiť z nich neškodné modly, vyhlásiť ich takpovediac za svätých, ponechať ich menu istú slávu na „útechu“ utláčaných tried a na ich obalamutenie, pričom však obsah ich revolučného učenia oklieštiť, otupiť jeho revolučné ostrie a zvulgarizovať ho.“ (Lenin, Štát a revolúcia, s.1)
 
V súvislosti s Leninom je ,,zneškodňovanie“ už v plnom rozmachu. Nepriatelia revolúcie, obrancovia reformizmu a kapitulácie, ba dokonca vodcovia konzervativizmu, všetci sa snažia chválorečiť ,,realistické“ a ,,štátnické“ kvality Lenina, dúfajúc, že nahradia žiaru jeho revolučnej pamiatky za politiku reakcie a tak oslabia postup rastúcej revolúcie.
Žiadna štúdia o Leninovi nemá opodstatnenie, ak sa snaží brúsiť ,,revolučné ostrie“ jeho života, práce a učenia; a najmä nezdôrazňovať jednotu teórie a praxe, čo bolo podstatou jeho postoja. Štúdium Leninovho života a práce má hodnotu len vtedy, ak nie je planým cvičením v uctievaní alebo očierňovaní, v akademickom dejepise alebo v subjektívnom kriticizme, ale ak je priamou pomôckou v pochopení objektívneho dejinného pohybu a v súvislosti s naliehavými problémami sveta a úlohami, ktoré dnes stoja pred nami.
 


Leninova epocha
 
Lenin sa narodil v roku 1870 a zomrel v roku 1924. Jeho život teda pokrýva poslednú štvrtinu devätnásteho storočia a prvú štvrtinu dvadsiateho.
Toto obdobie bolo obdobím rozhodujúcej zmeny, bodom zlomu v ľudských dejinách. Svetová vojna z roku 1914 a Ruská revolúcia z roku 1917 sú prejavy tohto bodu zlomu, ktorého plný zmysel len začíname chápať. Leninova životná činnosť stojí v úplnom strede tohto obratu.
Leninova sila, ktorá ho vydeľuje od všetkých ostatných politických mysliteľov a vodcov tohto obdobia, spočíva v tom, že on jediný, absolútne od začiatku, na silnom základe marxizmu, už pred koncom devätnásteho storočia, videl úplne jasne celý charakter budúceho obdobia, pripravil sa naňho, vyvodil praktické, konkrétne závery, a ako jediný, keď nastal čas, stál pripravený pred požiadavkami histórie.
Čo dalo Leninovi túto jedinečnú silu vidieť jasne, správne a ďaleko do dejinného pohybu? Túto silu získal zo základne marxizmu, ktorý priviedol k novému životu, zachrániac ho z rúk punktičkárov, nevzdelancov a rutinných politikov, do ktorých upadol.
Pre porozumenie práce Lenina je preto podstatné rozumieť základu marxizmu, na ktorom budoval, a charakteru epochy, v ktorej žil.
Základný charakter marxizmu je jednotný, vedecký svetonáhľad na celok prírody, života a činnosti.
Marxizmus vyrástol v druhej štvrtine devätnásteho storočia. V tom čase už základné protirečenia spoločnosti vystúpili silne do popredia.
Dlhý rad revolúcií stredných tried v predchádzajúcom období založil politickú moc kapitalizmu vo vedúcich krajinách, hlavne v Anglicku, Francúzsku a v Spojených štátoch. Kapitalistické vzťahy ovládli svet. Strojový priemysel začínal svoju gigantickú expanziu. Koncepcie liberálneho kapitalizmu, ktoré našli svoje ideálne, rebelské vyjadrenie v Deklarácii práv človeka a v heslách ,,sloboda, rovnosť, bratstvo“ a neskôr sa skonsolidovali v rámci národných štátov, ústavnej vlády a medzinárodného obchodu, sa javili novým vládcom, buržoázii, ako vrchol vývoja ľudstva.
Avšak už sa začínala ukazovať aj záporná stránka vlády kapitalizmu. Masám pracujúceho obyvateľstva sa heslá ,,sloboda, rovnosť, bratstvo“ odhalili ako čistá pretvárka, zakrývajúca nahradenie vlády jednej triedy triedou druhou; masy zostávali v podmienkach driny, biedy a zotročenia. Anarchia výroby a rozdeľovania; opakujúce sa krízy; neobmedzené extrémy a rozširujúca sa priepasť medzi bohatstvom a chudobou; divoké rozšírenie obchodovania a honby za ziskom po celom svete; to všetko odhaľovalo vnútorné protirečenia kapitalizmu.
Rastúca nová spoločenská sila budúcnosti, robotnícka trieda, na ktorej práci bolo vybudované bohatstvo kapitalizmu, sa začínala objavovať na sociálno-politickej scéne ako aktívny a nezávislý faktor rastom masových revolt, spočiatku zmätených, no už ukazujúcich rastúci politický cieľ a uvedomenie, najmä v rannom pohybe revolučného odborového hnutia a chartizme v Anglicku. Buržoázia sa teraz stále jasnejšie odvracala od svojej pôvodne revolučnej roly do roly kontrarevolučnej ako obranca panujúceho poriadku proti novým silám.
Spolu s prvými revoltami robotníckej triedy sa začala objavovať kritika kapitalizmu. Jedna škola sa obrátila k túžbe po stredoveku (Carlyle v Anglicku) alebo k nejasným želaniam po humanizme (Sismondi). Iný smer sa snažil hľadať nový sociálny poriadok a rozvíjal ranné teórie utopického socializmu (St.-Simon, Fourier, Owen). Utopický socializmus kritizoval zlá kapitalizmu a navrhoval družstevný sociálny poriadok, ale bez jasnejšej koncepcie spoločenského vývoja, obracajúc sa hlavne na vládnucu buržoáziu a odsudzujúc triedny boj, ktorý jediný mohol uskutočniť ich ciele.
Súčasne rozvoj myslenia a filozofie ukázal, že podmienky boli zrelé pre nové štádium v pokroku ľudstva. Buržoázne myslenie dosahovalo hranice svojho rozvoja a začínalo sa vyčerpávať. K vyvrcholeniu klasickej buržoáznej filozofie sa dospelo s Hegelom v prvej štvrtine devätnásteho storočia. Hegel vykonal hlboko revolučnú prácu tým, že zničil subjektívne idealizmy, dogmatické domnienky a empirické skepticizmy svojich predchodcov, a ako prvý založil kritické, objektívne chápanie vesmíru, života a spoločnosti ako systematický, vzájomne prepojený proces vývoja, postupujúci dialekticky, cez protirečenie a konflikt, k novým formám, proces, ktorého zákony človek môže pochopiť a ovládnuť. Prvé hýbatele tohto procesu však ponechal v mystickej oblasti ideí, myšlienok; presne tak mysticky ponechal štát mimo a nad občianskou spoločnosťou, ktorej výsledkom a odrazom v skutočnosti bol. Jeho filozofia teda ešte trpela idealizmom, nebola úplne kritická a vedecká, a nevyhnutne skončila v mysticizme a reakcii ako oporný stĺp pruskej monarchie. Jednako Hegel vytvoril posledný veľký filozofický systém buržoázie; po ňom buržoázna filozofia (okrem ľavých hegeliánov, Feuerbacha, materialistov) prešla do iracionalistického subjektivizmu, empirizmu, eklektického zliepania zlomkov a čiastočného šarlatánstva.
Rovnakým spôsobom dospela k vrcholu škola klasických ekonómov buržoázie v osobe Ricarda v prvej štvrtine devätnásteho storočia. Klasickí ekonómovia sa snažili vypracovať vedeckú analýzu ekonomických základov novej spoločnosti. Nevedomky však zostali spojení s domnienkami buržoázneho poriadku, ktorý považovali za prirodzený, večný poriadok, a následkom toho sa beznádejne zamotali v neschopnosti objaviť vedecké vysvetlenie renty, zisku a úroku. Po nich sa buržoázna ekonómia vzdala pokusu byť vedou a obmedzila sa na empirickú úroveň trhových kalkulácií, s následnou neschopnosťou pochopiť alebo predvídať veľké hospodárske procesy.
Jedine prírodné vedy, technicky užitočné pre kapitalizmus, mohli pokračovať v pokroku počas devätnásteho storočia, no i tu len v neustálom konflikte s reakčnými vládnucimi silami. Prírodné vedy však pracovali len vo svojich oddelených oblastiach, bez nejakého širšieho pochopenia. To nevyhnutne viedlo k dilemám a krízam vedy, kedy ďalšie napredovanie láme dočasné bariéry a vynucuje si čeliť základnejšiemu porozumeniu.
Pred Marxom nejestvovala žiadna koncepcia, ako vedecky porozumieť životu človeka i dejinám, a spoločenským i politickým inštitúciám, v ich vzájomných vzťahoch a nie oddelene.
Preto sa ľudstvo pred Marxom vyvíjalo slepo, cez slepé vzájomné pôsobenie protikladných síl, často so strašnými následkami, bez pokusu o kolektívne porozumenie.
Tento slepý vývoj stále pokračuje, až kým budú vládnuť staré sily (Svetová vojna, súčasná hospodárska kríza); ale nová organizujúca sa sila kolektívneho vedeckého chápania a konania (marxizmus alebo medzinárodný komunizmus, predstavovaný medzinárodnou robotníckou triedou) je schopná hrať v každom štádiu silnejšiu rolu, a napokon bude proces vývoja sama viesť.
V tomto kritickom štádiu devätnásteho storočia, keď na každej strane rástli nové sily, problémy a konflikty a moc panujúceho buržoázneho myslenia ovládať ich slabla a vyschýňala, prišiel Marx. Budujúc na hlbokom štúdiu celého predošlého myslenia a vedy a na danej svetovej realite, dokázal prelomiť prekážky a ukázať cestu vpred. Preto sa v devätnástom storočí vyníma ako uskutočňovateľ a budovateľ moderného sveta.
Marx ako prvý vypracoval plne vedecký svetonázor a metódu. Je to svetonázor dialektického materializmu.
Marx staval na Hegelovej dialektike, no oslobodil ju od jej idealistických prvkov. Spolu s Feuerbachom, materialistickým žiakom Hegela, chápal, že svet ideí, myšlienok nebol mystickým stvorením z ničoho, ale odrazom materiálneho sveta. Od pasívneho materializmu Feuerbacha alebo mechanického materializmu sa odlišoval tým, že vysvetlil praktickú úlohu procesu myslenia a ľudského konania nielen ako pasívny odraz materiálneho sveta, ale i naopak ako účinkujúcu a meniacu materiálny svet. Odlišný charakter dialektického materializmu spočíva v jeho jednote teórie a praxe. ,,Filozofovia rôznymi spôsobmi len vysvetľovali svet, úlohou je zmeniť ho“ (Marx: Tézy o Feuerbachovi). Táto koncepcia sa naplno uskutočňuje v životoch Marxa i Lenina.
Na základe tohto náhľadu mohol Marx analyzovať vývoj dejín ľudstva už nie ako iracionálny zmätok náhod, ani nie ako napĺňanie ľubovoľných ideí a predstáv, ale ako systematický, vedecky vysvetliteľný vývoj, založený na danom stupni materiálnych výrobných síl a následne nevyhnutných formách spoločenských vzťahov, z čoho rastú zodpovedajúce formy spoločenského vedomia, triednych vzťahov, ideológie, spoločenskej a politickej štruktúry, a následné konflikty a protirečenia, vedúce k ďalšiemu vývoju.
Celé minulé dejiny - nasledujúce po období primitívneho komunizmu, kedy nízka úroveň výroby a absencia nadhodnoty ešte nenechali priestor pre triedne rozdelenie a vykorisťovanie - sa takto odkrývajú ako sled rôznych foriem triednej spoločnosti a triedneho panstva, zodpovedajúcich rôznym stupňom výroby, a vyvíjajúcich sa cez rad triednych bojov. Tento náhľad nevidí kapitalizmus ako trvalú, osudovú ,,prirodzenú nutnosť“ alebo nadhistorický ,,ekonomický zákon“ (ako tvrdia buržoázni profesori), ale ako historickú fázu so začiatkom a koncom - ako poslednú fázu triednej spoločnosti. Kapitalizmus, rastúci z podmienok feudalizmu a malovlastníckej spoločnosti, nahrádza, alebo zatláča do úzadia, predchádzajúce vládnuce formy triednych privilégií a rozdelenia novou formou - delením na buržoáziu, triedu vlastníkov, ktorá žije zo zamestnávania práce iných, a proletariát, triedu námezdne pracujúcich, ktorý je formálne slobodný, no v skutočnosti je svojim živobytím závislý na buržoázii. Objavenie zákonov pohybu kapitalistickej spoločnosti bola špecifická práca Marxa s použitím metódy dialektického materializmu na existujúci stupeň spoločenského vývoja. Ukázal, že kapitalizmus v svojich ranných štádiách, napriek celkovej krutosti a tvrdosti, bol jednako pokrokovou silou, ktorá cez konkurenciu viedla k neustálemu rozvoju výrobných síl, väčšiemu rozsahu výroby, koncentrácii kapitálu a početnému rastu proletariátu. Ale tým istým procesom si kapitalizmus pripravuje vlastné zničenie. Kapitalizmus, ktorý vznikol na báze individuálneho vlastníctva, sa vyvíja k svojmu protikladu, ku gigantickej, hoci anarchickej, veľkoplošnej organizácii výroby, v ktorej prevažujúca masa výrobcov je odrezaná od vlastníctva, kým privlastňovanie zisku malou, stále viac parazitickou triedou vlastníkov sa stáva okovami pre ďalší rozvoj výroby. Podmienky sú tak zrelé pre ďalšie štádium. Kapitalizmus sa stáva reakčnou, už nie pokrokovou, silou. Rastúce protirečenia a blížiaci sa pád kapitalizmu sa ohlasujú v postupne väčšom škrtení strojov, zväčšovaní kríz a období stagnácie, masovej biedy uprostred kolosálneho bohatstva a bohatstvo produkujúcej sily, a v rastúcich konfliktoch buržoázie a proletariátu. Proletariát je podmienkami svojej existencie nútený kolektívne sa organizovať a hľadať záchranu v spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Triedny boj proletariátu sa stáva jedinou pokrokovou silou, vyžadujúcou jeho dovedenie do revolučného bodu, kde proletariát dobyje politickú moc, prevezme výrobné prostriedky od kapitalistov a organizuje spoločenskú výrobu pre potrebu, otvárajúc takto beztriednu spoločnosť. V tomto závere našiel Marx riešenie problémov súčasnej epochy.
Ústrednú úlohu našej epochy teda Marx vidí ako uskutočnenie diktatúry proletariátu, aby sa výroba organizovala spoločensky a viedla k beztriednej komunistickej spoločnosti budúcnosti.
Aby proletariát vykonal svoje svetové poslanie, vyžaduje táto úloha medzinárodnú revolučnú organizáciu.
Tejto úlohe Marx a jeho spolupracovník Engels, ktorému takisto patrí úcta za originálne vypracovanie teórie i za vedenie praktického boja, venovali svoje životy, ako na teoretickom tak aj na praktickom fronte.
V druhej polovici devätnásteho storočia hrali Marx a Engels v raste a tvarovaní medzinárodného robotníckeho hnutia vedúcu úlohu. Cez Medzinárodnú ligu komunistov, cez Prvú internacionálu a cez priamy kontakt s robotníckymi hnutiami rôznych krajín Marx a Engels cvičili a viedli rastúce medzinárodné robotnícke hnutie. V čase smrti Marxa v roku 1883, a ešte viac v čase smrti Engelsa v roku 1895, bol marxizmus uznávaný ako základ celého medzinárodného robotníckeho hnutia.
Ale rozhodujúca bitka medzi kapitalizmom a proletárskou revolúciou mala prísť až po smrti Marxa a Engelsa. Hoci revolučné boje roku 1848 a najmä Parížska Komúna roku 1871, keď si robotníci šesť týždňov udržali moc, ukázali cestu vpred, kapitalizmus ešte stále mal pred sebou obdobie expanzie do celého sveta, kým dosiahol éru úpadku a kým sa éra svetovej revolúcie mohla otvoriť.
Svetová expanzia kapitalizmu viedla k štádiu, v ktorom sa väčšia časť sveta stala priamo podrobená hŕstke kapitalistických mocností v Európe a Spojeným štátom. V hlavných líniách sa rozdelenie sveta skončilo v poslednej štvrtine devätnásteho storočia. Monopolistický kapitalizmus západných mocností ovládal svet. Obrovské zisky tiekli k vládnucej finančnej triede; časť z toho sa použila na kúpenie rastúceho hnutia pracujúcich prostredníctvom ústupku obmedzených reforiem a korupciou vedenia. Kapitalizmus vstúpil do štádia úpadku a parazitizmu, vedúceho k Svetovej vojne a k súčasnej všeobecnej kríze - do štádia imperializmu alebo, ako ho Lenin definoval, posledného štádia kapitalizmu.
Epocha imperializmu bola epochou Lenina.
Marx a Engels mohli byť za svojho života svedkami iba najnepatrnejšieho otvorenia epochy imperializmu, k charakteru ktorého ich spisy už poskytli kľúč.
Vedenie medzinárodného socializmu prešlo od Marxa a Engelsa k Leninovi. V skutočnosti prešlo k Leninovi už počas tejto epochy, hoci to medzinárodne nebolo uznané a pôsobivé, až kým to nepotvrdilo víťazstvo v roku 1917.
V prvých štádiách imperializmu, po smrti Marxa a Engelsa, prešla medzinárodným robotníckym hnutím vlna zmätku a oslabenia revolučného cieľa. Veľké masové organizácie socialistických strán a odborov, organizované v II. internacionále od roku 1889 a v Medzinárodnej federácii odborov, rástli enormne v počte a v sile. V roku 1914 mala Socialistická internacionála 12 miliónov členov. Jej programom oficiálne bol program marxizmu. Ale prax sa stále viac klonila k oportunizmu, to znamená, k prispôsobovaniu sa existujúcemu kapitalistickému režimu za účelom obmedzených, okamžitých ústupkov.
Mnohí socialisti spočiatku nerozumeli skutočnému charakteru obdobia imperializmu. V radoch medzinárodného socializmu vyrástla celá teória oportunizmu. Táto teória hľadela na obdobie imperializmu ako na vyvrátenie učenia Marxa: ako postup kapitalizmu k novému životu a vyššej organizácii, prekonanie jeho konfliktov; ako obdobie postupného zmiernenia protirečení, sociálnej reformy a rastúceho zlepšovania podmienok pre všetkých, a pokojného prechodu k socializmu. V princípe Socialistická internacionála tieto teórie odmietala a odsudzovala, no stále viac sa presadzovali v jej praxi.
Svetová vojna zasadila týmto ilúziám smrteľný úder. Odhalila skutočný charakter imperializmu ako obdobia násilných kríz a explózií, rastúcej masovej chudoby a prechodu k proletárskej revolúcii.
Väčšina Leninovho života, dve tretiny jeho aktívneho politického života, prešli v predvojnovej epoche imperializmu, stredom prehlbujúceho sa močiara oportunizmu a popierania revolúcie v radoch medzinárodného socializmu. V bitke za revolučný marxizmus Lenin vyrástol, zmocnel a zocelil stranu, ktorú viedol, pre nadchádzajúce konflikty.
Svetová vojna priniesla krízu a pád Socialistickej internacionály. Najostrejšia kríza a násilný výbuch všetkých protirečení, na čo dlho predtým poukazoval Marx, vystavili medzinárodný socializmus najťažšej skúške. Stará Socialistická internacionála, nasiaknutá oportunizmom, sa pri tejto skúške zrútila. Rozlomila sa na kúsky a jej vedúce strany prešli otvorene do služieb rôznych bojujúcich imperialistov.
Bola to najčiernejšia chvíľa v moderných dejinách. Osud ľudstva, únik z bahna deštrukcie, kam ho imperializmus zanášal, bol spojený s medzinárodným socializmom. Chvíľa, ktorú ľudstvo dávno predvídalo a pripravovalo sa na ňu, nadišla; nástroj, ktorý generácie svojou prácou a obeťami budovali, aby bol pre čas krízy pripravený, bol po ruke; a zdalo sa, že tento nástroj zlýhal. Vyzeralo to, akoby celá práca mala začať znovu od základov v hodine dvanástej, v teraz už zúfalých pretekoch so silami deštrukcie.
Medzinárodný socializmus však nezlýhal. Sily, ktoré mali hnutie viesť ďalej, aby sa vyrovnalo s požiadavkami krízy, a otvoriť víťaznú svetovú revolúciu, boli pripravené. Centrom týchto síl bol Lenin.
Marx zomrel v roku 1883, Engels zomrel v roku 1895.
V roku 1893 začal Lenin svoju vodcovskú politickú činnosť, aby v nej pokračoval bez prestávky až do svojej poslednej choroby v roku 1923.
 


Leninov život
 
Už meno Lenin naznačuje charakter jeho života a práce. Rodné meno Lenina bolo Vladimír Iľjič Uľjanov. Narodil sa v Simbirsku (teraz premenovanom na Uľjanovsk) v Rusku (teraz Zväz sovietskych socialistických republík) 22. apríla 1870. Meno Lenin, podľa ktorého ho pozná celý svet, bolo pôvodne revolučným pseudonymom, ktoré prijal sotva čo dospel, aby sa podriadil nárokom ilegálnej revolučnej práce za cárizmu.
Podmienky ilegálnej revolučnej práce boli v tom čase skoro neznáme vo väčšine zvyšnej Európy, okrem oveľa miernejšieho príkladu protisocialistických zákonov za Bismarcka v Nemecku počas 80-tych rokov. Podmienky v Rusku sa pokladali najmä za osobitosť jeho ,,zaostalosti“. Dnes sa karty obrátili. Vo veľkej časti Európy sa takéto metódy ilegálnej revolučnej práce stávajú nevyhnutné pre vedenie nielen najzákladnejšej socialistickej propagandy, ale dokonca i najzákladnejšieho politického boja proti úplnému zotročeniu. ,,Zaostalosť“ cárizmu nastavovala v skutočnosti zrkadlo, v mnohých ohľadoch, budúcnosti európskych národov v období imperialistického úpadku. Revolučné hnutie, ktoré vyrástlo v týchto podmienkach, sa stalo najsilnejším a najvyspelejším; zatiaľčo vo ,,vyspelých“ krajinách Európy hnutia, ktoré sa pýšili svojou silou a vedúcou úlohou, sú teraz nútené bolestivo sa učiť metódam boja pod bičom kontrarevolúcie. Tento hlboký dejinný presun má obrovský význam pre pochopenie úlohy ruského revolučného robotníckeho hnutia, vedeného Leninom, v medzinárodnej oblasti.
 
1. Hlavné koncepcie a základy Leninovej práce
 
Niekedy koluje legenda, že Lenin bol vo svetovej politike pred rokom 1917 úplne neznámy, alebo známy len malému okruhu verných nasledovníkov.
Nie je to pravda. Okrem jeho vedenia v starej Socialistickej internacionále, v ktorého byre isté obdobie aktívne pôsobil, jeho historická rola bola známa dokonca i buržoáznym pozorovateľom mimo Ruska už pred Vojnou. Také uznávané dielo ako Cambridgské moderné dejiny, vydané v roku 1910, v krátkej kapitole o minulom polstoročí ruských dejín venujú pol strany práci a teóriám Lenina ako jednej z významných osobností poslednej dekády devätnásteho a prvej dekády dvadsiateho storočia (Cambridgské moderné dejiny, vydanie 1910, zv. 12, s. 331-2).
Víťazstvo boľševickej revolúcie v roku 1917 nebolo, v skutočnosti, žiadnym zázračným výbuchom vzplanúcim odrazu z ničoho, ale vyvrcholením dlhého predchádzajúceho procesu revolučného hnutia v Rusku, v ktorom tridsať rokov neúnavnej prípravnej práce Lenina hralo rozhodujúcu úlohu.
Lenin sám po revolúcii napísal, ako boľševizmus (revolučný marxizmus) bol výsledkom celého predošlého revolučného vývoja:
 
,,V priebehu asi polstoročia, približne od štyridsiatych do deväťdesiatych rokov minulého storočia, pokrokoví myslitelia v Rusku, vystavení útlaku nevídane barbarského a reakčného cárizmu, dychtivo hľadali správnu revolučnú teóriu, sledujúc s obdivuhodnou horlivosťou a dôkladnosťou každé ,,posledné slovo“ z Európy a Ameriky na tomto poli. Rusko si marxizmus ako jedinú revolučnú teóriu skutočne vyslúžilo polstoročnými mukami a obeťami, nevídaným revolučným hrdinstvom, neuveriteľnou energiou a obetavým hľadaním, štúdiom, skúšaním v praxi, sklamaniami, overovaním a porovnávaním so skúsenosťami Európy. Vďaka emigrácii, vynútenej cárizmom, malo revolučné Rusko v druhej polovici 19. storočia také bohaté internacionálne styky, bolo tak skvele oboznámené so svetovými formami a teóriami revolučného hnutia ako ani jedna krajina sveta.“ (Lenin, Ľavičiarstvo - detská nemoc komunizmu.)
 
Tento jedinečný charakter revolučného hnutia v Rusku, jeho dlhodobé trénovanie v praktickej revolučnej práci, v revolučnom obetovaní a hrdinstve, jeho hlboko teoretický charakter a jeho bezkonkurenčné medzinárodné pozadie je nevyhnutné mať na vedomí, aby sme pochopili, ako sa pripravovala pôda pre rozvoj silného, nepokriveného a víťazného revolučného marxizmu v Rusku prv, než v ostatných krajinách.
Napriek tomu, že priemyselný proletariát sa v Rusku objavil neskoro, pôda pre postup bola v mnohých ohľadoch pripravená od začiatku úplnejšie, než inde. Prvý preklad Marxovho Kapitálu do cudzej reči vyšiel v Rusku v roku 1872, päť rokov po vydaní originálu, v náklade 3000 kusov, ktoré sa okamžite vypredali. Prvý francúzsky preklad sa zjavil v roku 1883, prvý anglický v roku 1886, teda štrnásť rokov po ruskom.
Prvou ruskou marxistickou organizáciou bolo ,,Oslobodenie práce“, založené v emigrácii Plechanovom a inými v roku 1883. Jej druhý program, vydaný v roku 1887, poskytol základ pre program sociálnej demokracie v Rusku.
V roku 1887 vylúčili Lenina ako sedemnásťročného z Kazaňskej univerzity, kde práve začal študovať, za účasť na revolučnej demonštrácii. O čosi skôr v tom istom roku bol jeho starší brat Alexander obesený za prípravu atentátu na cára. Toto boli Leninove prvé priame skúsenosti z revolučného hnutia.
Leninov otec bol školný inšpektor. Jeho dvaja synovia a štyri dcéry vynikajúco študovali a všetci sa stali revolucionármi. Alexander, najstarší, bol posledný vedúci predstaviteľ starej, predmarxistickej revolučnej organizácie ,,Narodnaja voľa“ (Vôľa ľudu), ktorá sa pokúšala zvrhnúť cárizmus individuálnym terorizmom. Lenin si hlboko vážil pamiatku na svojho brata a starých revolučných bojovníkov, národníkov, ktorí zanechali hrdinskú tradíciu. Videl však, že tieto metódy neumožňovali zvrhnúť cárizmus. Hľadal seriózne odpoveď na problémy boja za oslobodenie. Odpoveď našiel v marxizme. Od Marxa sa naučil vedeckému prístupu k zákonom spoločenského vývoja; že moc existujúceho režimu môže byť zvrhnutá nie individuálnou činnosťou, ale jedine činnosťou más, a že vodcom budúcej víťaznej revolúcie musí byť priemyselná robotnícka trieda. Lenin študoval Marxove spisy s extrémnou dôkladnosťou, ako to len bolo možné vo veľmi ťažkých podmienkach. Súčasne pokračoval v štúdiách práva v Petrohrade, kde promoval v roku 1891. Vyše roka pracoval ako právny asistent v Samare. V Kazani i v Samare navštevoval ,,marxistické krúžky“, prvé formy sociálno-demokratických skupín pred vznikom strany. Prvú prácu napísal v roku 1893 ako pojednanie o roľníckej otázke. V jeseni roku 1893 prišiel do Petersburgu. Vtedy začala jeho vedúca politická činnosť.
Prvou úlohou bolo očistiť politickú líniu sociálnej demokracie a organizovať robotníkov v línii sociálnej demokracie, s výhľadom na založenie sociálno-demokratickej strany. Táto úloha sa uskutočnila v priebehu rokov 1894-98.
V oblasti revolučného a polorevolučného myslenia a konania socialistického typu panoval v tom čase veľký zmätok náhľadov a smerovaní. Na jednej strane tu boli národníci, prežívajúci predstavitelia predmarxistického hnutia (ich náhľad neskôr prešiel do Socialistickej revolučnej strany - eserov), ktorí idealizovali roľníctvo, popierali nevyhnutnosť rozvoja kapitalizmu a strojového priemyslu v Rusku a základňu socializmu videli v dedinskej občine. Proti nim stáli marxisti. Ale medzi marxistami boli mnohí profesorského a nerevolučného typu, tzv. legálni marxisti. Osvojili si ekonomickú analýzu marxizmu, aby bojovali proti sentimentálne idealistickým antikapitalistickým názorom, ale v praxi ustupovali od revolučného organizovania robotníkov a podriaďovali ich kapitalizmu, čím sa fakticky stali propagandistami kapitalizmu, ako odhalil neskorší vývoj ich vodcov (Struve, Tugan-Baranovskij) k liberalizmu. Napokon existovali revoluční marxisti, ktorých vodcom sa skoro po príchode do Petersburgu stal Lenin, kým Plechanov bol vodcom v emigrácii.
Od začiatku Lenin úplne jasne načrtol líniu revolučnej sociálnej demokracie a vydelil ju od všetkých oponujúcich smerov. Vykonal to už v roku 1894.
Vydaním svojej prvej dôležitej práce roku 1894 Kto sú priatelia ľudu, a ako bojujú proti sociálnym demokratom? sa Lenin vyrovnal s národníctvom a načrtol politickú líniu sociálnej demokracie v Rusku. Na základe faktov ukázal smerovanie hospodárskeho vývoja, ukázal rolu robotníckej triedy ako budúceho vodcu revolúcie za zvrhnutie absolutizmu a víťazstvo socializmu, a ukázal ďalšie kroky potrebné pre vybudovanie sociálno-demokratickej strany.
Popri tom, v tom istom roku, začal paľbu na druhom fronte ,,legálneho marxizmu“ prácou Ekonomický obsah národníckej teórie a jeho kritika v knihe pána Struveho, a ukázal, že ,,legálny marxizmus“ vedie do tábora buržoázie.
Tento boj na dvoch frontoch, jasné vytýčenie línie revolučnej sociálnej demokracie od ostatných smerov, a súčasne konkrétne vysvetlenie praktických úloh, bolo charakteristické pre Leninovo vodcovstvo už od počiatku.
V tom čase Lenin a skupina revolučných marxistov organizovali skupiny robotníkov z petersburských tovární. Od práce iných skupín ich odlišovalo to, že spájali agitáciu a organizovanie robotníkov na základe ich okamžitého postavenia a prvých základných foriem triedneho boja so školením robotníkov v politickom chápaní, v princípoch marxizmu a v uvedomení si ich politickej úlohy ako budúcich vodcov revolúcie. Táto jednota politiky a más, revolučného politického boja a každodenného triedneho boja, bola od začiatku jedným z tajomstiev boľševizmu a jeho sily.
V roku 1895 Lenin a jeho skupina založili ,,Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy“, predchodcu sociálno-demokratickej strany. Zväz dokázal viesť rastúce štrajkové hnutie v Petersburgu. V tom istom roku sa Lenin, po návšteve Plechanova vo Švajčiarsku (ktorý v ňom uznal budúceho vodcu ruskej revolúcie), pripravoval vydávať ilegálne robotnícke noviny Rabočije delo, aby zoskupovali a viedli rastúce hnutie. V predvečer začiatku vydávania ho zatkli a po ročnom väznení poslali na tri roky do vyhnanstva na Sibír, do roku 1900. Za týchto podmienok pokračoval v práci, z peterburského väzenia pomáhal viesť štrajkové hnutie a písal, okrem iných vecí, Vývoj kapitalizmu v Rusku, čo je dodnes klasické dielo. Vo vyhnanstve na Sibíri sa k nemu pridala Krupská, jedna z vedúcich osobností revolučnej marxistickej skupiny v Petersburgu; pokračovali v spoločnom živote a práci neprerušene až do Leninovej smrti.
V roku 1898 vznikla Ruská sociálno-demokratická robotnícka strana na prvom zjazde v Minsku. Lenin vo vyhnanstve sa ho nemohol zúčastniť. Manifest zjazdu fakticky skoncipoval vodca legálnych marxistov, Struve.
Nasledovalo obdobie zmätku a slabosti vedenia mladej sociálnej demokracie. Stará garda vodcov revolučného marxizmu okolo Lenina z rokov 1894-98 bola celá uväznená alebo vo vyhnanstve. Tí, ktorí teraz vystúpili do popredia, padli pod vplyv oportunistických ideí, obzvlášť vyžarovaných od západnej sociálnej demokracie. Práve vtedy (1899) vydal Bernstein svoju knihu, ktorá začala kampaň revizionistického socializmu proti revolučnému marxizmu, a otvoril medzinárodnú bitku v mene ,,slobody kritiky“ (v skutočnosti prechodu k buržoáznemu mysleniu) proti ,,ortodoxii“ (marxizmu). V Rusku v tom čase získal oportunizmus v teórii a praxi zvláštny charakter, ktorý sa stal známy ako ,,ekonomizmus“, odrážajúci niektoré západné vzory. Stúpenci tohto smeru tvrdili, že ,,politika“ je nad hlavami robotníkov; že sociálni demokrati by mali viesť a organizovať robotníkov len na základe ich okamžitých praktických záujmov v dennom ekonomickom boji proti zamestnávateľom, ako v trade unionizme (odborárstve) v Británii; a že z tohto ekonomického boja sa neskôr vyvinie politické uvedomenie a politický boj. Táto koncepcia znamenala, v skutočnosti, prenechanie politickej oblasti buržoázii. Znamenala, ako ukázal príklad britského trade unionizmu, posluhovanie buržoázii.
Lenin ihneď vyhlásil neľútostnú vojnu týmto oportunistickým smerom, ktoré ohrozovali celú budúcnosť ruského robotníckeho hnutia a splodili by iba servilný labourizmus namiesto revolučnej sociálnej demokracie. Len čo sa vrátil do Ruska, začal sériu článkov, ktoré napokon dosiahli kompletnú podobu v knihe Čo robiť?, vydanej v roku 1902. V tejto knihe prichádza výnimočný príspevok boľševizmu po prvýkrát k robotníckemu hnutiu v plnej zbroji. Jej obsah je životne dôležitý pre dnešné medzinárodné robotnícke hnutie.
Podstatou Čo robiť? je vysvetlenie vedúcej politickej úlohy revolučnej sociálnej demokracie a odhalenie falošnej, domnele ,,marxistickej“ teórie živelného vývoja triedneho boja robotníkov k socialistickému uvedomeniu a revolúcii. Živelný triedny boj robotníkov proti kapitalistom ešte nevedie k socialistickému vedomiu, ale len k odborovému vedomiu, ktoré zostáva podriadené kapitalistickým myšlienkam. Marxizmus, socialistické vedomie, vyžaduje úplné vedecké poznanie spoločenských zákonov a podmienok premeny spoločnosti. To sa nezjavuje samovoľne robotníkom, ktorí sú odrezaní od vzdelania. Musia sa to učiť. Socialistické vedomie je revolučné vedomie robotníkov o ich historickej úlohe, nielen ako o zvláštnej časti spoločnosti bojujúcej za úzke okamžité záujmy, ale ako o vodcoch spoločenskej transformácie, ako o vodcoch boja všetkých utláčaných, ničiteľoch starej spoločnosti a budovateľoch spoločnosti novej. Toto vedomie sa musí v robotníkoch prebudiť aktívnym vodcovstvom sociálnej demokracie. Toto je úloha sociálnej demokracie. Sociálni demokrati sa preto nesmú uspokojiť s obmedzením sa na špeciálne, ohraničené, úzke, takzvane ,,robotnícke“ záujmy. Ich agitácia a vodcovstvo sa musí rozšíriť nad každý politický problém, musí dvíhať boj proti existujúcemu poriadku v každej otázke. Pre uskutočnenie týchto úloh sú staré, uvoľnené, amatérske formy organizovania a metód práce bezcenné; v konflikte s mašinériou moderného štátu sú ako primitívne remeslá merajúce si sily so strojovým veľkopriemyslom. Sociálna demokracia sa musí organizovať ako disciplinovaná, centralizovaná strana založená na demokratickom centralizme a vedená profesionálnymi revolucionármi, pripravenými a schopnými viesť boj proti existujúcemu poriadku v každej otázke a v každom štádiu boja.
Tieto koncepcie, vyjadrené celou explozívnou silou originálneho a rýdzo revolučného myslenia, privádzajúce marxizmus realisticky k všetkým problémom jestvujúceho boja, vybuchli ako bomba v ruskej sociálnej demokracii. Na týchto koncepciách bola vybudovaná boľševická strana vedená Leninom a zaškoľovalo sa revolučné robotnícke hnutie v Rusku. Dnes vidíme výsledok. Ruská robotnícka trieda dokázala vyrásť do výšky svojho revolučného poslania a teraz vládne svojej krajine a buduje novú spoločnosť. Západoeurópska a americká robotnícka trieda, napriek dlhému vývoju svojho hnutia, zostáva zatiaľ v okovách.
 
2. Boľševizmus a menševizmus
 
Politický život Lenina predstavuje jeden dlhý boj za líniu revolučného marxizmu proti oportunizmu (a, ak to bolo potrebné, proti jeho dvojčaťu, prázdnemu frázovému ,,ľavičiarstvu“). Od začiatku svojej vodcovskej aktivity do víťazstva revolúcie v roku 1917 viedol neprestajne tento potrebný vnútorný boj v radoch sociálnej demokracie, na ktorého osude závisela budúcnosť ruskej robotníckej triedy. Tento boj viedol nebojácne a nemilosrdne, no nikdy neváhal urobiť prestávku, ak to považoval za nevyhnutné pre budovanie masovej revolučnej strany. Jeho boj vtedy okrem jeho stúpencov chápal len málokto. Väčšina vodcov medzinárodného socializmu ho obviňovala z nevyliečiteľného sektárstva, doktrinárstva, škriepenia sa o frázy, frakcionárstva atď. a opakovane ponúkala svoju ústretovosť k ,,zmiereniu“ a ,,zjednoteniu“ bojujúcich sekcií - tieto ponuky boli zdvorilo, ale pevne, odmietané. Lenin si vybral ťažkú cestu, no vedel, čo robí, a že jeho línia nemala nič spoločné so sektárstvom a doktrinárstvom, ale odrážala skutočné pochopenie potrieb revolučnej masovej strany. Udalosti potvrdili jeho pravdu. Dnes je boľševická strana, ktorú budoval s takou presnosťou a bojovou pozornosťou ku každému detailu programu, taktiky a organizácie, najväčšou masovou stranou na svete.
Ústredná forma, v ktorej tieto rozdielnosti kryštalizovali a v ktorej sa stali známe po celom svete, bola forma boľševizmu a menševizmu. Rozdelenie na boľševizmus a menševizmus sa datuje od druhého zjazdu Ruskej sociálno-demokratickej strany v roku 1903, hoci spor sa v predbežných formách ukazoval už v boji proti ekonomizmu a v boji proti legálnemu marxizmu.
Ako k rozdeleniu došlo? Jednou z hlavných Leninových koncepcií, vypracovaných v Čo robiť?, bolo vydávanie ústredných novín ako ,,kolektívneho agitátora a organizátora“, ktoré by spojili roztrúsené skupiny a pomohli vybudovať centralizovanú stranu. Tejto úlohe sa Lenin venoval po návrate z vyhnanstva. Rozhodnutie konferencie revolučnej sociálnej demokracie v Pskove poverilo troch vynikajúcich vodcov v Rusku, Lenina, Martova a Potresova, aby sa v zahraničí spojili so skupinou starších vodcov v emigrácii, Plechanovom, Axeľrodom a Vierou Zasuličovou, a vydávali ústredný orgán. Tento cieľ sa uskutočnil vyjdením Iskry v roku 1900. V rokoch 1900-03 budovala Iskra stranu a jej politickú líniu. Na základe jej práce a spojenia bolo možné zvolať zastupiteľský zjazd o počte 44 delegátov, z ktorých štyria boli robotníci, z 26 organizácií. Tento zjazd sa stretol najprv v Brusseli a po rozohnaní políciou opäť v Londýne.
Na tomto zjazde stúpenci Iskry početne prevažovali nad reakčnými silami ekonomistov a židovského Bundu (ktorý nebol ochotný vstúpiť do centralizovanej strany). Avšak k rozštiepeniu došlo medzi stúpencami Iskry. Toto rozdelenie sa vyvinulo do boľševizmu a menševizmu. Boľševici, vedení Leninom, sprvu spolu s Plechanovom, získali vo voľbách do ústredného výboru a do redakčnej rady väčšinu; odtiaľ sa stali známi ako ,,väčšinoví“ (boľševici). Menševici, vedení Martovom, boli menšinou. Fakticky bol rozdiel medzi nimi malý. V jednej zo zásadných otázok, v otázke stanov strany, sa presadili menševici. A skoro okamžite po zjazde sa Plechanov pripojil k menševikom. Lenin zostal vo vedení úplne osamotený, musel sa vzdať Iskry a začal s novými novinami Vperiod (Napred) a s organizovaním ,,výborov väčšiny“ v Rusku, aby zachoval boľševickú organizáciu. Prostredníctvom nich sa začiatkom roku 1905 konal tretí zjazd v Londýne. Tento zjazd už bol úplne boľševický a po prvý raz celkom jasne zakotvil vo všetkých rozhodnutiach línie boľševickej taktiky.
Ktoré otázky delili boľševikov a menševikov? Delenie sa vyvíjalo vo viacerých bodoch, najmä v nasledovných:
(1) koncepcia revolúcie. Keďže okamžitou úlohou budúcej revolúcie bolo zvrhnutie cárizmu a feudalizmu, to znamená naplnenie buržoázno-demokratickej revolúcie (už ukončenej v západnej Európe), menševici si mysleli, že vláda a režim, ktorý vystrieda cárizmus, musí byť nevyhnutne buržoázny, a že úlohou robotníckej triedy by mal byť boj za získanie ústupkov v rámci tohto režimu, výmenou za jeho všeobecnú podporu. Boľševici tvrdili, že revolúcia môže jedine zvíťaziť, nie pod vedením buržoázie, ale pod vedením robotníckej triedy, v zväzku s roľníctvom; a že forma štátu po zvrhnutí cárizmu, za akú musí robotnícka trieda bojovať, je revolučná demokratická diktatúra robotníkov a roľníkov.
(2) vzťah k liberálnej buržoázii. Menševici uprednostňovali zväzok s liberálnou buržoáziou, pod podmienkou, že sľúbi podporu robotníckym požiadavkám. Boľševici, pripravení použiť všetku taktiku podľa okolností, trvali na potrebe nekompromisne odhaľovať skutočný charakter cieľov a reakčnú rolu liberálnej buržoázie.
(3) koncepcia strany. Menševici uprednostňovali pružnejšiu formu organizácie strany, ktorá by ponechala členstvo otvorené pre individuálnych stúpencov programu (osamotení intelektuáli, atď), ktorí neboli priamo členmi ilegálnych pracovných skupín, ale len pracovali pod ich vedením. To by znamenalo otvorenie sa sympatizantom, ktorí sa boja čeliť dôsledkom priamej revolučnej práce. Boľševici trvali na tom, že stranu by tieto elementy iba oslabovali, a že stranu musia tvoriť jedine členovia priamo pôsobiaci ako zodpovední stranícki pracovníci v organizácii strany. Len na takom základe strana bude môcť byť efektívnou, revolučnou, disciplinovanou, bojujúcou silou bez slabých, pasívnych alebo kolísajúcich elementov.
Toto boli niektoré zo základných sporov deliacich boľševizmus a menševizmus v prvých rokoch. Uvidíme, že tieto spory už v zárodku obsahovali hlavnú deliacu líniu medzi revolučným socializmom a reformizmom, medzi bojom za proletársku revolúciu a prispôsobovaním sa kapitalizmu. V nasledujúcich rokoch sa charakter tohto rozštiepenia odhalil úplnejšie. Menševizmus sa vyvinul do línie ,,národnej obrany“, teda do podpory imperializmu počas Vojny; do vládnej koalície s buržoáziou po marcovej revolúcii v roku 1917, do zachovávania imperializmu a uväzňovania boľševikov; a napokon do ozbrojenej kontrarevolúcie po uchopení moci boľševikmi, kedy sa menševici spojili s ,,bielym“ táborom buržoáznych a monarchistických síl v otvorenej vojne proti vláde pracujúcich.
Prvá ruská revolúcia v roku 1905 vystavila všetky otázky teórie a taktiky praktickej skúške a načrtla budúce línie roku 1917. Ukázala moc masového boja robotníkov a roľníkov ako silu otriasajúcu cárizmom a položiacu ho na kolená; úlohu triedne uvedomelých robotníkov a ich straníckej organizácie ako vodcu v boji; a váhanie a napokon kontrarevolučnú úlohu liberálnej buržoázie, ktorá v kritickom okamihu prešla ku kompromisu s cárizmom. Osvetlila sa úloha štrajkového hnutia, vyvíjajúceho sa k politickému generálnemu štrajku a k ozbrojenému povstaniu. Táto nová skúsenosť z foriem a metód boja podnietila vášnivú diskusiu a nové bojachtivé prebudenie v radoch medzinárodnej sociálnej demokracie. Popredný teoretik medzinárodnej sociálnej demokracie ako Kautsky, ktorý vtedy ešte bojoval za princípy revolučného marxizmu, uznal, že vedenie medzinárodnej socialistickej revolúcie preberá ruský proletariát. Prvé soviety, rady robotníckych zástupcov a budúce orgány robotníckej moci, vyrástli v boji roku 1905 v Petersburgu, Moskve a v iných centrách.
Protichodná taktika boľševikov a menševikov sa v revolúcii roku 1905 ukázala hlbšie. Menševici si mysleli, že úlohou robotníckeho boja je vyvinúť nátlak a tlačiť buržoáziu, aby sa ujala vedenia revolúcie. Boľševici sa naopak snažili presadiť nezávislú vedúcu úlohu proletariátu, rozvinuli politický charakter štrajkového hnutia, vypracovali nový agrárny program, aby zapojili boj roľníkov o pôdu do všeobecného politického boja prostredníctvom organizovania roľníckych výborov za rozdelenie pôdy, a viedli masový boj do najvyššieho štádia v decembrovom ozbrojenom povstaní v Moskve, ktoré bolo podnietené a vedené boľševikmi pod záštitou moskovského sovietu, a ktoré odolávalo cárskym jednotkám desať dní. Menševici odsudzovali ozbrojené povstanie, utopené v krvi, ako nevhodne načasované a ako omyl. Lenin kritizoval chyby, ktorých sa dopustilo v taktike, no povstanie nazval ,,najväčším historickým úspechom ruskej revolúcie“ a ukazovateľom smeru k budúcemu víťazstvu.
Cárizmus dočasne zvíťazil. Finančný kapitál ,,demokratickej“ Británie a Francúzska prišiel reakčnému cárizmu na pomoc a podoprel ho obrovskými pôžičkami, bez ktorých by nepochybne padol. Nastala krvavá reakcia. Lenin, ktorý sa v roku 1905 vrátil do Ruska, aby viedol boj na mieste, sa musel v roku 1907 vrátiť do emigrácie.
Počas obdobia reakcie bolo treba sledovať rozličné taktiky trpezlivej, vytrvalej práce, s využitím čo i len najmenších príležitostí. Mnohí stratili odvahu a odpadli. Boľševici utŕžili najťažšie straty, čo sa týka zabitých i uväznených. V období reakcie vstúpili do popredia menševici. Vyhlásili, že pre revolučnú aktivitu už nezostal priestor, že treba ,,zlikvidovať“ ilegálnu revolučnú stranu a namiesto nej sa sústrediť na budovanie legálnych odborov a legálnej robotníckej strany s ohraničeným programom okamžitých požiadaviek ústupkov. Súčasne musel Lenin bojovať proti ,,ľavým“ pasívnym, sektárskym tendenciám medzi niektorými boľševikmi (tento smer sa nazýval ,,otsovizmus“), ktoré navrhovali bojkotovať reakčnú Tretiu dumu. Ukázali tým, že nepochopili potrebu využívať i najmenšiu legálnu príležitosť, popri ilegálnej práci, v období reakcie. Iní sa stratili vo filozofickej špekulácii, najnovšími módnymi trendami buržoázneho myslenia sa snažili opraviť ,,zastarané“ predstavy Marxa a Engelsa. V skutočnosti len upadali do najstarších buržoáznych klamov. Uprostred úloh politického vedenia zbadal Lenin nebezpečenstvo týchto smerov a dôsledne sa týmto filozofickým otázkam venoval v knihe Materializmus a empiriokriticizmus (1908), ktorá zostáva nevyhnutným návodom pre súčasníkov, ktorí chcú porozumieť náhľadu dialektického materializmu.
Hoci Lenin musel viesť stranu v období reakcie rokov 1907-1911 a kombinovane bojovať proti ,,likvidátorom“ i ,,otsovistom“, boľševizmus, namiesto toho, aby bol vymazaný reakciou, sa hlboko zakorenil v robotníckej triede a získal postavenie vodcu väčšiny priemyselných robotníkov. Menševický vodca T. Dan musel neskôr o tomto období v oficiálnych dejinách menševizmu priznať:

,,Kým boľševická sekcia strany sa prebudovala do bojovej úderky, spojenej železnou disciplínou a súdržnou cieľavedomosťou vo vedení, rady menševickej sekcie boli stále vážnejšie dezorganizované nesvármi a apatiou.“ (T. Dan, Sociálna demokracia v Rusku po roku 1908: Dodatok k Martovovým Dejinám ruskej sociálnej demokracie, Berlín 1926.)
 
Húževnatý boj a práca medzi masami priniesli svoje ovocie, keď v roku 1911 začala rásť nová vlna boja a boľševici ho nespochybniteľne viedli. Tu sa dovŕšilo štiepenie na boľševikov a menševikov a v januári 1912 sa konal boľševický zjazd. Siedmi poslanci, ktorých mali menševici v Dume, boli z neproletárskych oblastí s iba 214 000 robotníkmi. Všetky priemyselné oblasti, s celkovo 1 008 000 robotníkmi, volili boľševických zástupcov, ktorých bolo šesť. Meranie podľa predplatného boľševického denníka Pravda robotníkmi, ktoré sa začalo v roku 1908 (je to vlastne jedine legálne a kontrolovateľné meradlo relatívneho členstva) v porovnaní s menševickým orgánom ukázalo to isté: v roku 1914 boľševici zjednocovali 80 percent triedne uvedomelých robotníkov, menševici iba 20 percent.
V rokoch 1912-14 viedol Lenin rastúci boj z Haliča neďaleko ruských hraníc. V roku 1914, v predvečer Svetovej vojny, boli známky revolúcie blízko. V uliciach Petersburgu vrcholilo na barikádach rozsiahle štrajkové hnutie. Imperialistická vojna však dokázala zvrátiť prúd, aby sa ten s omnoho väčšou silou vrátil späť v roku 1917.
 
3. Svetová vojna a revolučný internacionalizmus
 
Svetová vojna v rokoch 1914-18 bola bodom zlomu, ktorý ukázal, že kapitalizmus vstúpil do obdobia násilnej krízy a rozpadu, a že udrela hodina pre začiatok svetovej socialistickej revolúcie.
Svetová socialistická revolúcia začala v roku 1917 v najslabšom ohnivku imperialistickej reťaze, v Rusku, a pod vedením najvyspelejšej a najsilnejšej revolučnej socialistickej strany, boľševickej strany vedenej Leninom.
Toto bol stredobod a bod obratu v Leninovom živote, a stredobod a bod obratu v moderných dejinách.
Socialistická internacionála vo svojich rezolúciách o otázke vojny v rokoch 1907, 1910 a 1912 vyhlasovala:
 
,,Ak by malo hroziť vypuknutie vojny, je povinnosťou robotníckej triedy príslušných krajín, a jej parlamentných zástupcov, s podporou koordinujúcej činnosti Medzinárodného socialistického byra, vyvinúť všetku snahu na zabránenie vypuknutia vojny všetkými prostriedkami, ktoré uznajú za vhodné, s ohľadom na ostrosť triednej vojny a všeobecnú politickú situáciu.
Ak by vojna predsa len vypukla, ich povinnosť je zasiahnuť, aby ju skoro skončili, a s celou ich energiou sa snažiť využiť hospodársku a politickú krízu stvorenú vojnou, aby vyburcovali masy a urýchlili tak zvrhnutie vlády kapitalistickej triedy.“
 
Toto výslovné vyhlásenie úloh socialistov v prípade vojny je najdôležitejším rozhodnutím starej, predvojnovej Internacionály. Stalo sa vedúcou líniou všetkých revolučných socialistov počas Vojny. Napísali ho spoločne Lenin a Róza Luxemburgová, ktorá ho, ako oprávnená zástupkyňa ruskej boľševickej strany, podala pôvodne ako pozmeňovací návrh k rezolúcii o vojne. Všetky strany ho jednohlasne prijali, vrátane britskej labouristickej strany. Prijatím tohto rozhodnutia, už viedol Lenin, prostredníctvom foriem starej II. internacionály, v čase krízy rady medzinárodného socializmu v každej krajine sveta, hoci mnohí z tých, čo sledovali jeho vedenie, ešte nepoznali jeho meno alebo autorstvo vedenia, ktoré nasledujú.
Keď v roku 1914 prišla vojnová skúška, a s ňou potreba preložiť rezolúciu do praxe, II. internacionála skolabovala. Väčšina socialistických strán vedúcich krajín zahnila od oportunizmu, legalizmu a prispôsobenia sa kapitalistickému režimu; ich vedenie v praxi už dávno prestalo byť revolučné. Vojna to všetko odhalila. Vedenia britskej, francúzskej, nemeckej, belgickej a rakúskej strany otvorene prešli na stranu imperialistických vlád, odhlasovali vojnové úvery, povzbudzovali robotníkov, aby sa vzájomne masakrovali a vstupovali do koaličných vojnových vlád. Jedine strany Ruska a Srbska nasledovali líniu medzinárodného socializmu a držali sa neústupne svojho záväzku. Boľševickí poslanci v Dume hlasovali proti vojnovým úverom a boli deportovaní na Sibír. V decembri 1914 Liebknecht hlasoval proti vojnovým úverom v Nemecku. Boľševici a skupina Liebknecht-Luxemburgová sa stali vodcami za znovuvybudovanie medzinárodného socializmu.
Lenin bol prvý a jediný vodca medzinárodného socializmu, ktorý od počiatku vzdoroval všetkým dôsledkom tohto kolapsu, a ktorý praktickými závermi vytýčil nasledovaniahodnú líniu. Keď vojna vypukla, bol v Rakúsku a rakúska vláda ho uväznila. Oslobodený po 14 dňoch vydal sa do Švajčiarska a odtiaľ viedol agitáciu až do revolúcie v Rusku. Začiatkom septembra napísal tézy o Úlohách revolučnej sociálnej demokracie v európskej vojne, ktoré už obsahovali celú jeho líniu. Prijali ich boľševici v zahraničí i v Rusku a rozvinuli ich do Manifestu Ústredného výboru Ruskej sociálno-demokratickej strany, ktorý Lenin napísal v októbri 1914 a bol uverejnený 1. novembra 1914. O septembrových tézach diskutovala a čiastočne ich prijala Taliansko-švajčiarska socialistická konferencia v Lugane v septembri 1914, ktorá bola predchodcom Zimmerwaldskej medzinárodnej socialistickej konferencie v septembri 1915. Ľavicové revolučné krídlo v Zimmerwalde viedol Lenin a jeho vplyv výrazne stúpol na Kienthalskej konferencii v apríli 1916. Od zimmerwaldskej ľavice, ktorá pôsobila ako trvalé medzinárodné zoskupenie, viedla cesta priamo k novej, Tretej alebo Komunistickej internacionále, ktorá vznikla v roku 1919, a s ktorou sa Zimmerwald zlúčil.
Teda od roku 1914 bol Lenin priamym vodcom medzinárodného socializmu, spočiatku len s bunkou stúpencov, no po niekoľkých rokoch už jeho vedenie nasledovali milióny po celom svete.
Leninova línia počas vojny sledovala a aplikovala líniu revolučného marxizmu na konkrétnu situáciu vojny rokov 1914-18. Množstvom článkov, prejavov, rezolúcií a brožúr, ako aj priamym stykom s predstaviteľmi hnutí vedúcich krajín, bojoval Lenin stále za tri hlavné návrhy:
Po prvé, že vojna nebola vojnou za ,,národnú obranu“, ako šovinistickí ex-socialistickí vodcovia falošne tvrdili, a ktorých vplyvom boli masy do vojny zatiahnuté, ale imperialistickou vojnou: to znamená, vojnou finančno-kapitalistických skupín imperialistických veľmocí za svetové zisky a svetové rabovanie, za územné anexie, poplatky a kolónie (neskôr odhalené tajné zmluvy mocností Dohody, Brestská zmluva presadená Nemeckom a Versaillská zmluva vynútená víťaznou Dohodou plne potvrdili správnosť tejto analýzy). Lenin zdôrazňoval, že marxizmus nie je zásadne vždy a proti každej vojne, pokiaľ vo svete trvá sociálny a národnostný útlak. Marxizmus uznáva nevyhnutnosť a opodstatnenosť revolučnej vojny (na obranu socialistickej vlasti proti kapitalistickému útoku) alebo národno-oslobodzovacej vojny (ako vojny indického a čínskeho ľudu proti imperializmu). Avšak v súčasnej imperialistickej vojne nemajú pracujúce masy najmenší záujem zabíjať sa navzájom kvôli zisku svojich vládcov: ich záujem je spojiť sa proti imperialistom.
Po druhé, že dôsledná línia robotníckej triedy v každej krajine musí viesť boj proti svojim vlastným imperialistom, aby sa imperialistická vojna premenila vo vojnu občiansku, vo vojnu za zvrhnutie kapitalistickej triedy a za víťazstvo socializmu. Iného východiska z kruhu svetových vojen a všeobecného ničenia, do ktorého už vtedy kapitalizmus vstúpil, nebolo. Z toho jasne vyplývalo, že revolučná agitácia vo vojne znamenala prácu na porážke ,,vlastnej“ vlády. Odhaľovať len ,,nepriateľský“ imperializmus a podporovať ,,vlastný“ imperializmus bolo len obyčajnou podporou imperializmu. Previerkou úprimného a vážneho boja proti imperializmu sa stal boj proti ,,svojej vlastnej“ imperialistickej vláde. Ako povedal Marx, a všetci ex-socialistickí renegáti sa snažili to poprieť, robotnícka trieda nemá vlasť. Otázka revolučnej národnej obrany by prichádzala do úvahy, len ak by sa pracujúci zmocnili svojej vlastnej krajiny.
Po tretie, že rozpad Socialistickej internacionály nebol len formálnym prerušením stykov medzi socialistickými stranami kvôli vojne, ktorý sa po nej zahojí znovuzjednotením, ani náhodnou zradou niektorých vodcov, ale odhalením a nevyhnutným výsledkom oportunistickej degenerácie starých socialistických strán a ich vedenia. Musí sa vybudovať nová, revolučná Internacionála robotníckej triedy, očistená od oportunizmu. ,,II. internacionála je mŕtva, nech žije III. internacionála!“
Jadrom Leninovho vedenia proti imperialistickej vojne bolo heslo ,,premena imperialistickej vojny na vojnu občiansku“. Toto heslo zo všetkých strán zosmiešňovali a odsudzovali nielen priami oponenti, ale dokonca i väčšina socialistických vodcov, ktorí sa zúčastňovali zimmerwaldskej konferencie, ako bláznivý sen emigranta odtrhnutého od reality. No dejiny ukázali, kde leží realita, keď v Rusku v marci 1917 vypukla revolúcia.
 
4. Víťazstvo revolúcie v Rusku
 
Ruská revolúcia bola od začiatku masovou revoltou zdola. Začali ju štrajkujúci petrohradskí robotníci, keď vyšli do ulíc s heslami ,,Preč s vojnou!“ ,,Preč s cárizmom!“ a ,,Dajte nám chlieb!“ Neustále rozrastajúce sa hnutie štrajkov a demonštrácií dosiahlo vrchol v prvých februárových dňoch, keď státisíce robotníkov vyšli do ulíc. Kozáci do nich odmietli strieľať. Víťazstvo revolúcie bolo spečatené, keď vojaci vyslaní strieľať do robotníkov začali masovo prechádzať k robotníkom a pomohli poraziť cárovu špeciálnu políciu. Jedinou alternatívou pre cárizmus bolo odstúpenie.
Oneskorený kolaps cárizmu bol úplnejší kvôli celkovej hospodárskej a administratívnej dezorganizácii a rozpadu následkom vojny, absolútnej korupcie a demoralizácie horných tried, bezpríkladných jatiek na vojnových frontoch, úpadku roľníctva a hladovania más v mestách.
Februárová revolúcia bola úspechom jedine a výlučne robotníckych más a vojakov. Vo februárových dňoch bola v podstate celá moc v rukách robotníkov a vojakov, ktorí ju však nevedeli využiť a nemali ujasnené svoje ciele. Ciele februárovej revolúcie boli v podstate, v zárodku, rovnaké ako ciele, ktoré sa uskutočnili v Októbrovej revolúcii: ciele mieru, chleba, pôdy a nového sociálneho poriadku. Ešte však nejestvovalo jasné politické uvedomenie, uvedomenie ako treba uskutočniť tieto ciele. To mala zatiaľ iba malá boľševická avantgarda. Pred naplnením týchto cieľov musel za osem mesiacov, od marca do novembra, prebehnúť proces intenzívneho politického vývoja.
Osem mesiacov od Prvej po Druhú ruskú revolúciu v roku 1917 boli mesiace rýchleho rozvíjania sa triedneho boja, postupného vyjasňovania úlohy každej triedy a jej predstaviteľov, a intenzívneho politického vývoja a prebúdzania más až do konečného bodu, kedy robotníci v jednote s roľníkmi vedome dobyli moc a nastolili vlastnú formu vlády. Rozhodujúca úloha v tomto procese vývoja más patrí politickému predvoju robotníckej triedy, boľševickej strane, ktorá s postupom más mocnela z menšinového do väčšinového postavenia, a viedla tento postup ďalej, a ktorá organizovala a viedla dobytie moci a vytvorila novú vládu. Rozhodujúci podiel v tomto vodcovstve boľševickej strany náleží Leninovmu vedeniu.
Politicky neskúsené masy v sovietoch robotníckych a vojenských zástupcov vkladali sprvoti nádej do menševických a eserských (socialisti-revolucionári) politikov. Boľševici boli na začiatku menšinou, založenou iba na triedne uvedomelých robotníkoch. Vodcovia menševikov a eserov (socialistov-revolucionárov) viseli na chvoste buržoázie a prosili najvýznamnejších buržoáznych politikov o spoluvytvorenie vlády. Takto mohla buržoázia, ktorá nemala žiadny podiel na revolúcii, sformovať dočasnú ,,revolučnú“ vládu vedenú kniežaťom Ľvovom a vodcom kadetov Miľjukovom. Bol v nej jeden zástupca tzv. skupiny ,,práce“ - Kerenskij, spojený s pravými socialistami-revolucionármi - ako predstaviteľ ,,ľudu“. Takýmto spôsobom vznikol režim Dvojvládia, na jednej strane s buržoáznou dočasnou vládou a na druhej strane so sovietmi.
Bolo zrejmé, že toto Dvojvládie dlho nevydrží. Jedna alebo druhá trieda musela vládnuť. Týchto osem mesiacov tvorila, v skutočnosti, séria šokov a útokov z každej z oboch strán. Počas nich bolo stále jasnejšie, že do úvahy prichádzajú len dve alternatívy: buď úplné dobytie moci robotníkmi a roľníkmi, založenie sovietskej moci, ako presadzovali boľševici, alebo úplná kontrarevolúcia, ako plánovali generál Kornilov a Kerenskij. Predstavitelia maloburžoázie, vodcovia menševikov a socialistov-revolucionárov, ktorí kolísali medzi obomi možnosťami, strácali nevyhnutne podporu.
Lenin sa do Petrohradu vrátil zo Švajčiarska 16. apríla. Keďže Dohodové mocnosti odmietli umožniť socialistickým emigrantom návrat do Ruska, bol Lenin spolu s emigrantmi nútený využiť rozpory medzi imperialistami, a po uzavretých rokovaniach a s podpísaným súhlasným dokumentom od medzinárodných socialistických vodcov, prešiel Nemeckom v zapečatenom vlaku. Túto príhodu po jeho návrate hojne využívali jeho politickí nepriatelia, vrátane Kerenského vlády, aby dokázali, že Lenin a boľševici boli ,,agenti Nemecka“. Tento fakt nestojí za reč, dokazuje však intelektuálnu úroveň buržoáznej propagandy proti boľševikom.
Lenin mal od začiatku, už pred odchodom zo Švajčiarska, úplne jasný pohľad na pomer triednych síl v revolúcii a na nevyhnutnú cestu vpred. V liste zo 16. marca, po príchode prvých kusých správ o revolúcii, napísal, že najbližšou úlohou je ,,dobytie moci sovietmi robotníckych zástupcov“. Vo svojom prvom koncepte téz, 17. marca, napísal:
 
,,Iba robotnícka vláda, zakladajúca sa, po prvé, na obrovskej väčšine vidieckeho obyvateľstva - poľnohospodárskych robotníkoch a najchudobnejších roľníkoch; po druhé, na zväzku s revolučnými robotníkmi bojujúcich krajín, môže dať ľudu mier, chlieb a úplnú slobodu.“
 
Vo svojich Listoch z ďaleka z 8. apríla definoval úlohu
 
,, (1) Nájsť najistejšiu cestu vedúcu k ďalšiemu štádiu revolúcie alebo k druhej revolúcii, ktorá (2) zmení štátnu moc z vlády statkárov a kapitalistov (Gučkovovci, Ľvovovci, Miľjukovovci, Kerenskí) na vládu robotníkov a najchudobnejších roľníkov. (3) Takáto vláda sa musí organizovať podľa modelu sovietov robotníckych a roľníckych zástupcov.“
 
Len taká vláda, písal, bude môcť viesť boj za mier, za konfiškáciu pôdy statkárom a za kontrolu priemyslu, čo sú všetko kroky
 
,,ktoré predstavujú prechodné obdobie k socializmu, ktorý sa v Rusku nemôže uskutočniť okamžite, priamo, bez prechodných opatrení, ktorý je však dokonale uskutočniteľný a súrne potrebný ako dôsledok týchto prechodných opatrení“.
 
V čase jeho príchodu do Ruska, päť týždňov po víťazstve revolúcie, ovládali soviety prevažne maloburžoázni menševickí a eserskí vodcovia, visiaci vo vleku buržoáznej vlády. Lenin, čeliac tomuto stavu, okamžite po návrate začal boj za svoje známe Aprílové tézy o ,,Úlohách proletariátu v súčasnej revolúcii“, ktoré vyznačili cestu vpred k Októbrovej revolúcii. Tieto tézy obsahovali desať bodov, ktoré môžeme stručne zhrnúť:
 
1. Žiadne ústupky ,,revolučnému obranárstvu“ pod kapitalistickou vládou; s ,,revolučnou vojnou“ môžeme súhlasiť až potom, čo robotníci a najchudobnejší roľníci získajú moc, zriekneme sa všetkých anexií a úplne sa odpútame od záujmov kapitálu.
2. Uznanie súčasného štádia revolúcie ako prechodu k druhému štádiu, dobytiu moci proletariátom a najchudobnejším roľníctvom.
3. Žiadna podpora Dočasnej vláde.
4. Kým sú boľševici v sovietoch menšinou, ich úlohou je viesť trpezlivú, systematickú a vytrvalú propagandu, aby získali väčšinu od politiky maloburžoáznych oportunistických vodcov k politike prevodu štátnej moci na soviety.
5. Nie parlamentnú republiku, ale republiku sovietov robotníckych a roľníckych zástupcov.
6. Zoštátnenie pôdy a jej správa roľníckymi sovietmi; samostatná organizácia najchudobnejších roľníkov a poľnohospodárskych robotníkov.
7. Zoštátnenie bánk do jednej centrálnej banky pod kontrolou sovietu robotníkov.
8. Okamžitá úloha nie je ,,zavedenie“ socializmu, ale okamžité uvedenie sovietov robotníckych zástupcov do kontroly spoločenskej výroby a rozdeľovania tovarov.
9. Zjazd strany a revízia programu.
10. Vytvorenie novej revolučnej Internacionály.
 
Tento Aprílový program je treba preskúmať v celom znení, aby sme videli, ako maximálne sa neskôr uskutočnil v Októbrovej revolúcii a v ďalších úlohách sovietskeho režimu. Okolo Októbrovej revolúcie vyrástla celá kampaň urážok a ohováraní, ako aj skutočného nepochopenia: údajná koncepcia o dobytí moci menšinou; údajné zavrhnutie Ústavodarného zhromaždenia a foriem parlamentnej demokracie až po uchopení moci, z účelových či anti-demokratických dôvodov; údajná predstava o okamžitom zavedení socializmu. Všetko to vopred vyvracia Aprílový program. Šíria to len tí, čo buď nepoznajú fakty alebo ich zatajujú.
Aprílové tézy vybuchujú ako dynamit v hmle zmätku, ktorý rástol po Februárovej revolúcii, a ktorý hrozil pohltiť ruskú revolúciu rovnako ako neskôr v Nemecku, keby sa vydala cestou oportunistických socialistov. Tézy narysovali skutočné východiská revolúcie. Politickí oponenti každého odtieňa zhodne Leninov program odsudzovali ako anarchistické blúznenie. Plechanov, starý zakladateľ ruskej sociálnej demokracie, teraz premenený v obyčajného patriota, ho zosmiešňoval ako ,,delírium“.
Avšak program si svojou neodvratnou nevyhnutnosťou a odrazom skutočných potrieb más rýchlo získaval priaznivcov. Za tri týždne Leninov program jednomyseľne schválil zjazd boľševickej strany v dňoch 5.-12. mája. Do niekoľkých mesiacov sa tento program stane programom väčšiny robotníkov a vojakov v celej krajine.
Následné konflikty a vyhrocovanie problémov, vyplývajúce z Dvojvládia, posúvali vývoj vpred. V máji vyhlásil minister zahraničných vecí Miľjukov, že vláda chce pokračovať v starých imperialistických, vojnových cieľoch. Viedlo to k takým obrovským masovým demonštráciám, že Miľjukov a Gučkov museli odstúpiť. Vznikla nová koaličná vláda, s Kerenským ako ministrom vojny a s priamou účasťou pravého krídla socialistických vodcov. Znamenalo to len ďalšie odhalenie pravice socialistických vodcov a ich odrezanie od más, pretože mohli jedine pokračovať v politike podrobenia sa buržoázii a, predovšetkým, anglicko-francúzskemu kapitálu. Pod týmto nátlakom boli nútení nariadiť nezmyselnú a krvavú júlovú ofenzívu, v protiklade k všetkým svojim mierovým prejavom. Júlová ofenzíva zdvihla hnev ľudu do bodu varu a vyústila do ozbrojenej demonštrácie v júli v Petrohrade. Ukázalo sa, že robotníci, vojaci a námorníci sú pripravení prikročiť k dobytiu moci. Dokázalo ich zadržať jedine boľševické vedenie, ktoré vedelo, že postavenie ešte nebolo zrelé a že Petrohradu by hrozila izolácia.
Po júlových nepokojoch sa všetky vládne sily, polícia, tlač a propaganda obrátili proti boľševikom. Mnohých vodcov uväznili. Lenina obvinila Kerenského vláda ako ,,nemeckého agenta“ z velezrady, dokazovalo to množstvo falošných dokumentov, ako zvyčajne, senzačného typu. Preto musel odísť do ilegailty a tak pokračovať vo vedení až do revolúcie. Ináč by ho stihol osud Liebknechta - dôstojnícke kliky plánovali niekoľko pokusov zabiť ho. ,,Socialistickí“ ministri takto priamo nahrávali kontrarevolúcii: ako dôsledok nasledoval v septembri pokus o puč prevedený generálom Kornilovom (Kerenským menovaný za hlavného veliteľa), ktorý so svojou Divokou divíziou pochodoval na Petrohrad, aby potlačil revolúciu.
Zoči-voči útoku Kornilova sa celá sila sovietov prebudila k činu. Boľševici, a ozbrojení robotníci, námorníci a vojaci, ktorí ich nasledovali, sa sami postavili na čelo obrany. Kornilovov puč potupne stroskotal. Jeho účinkom bol obrovský vzrast autority boľševikov ako skutočných vodcov a obrancov revolúcie a diskreditácia Dočasnej vlády a Kerenského, o ktorom sa zistilo, že až do poslednej chvíle udržiaval s Kornilovom veľmi blízke tajné styky. Teraz už bolo jasnejšie než kedykoľvek predtým, že revolúcia sa musí zavŕšiť zriadením moci sovietov alebo sa vydať extrémnej kontrarevolúcii: nebolo strednej cesty.
Cez tento sled udalostí a zmien získavali boľševici stále mohutnejšiu väčšinu más na svoju stranu v Petrohrade, v Moskve, vo veľkých centrách, v odboroch, v severných armádach a v baltickej flotile. Začiatkom septembra získali boľševici väčšinu v petrohradských a v moskovských sovietoch. Na ,,Demokratickej konferencii“, zvolanej v septembri Kerenským, hlasovali delegácie odborov, sovietov a národnostných skupín zväčša za líniu boľševikov, opozičnú voči koaličnej vláde. V moskovských mestských voľbách, kde v júli dostali 70% hlasov menševici a socialisti-revolucionári, získali títo v septembri len 18% a boľševici 51%. A napokon pomer na druhom všeruskom zjazde sovietov, ktorý bol zvolený v októbri pod záštitou starého pravicového Ústredného výkonného výboru, na zasadaní 7. novembra ukázal zastúpenie: 390 boľševikov, 179 ľavých socialistov-revolucionárov (zlúčiacich sa s boľševikmi), 35 internacionalistických menševikov a iba 51 menševikov a pravých socialistov-revolucionárov. Nebolo pochýb, že v októbri, ba dokonca v septembri, sa masy prevažne, a predovšetkým, vo všetkých veľkých mestách, vyslovili za boľševikov. To bola základňa boľševickej revolúcie a jej úplného víťazstva siedmeho novembra.
Lenin už v septembri naliehal, že nadišla chvíľa pre posledné štádium ozbrojeného povstania. Počas októbra stále dôraznejšie vystríhal, aby využili najvhodnejší moment, keď bude vlna vrcholiť a kým ju nevystrieda masové sklamanie a následný triumf kontrarevolúcie.
 
,,Hlavní vodcovia našej strany čelia gigantickej úlohe; ak ju nevykonajú, bude to znamenať úplný krach internacionalistického proletárskeho hnutia. Situácia je taká, že odklad v skutočnosti znamená smrť.“ (List z 21. októbra 1917 boľševikom na severnom oblastnom zjazde sovietov.)
 
Znova a znova z mnohých urgentných listov a odkazov tohto obdobia zaznieva výzva: ,,Odklad znamená smrť.“
 
,,Celou mojou silou by som si prial presvedčiť súdruhov, že teraz všetko visí na vlásku, že na poriadku dňa sú problémy, ktoré nemôžu riešiť konferencie, zjazdy (ani zjazdy sovietov), ale iba ľud, masy, boj ozbrojených más.“ (List zo 6. novembra 1917 Ústrednému výboru.)
 
Ústredný výbor boľševickej strany prijal 23. októbra konečné rozhodnutie za povstanie hlasmi všetkých proti dvom. V noci 6. novembra a ráno 7. novembra došlo za úplného pokoja k dobytiu moci. Dočasná vláda nemala ani v jednej štvrti podporu schopnú klásť odpor. Oproti marcovej revolúcii bola boľševická revolúcia skoro úplne nekrvavá, najnekrvavejšia revolúcia v dejinách. Druhý všeruský zjazd sovietov prevzal moc ako suverénny orgán a menoval Radu ľudových komisárov, zloženú z boľševikov a vedenú Leninom, za vykonávateľa novej moci pracujúcich más. Diktatúra proletariátu, vo zväzku s masou roľníctva, sa uskutočnila.
Aby sme pochopili, prečo konečná zmena prebehla tak rýchlo, zjavne ľahko a úplne bez odporu, musíme si hlavne uvedomiť zdrvujúco väčšinovú podporu obyvateľstva za boľševickú revolúciu. Konečná zmena bola iba vyvrcholením dlhého procesu. Boľševická revolúcia bola, v skutočnosti, najdemokratickejšou revolúciou v histórii. (Mýtus o jej ,,anti-demokratickom“ charaktere sa opiera o rozpustenie Ústavodarného zhromaždenia v januári 1918. No Aprílový program dlho predtým vyhlásil, že Ústavodarné zhromaždenie mohlo byť len prostriedkom agitácie v rámci buržoázneho režimu, a že ako nástroj demokracie stálo hlboko pod úrovňou sovietov. Okrem toho, v čase volieb vystupovala socialisticko-revolučná strana na jednotnej kandidátke pod pravicovýn vedením. Avšak zdrvujúca väčšina sa od vedenia oddelila a vstúpila do koalície s boľševikmi, takže volebné listiny už boli neaktuálne a nereprezentatívne. Voľby do Druhého zjazdu sovietov najjasnejšie ukázali väčšinovú základňu boľševikov už pred uchopením moci. Následná občianska vojna, keď kontrarevoluční generáli mohli organizovať odpor len so zahraničnými zbraňami, peniazmi a jednotkami, a ich úplná porážka, napriek všetkému utrpeniu a napriek zjednotenej snahe najsilnejších vojnových mocností sveta, poskytla konečný, praktický dôkaz o masovom podklade boľševickej revolúcie.)
Osem mesiacov od marca do novembra odhaľujú najvyššiu úroveň a najintenzívnejšie tempo Leninovho revolučného vodcovstva. Jeho spisy z tohto obdobia tvoria pre marxistov trvalú klasiku o vedení uprostred revolúcie a o umení povstania. V tom čase, uprostred konfliktu, dokončil jednu zo svojich najdôležitejších teoretických prác, Štát a revolúcia, kde objasnil líniu revolučného marxizmu v naliehavých otázkach formy a obsahu štátu a zmyslu sociálnej revolúcie, a zničil oportunistické deformácie, ktoré vyrástli v sociálno-demokratickom hnutí.
V nasledujúcich rokoch mal čeliť ešte väčším úlohám - no prekazila mu to smrť.
 
5. Vedenie svetovej revolúcie
 
Na začiatku dvadsiateho storočia Lenin napísal:
 
,,Dejiny pred nás teraz postavili okamžitú úlohu, ktorá je revolučnejšia než všetky okamžité úlohy, ktorým čelí proletariát v každej inej krajine. Splnenie tejto úlohy, zničenie najmocnejšej bašty nielen európskej, ale aj, môžeme povedať, ázijskej reakcie, kladie ruský proletariát do predvoja medzinárodného revolučného proletariátu.“ (Čo robiť?, kap. 1.)
 
Realizácia tejto predpovede o pätnásť rokov neskôr sa odohrala v oveľa komplikovanejšej a ťažšej svetovej situácii, než mohla akákoľvek predpoveď tušiť. Ruský proletariát sa fakticky stal revolúciou roku 1917, a rozhodne Novembrovou revolúciou, predvojom medzinárodného proletariátu. Ale vodcovstvo si musel vydobyť uprostred Svetovej vojny, musel si ho vydobyť svojou vlastnou základňou v Rusku, zruinovanom a dezorganizovanom úplným rozpadom cárizmu a vojnou; a musel si ho vydobyť za postupu a v nebezpečí izolácie, kým iné prápory ešte neboli pripravené a revolúcia v západnej a strednej Európe neprichádzala.
A predsa sa s touto gigantickou úlohou a svetovou historickou zodpovednosťou vysporiadal bez cúvania, realisticky a veľkolepo. Porozumenie charakteru tejto úlohy a objav metód jej splnenia pramenilo najmä od Lenina. Vedenie svetovej revolúcie, boj proti imperialistickému zovretiu a budovanie nového poriadku v Rusku - to boli simultánne aspekty tejto stonásobnej úlohy, ktorá teraz padla na ruský proletariát pod vedením boľševickej strany a Lenina. Každému aspektu tejto úlohy teraz Lenin nasadil všetky sily svojej mysle a vôle ako vodca sovietskej vlády, ako vodca komunistickej strany a ako vodca Komunistickej internacionály počas závažných rokov 1917-1923, kým ho záťaž nezlomila a nezmietla, telo a mozog, a nevydala skorej smrti, s prácou nedokončenou, no s narysovanými hlavnými líniami pre jeho nasledovníkov.
Práca Lenina v tomto období prevyšuje možnosti každého súhrného životopisu. Obsahom sa rozprestiera nad celým poľom svetovej politiky, občianskou vojnou, vzťahmi s imperialistickými mocnosťami, budovaním novej, sovietskej demokracie, budovaním nového ekonomického poriadku k socializmu, vzťahmi k roľníctvu, komunistickou stranou, novou Komunistickou internacionálou, jej účasťou a vedením robotníckeho hnutia v každej krajine sveta. Okrem mnohých prejavov, správ a brožúrok z tohto obdobia napísal v tých kritických rokoch dve knihy a venoval ich, dosť príznačne, vedeniu medzinárodného robotníckeho hnutia: Proletárska revolúcia a renegát Kautsky a Detská nemoc ľavičiarstva v komunizme.
Víťazstvo boľševickej revolúcie v Rusku bolo otvorením, prvým štádiom, svetovej socialistickej revolúcie.
Avšak vývoj svetovej revolúcie sa ukázal ďaleko dlhší a komplikovanejší než Lenin a boľševici dúfali, keď začali bitku v novembri 1917. Spočiatku dúfali, že revolúcia sa v najbližších mesiacoch rýchle rozšíri do vedúcich európskych krajín. Výzva k mieru všetkých bojujúcich vlád a národov, rovnako ako verejné vedenie brestských mierových rokovaní s Nemeckom v decembri a januári, sa snažili prebudiť masy k skončeniu imperialistických jatiek. V Nemecku a Rakúsku sa v januári 1918 rozvinulo mohutné štrajkové hnutie. Ale napriek rastúcemu nepokoju más unavených vojnou v Nemecku, Francúzsku a v Británii, ktorý sa odrážal v rastúcom štrajkovom hnutí a vo vojenských vzburách, dokázal silnejšie organizovaný stroj buržoázie v týchto krajinách, s pomocou šovinistickej sociálnej demokracie, udržať kontrolu. Preto sa musel v marci 1918 podpísať Brest-litovský mier - ,,lúpežný mier“. Až po dlhom a ostrom spore sa strana zjednotila a uznala potrebu podpísať tento mier ako jediný prostriedok na udržanie sovietskej moci. Ľaví socialisti-revolucionári, ktorí vstúpili do sovietskej vlády po dobytí moci, ju v lete roku 1918 opustili a snažili sa vyvolať boj proti vláde sovietov, čo len odhalilo ich slabú podporu v ľude. Lenin pri obhajovaní podpisu Brestskej zmluvy pred sovietskym ústredným výkonným výborom povedal:
 
,,V súčasnosti sme v zúfalo ťažkej situácii; náš spojenec nemôže prísť na pomoc. Medzinárodný proletariát nemôže prísť práve teraz, ale príde.“
 
Leninova dôvera bola oprávnená. Nemecký proletariát povstal v novembri 1918, zvrhol cisárstvo, zrušil Brestskú zmluvu a ukončil Svetovú vojnu. Svetová revolučná vlna rokov 1918-21 sa začala.
Koniec imperialistickej vojny splodil rad občianskych a intervenčných vojen, ktorými sa západný imperializmus snažil zničiť sovietsku republiku a ktoré začali z každej strany už v poslednom roku Svetovej vojny. Nemecké invázie a plienenia v 1918-om; britské, francúzske, americké a japonské invázie na každom fronte v rokoch 1918-20; podporovanie, vyzbrojovanie a dotovanie kontrarevolučných generálov a partizánov; a sabotáže, sprisahania a vraždy (30. augusta Lenina postrelili a vážne zranili; hoci sa dokázal zotaviť a znovu pracovať, následky zranenia mali veľký podiel na jeho skorej smrti). Také boli zbrane svetového imperializmu proti mladej sovietskej republike.
Nemecká revolúcia urobila koniec lúpeniam nemeckého imperializmu. O to viac sa zosilnili útoky Dohodových mocností v roku 1919. Spojenecké mocnosti vo Versailles uznali diktátora Kolčaka za regenta Ruska. Briti v severnom Rusku; Briti a Francúzi v Odese na juhu; Judenič pred bránami Petrohradu; Kolčak na Sibíri; Petľjura na Ukrajine; Denikin na juhu: všetci boli ozbrojení a nasmerovaní západným imperializmom na zvrhnutie boľševizmu.
Predsa len všetky miliónnásobné snahy imperializmu zvrhnúť sovietsky režim zlyhali. Zlyhali, po prvé, kvôli masovému odporu ruského obyvateľstva, nielen Červenej armády a priemyselných robotníkov, ale i roľníkov v oblastiach, kade prešli bieli, a pre ktorých návrat bielych znamenal stratu pôdy; po druhé, kvôli odmietnutiu britských a francúzskych vojakov pokračovať v hanebnej vojne (vzbura francúzskej čiernomorskej flotily, nepokoje britských jednotiek v severnom Rusku, nemožnosť poslať ďalších vojakov); a po tretie, kvôli aktívnemu boju britských a francúzskych robotníkov proti intervenčnej vojne. Svetová revolučná vlna dosahovala vrchol v roku 1919. Na jar 1919 bola založená Komunistická internacionála. Medzinárodná robotnícka trieda porazila imperialistickú vojnu proti Sovietskej republike.
Hlavné kontrarevolučné a intervenčné sily boli zničené s porážkou Wrangela koncom roku 1920. Vrchol a bod obratu v otvorenej vojne medzi revolúciou a kontrarevolúciou nastal v lete 1920 pri poľskej vojne. Poľsko, s vojenskou podporou a vedením Británie a Francúzska, začalo v jari 1920 ofenzívu proti Sovietskej republike, napriek opakovaným sovietskym výzvam k prímeriu a rokovaniam. Poľská ofenzíva utpela drvivú porážku a podnietila revolučnú ofenzívu, ktorá sa zastavila len niekoľko míľ od Varšavy. Ofenzíva na Varšavu bola z vojensko-strategického hľadiska podrobená kritike a musel nasledovať ústup. No Lenin, ktorý ju z politických dôvodov obhajoval, prevzal priamu zodpovednosť za túto ofenzívu, ktorá skoro obrátila osud európskej revolúcie. Kým Brestská zmluva a neskoršia Nová ekonomická politika ukázali schopnosť Lenina ustúpiť (kvôli čomu ich buržoázni a reformistickí pisatelia považujú za vrchol jeho štátnictva, akoby boli dôležitejšie než boľševická revolúcia), tak postup na Varšavu ukázal jeho rovnakú pripravenosť k najodvážnejšej ofenzíve, ak situácia poskytla hoci len minimálnu šancu zvíťaziť. Napriek následnej porážke považoval Lenin ofenzívu za úspech (Správa konferencii všeruskej komunistickej strany, september 1920) - po prvé, lebo demonštrovala silu sovietskeho režimu pred západným imperializmom a zastavila politiku stálych útokov, a po druhé, kvôli obrovskému stimulu, aký dala európskemu robotníckemu hnutiu (napríklad Britská akčná rada).
Začiatkom roku 1921 sa vyvinula úplne nová svetová situácia. Na jednej strane dokázal medzinárodný proletariát poraziť útok imperializmu na Sovietsku republiku. Na druhej strane, medzinárodný proletariát nedokázal zvrhnúť imperializmus mimo územia Sovietskej republiky. Ako dôsledok nastala dočasná ,,rovnováha síl“, ktorá mohla trvať kratšiu alebo dlhšiu dobu, počas ktorej bolo treba pripravovať a organizovať sily robotníckej triedy, kým trval čas na ,,oddych“, kým nepríde nový imperialistický útok alebo nová revolučná vlna. Ako sa vysporiadať s novou situáciou? Posledná etapa Leninovho vedenia svetovej robotníckej triedy sa viaže s problémami tohto nového obdobia, ktoré začalo v roku 1921 a trvá doteraz, hoci jeho koniec sa zreteľne blíži.
V prvom rade bol v Sovietskej republike nevyhnutný úplný obrat. Bolo treba znovu začať v pôvodných plánoch hospodárskej výstavby, cez kontrolu výroby robotníckym štátom k organizovaniu socializmu, jasne vytýčených pred a ihneď po boľševickej revolúcii. Všetky tieto plány prerušila blokáda a občianske vojny, ktoré si vynútili systém ,,vojnového komunizmu“, to znamená systém všeobecného konfiškovania a prideľovania, no nie organizovania socialistickej výroby. Skončiť tento systém sa stalo nevyhnutným. Dokázali to incidenty ako vzbury v Kronštadte a v Tambove začiatkom roku 1921. V marci tohto roku sa zaviedla Nová ekonomická politika. Nahradila konfiškácie poľnohospodárskou daňou a obnovila obmedzenú slobodu malého súkromného podnikania, kým robotnícky štát si ponechal hospodárske páky: monopol zahraničného obchodu, bankovníctvo, dopravu a veľkopriemysel. Takto sa mohol systematicky previesť riadený postup k zvyšujúcemu sa podielu socialistického organizovania výroby.
Neznalé kapitalistické a reformistické komentáre vtedy a pár rokov potom zhodne vítali Novú ekonomickú politiku - ,,NEP“ - ako návrat ku kapitalizmu a opustenie socializmu. Samozrejme, nešlo o nič takého, ako to vtedy objaňoval Lenin, ale, naopak, o metódu vedomého a systematického postupu k socializmu. Dnes je to jasné všetkým, a staré predpovede o víťazstve kapitalizmu NEP-om skončili na smetisku dejín, keďže proces systematického rozvoja dosiahol štádium veľkoplošnej socialistickej výstavby prostredníctvom Päťročného plánu. V čase Lenina ešte propagandisti kapitalizmu mohli poukazovať na ruiny a deštrukciu, spôsobené cárizmom a občianskymi vojnami (najmä hladomor roku 1921, ktorý zúril v oblastiach poničených bielymi gardami) ako na dôkaz ,,skrachovania socializmu“ oproti kapitalistickej ,,prosperite“ v Amerike a v západnej Európe. Takáto propaganda je dnes nemožná, keď štyri roky svetovej hospodárskej krízy kapitalizmu ukázali všeobecne upadajúcu výrobu, nezamestnanosť a chaos v každej krajine kapitalistického sveta, zatiaľ čo samotný Sovietsky zväz zdvojnásobil a strojnásobil svoju výrobu rýchlosťou v dejinách nevídanou. No celý tento rozvoj už načrtol svojou politikou Lenin, hoci sa ho sám nedožil.
Súčasne sa muselo medzinárodné robotnícke hnutie v novom období po roku 1921 obrátiť a ,,organizovať ústup“ ako prípravu k novému postupu. Novozaložené komunistické strany museli prejsť od priamo revolučnej situácie k úlohe vybudovať a organizovať svoju silu v každodennom boji a získať väčšinu robotníckej triedy. Tejto úlohe sa venoval tretí zjazd Komunistickej internacionály v lete roku 1921 pod vedením Lenina. V decembri tohto roku bola pod jeho dohľadom vyvinutá politika jednotného frontu robotníckej triedy.
Ako dlho potrvá táto nová situácia ,,rovnováhy“ alebo ,,prestávky na vydýchnutie“ s povinnosťou organizovať a pripravovať robotnícku triedu? Nedalo sa to predpovedať. Koncom roku 1921 Lenin vyhlásil:
 
,, Dosiahla sa rovnováha, veľmi nestabilná, no určite rovnováha. Potrvá dlho? Neviem, ani si nemyslím, že to niekto môže vedieť. Musíme preto ukázať čo najväčšiu bojovnosť.“ (Prejav pred 9. všeruským zjazdom sovietov, 23. decembra 1921.)
 
A opäť v novembri 1922 na štvrtom zjazde Komunistickej internacionály, v poslednom prejave, ktorý zanechal svetu, Lenin povedal:
 
,,Teraz máme prvýkrát možnosť učiť sa. Neviem, ako dlho táto možnosť potrvá. Neviem, na ako dlho nám kapitalistické mocnosti nechajú príležitosť učiť sa v mieri a v pokoji. No musíme využiť každú chvíľu, kedy sme oslobodení od vojny, a musíme sa učiť a učiť zdola nahor...“
,,Som presvedčený, že v tomto zmysle musíme povedať, nielen za Rusko, ale aj za zahraničie, že najdôležitejšie pre nás všetkých v teraz začínajúcom období je učiť sa. My Rusi sa musíme učiť vo všeobecnom zmysle. Vy sa musíte učiť v osobitnom zmysle, aby ste získali vlastné, samostatné pochopenie organizácie, štruktúry, metód a podstaty revolučnej práce. Ak to urobíte, som presvedčený, že vyhliadky na svetovú revolúciu sú nielen sľubné, ale vynikajúce.“
 
Toto sú posledné slová posledného prejavu, ktorý dokázal predniesť. Osudová choroba, čo ukončila jeho život, sa už v jari 1922 prejavila ochrnutím jeho pravej ruky a nohy. Prekonal to, znovu začal prácu, no sťažoval sa, že jeho preťažené telo a mozog už nie sú ako predtým. V jari 1923 prišiel druhý a ťažší útok. V máji 1923 napísal svoj posledný článok, o družstevníctve, ukazujúc cestu k ,,založeniu plne zoštátnenej spoločnosti“, pre ktorú ,,máme všetky potrebné prostriedky“. ,,Samozrejme, že sme ešte nevybudovali socialistickú spoločnosť, ale máme všetky prostriedky potrebné na jej vybudovanie.“ Nerovný súboj o život a vedomie sa ťahal mesiace. Zomrel 21. januára 1924.
Práca v Leninovom poslednom období, v období jeho vedenia svetovej revolúcie v rokoch 1917-1923, pripomína gigantické torzo. Na začiatku každého z predošlých období vždy ukázal presne formulovanú úlohu, ktorú treba splniť, ktorá sa najprv javila jeho súčasníkom ako sen šialenca, a vykonal ju s úplnou presnosťou. Formuloval koncepciu boľševickej strany, robotníckej revolučnej strany ako maximálne politického, revolučného vodcu, avšak neuzavretej do sekty, no spojenej s masami a ich každodenným bojom a životom miliónom spojív. Táto koncepcia sa uskutočnila v boľševickej strane, kým v ostatných krajinách sa sociálna demokracia prepadla buď do bahna oportunizmu alebo do sektárskeho dogmatizmu. Na začiatku Svetovej vojny formuloval koncepciu premeny imperialistickej vojny na občiansku vojnu za zvrhnutie imperializmu. Táto premena sa úplne uskutočnila roku 1917. Na začiatku ruskej revolúcie formuloval koncepciu postupu k druhej revolúcii, k založeniu moci sovietov, diktatúry proletariátu vo zväzku s roľníctvom. Táto druhá revolúcia sa úplne uskutočnila v Novembrovej revolúcii. Na začiatku posledného obdobia formuloval úlohu súčasného postupu k svetovej revolúcii a budovaniu socializmu v Sovietskom zväze. Túto úlohu stihol iba začať, načrtnúc línie a metódy postupu. Vo chvíli, keď jeho vodcovstvo dosahovalo vrcholu po celom svete, smrť prerušila jeho prácu. Je na iných, aby ju dokončili.


Leninovo učenie
 
Ako v praktickom živote, tak aj v teoretickom výklade dal Lenin jasnú odpoveď na problémy, stojace v našom období pred ľudstvom. Túto odpoveď nevynašiel ako nový objav z vnútra svojho vedomia, nevyrobil nový systém, sektu ani náboženstvo. Staval na celej predchádzajúcej práci myslenia a kultúry ľudstva v jej vrchole, v marxizme. Avšak vdýchol mu nový život v súvislosti so živými problémami a úlohami súčasného obdobia. Našiel ho ohrozený, dokonca oslabený zadúšajúcou prevahou punktičkárov, zbabelcov a malých nevzdelaných myslí, ktorí neboli schopní viesť toto mohutné dielo. Po ňom zostal marxizmus silnejšou, než kedykoľvek predtým, revolučnou zbraňou, uznávanou najsilnejšou mocou súčasnosti, ktorá sa už uskutočňuje vo víťaznej revolučnej praxi.
Leninovo učenie, rovnako ako marxizmus, ktorého je leninizmus pokračovaním v našom období, nemôžeme obmedziť do nejakého uzavretého systému poučiek. V takomto zhrnutí sa stratí nielen jeho bohatstvo, mnohostrannosť a život, no takýto formálny prístup je priamo opakom jeho dialektického charakteru. Dialektický prístup analyzuje každú živú, konkrétnu situáciu v jej vlastnom, jedinečnom charaktere a vzťahoch, a načrtáva chápanie všeobecných spoločenských zákonov vývoja v ich osobitom, konkrétnom prejave a následných osobitých úlohách konania. Preto nemôžeme marxizmus a leninizmus plne pochopiť v nejakých učebniciach, ale jedine, po prvé, štúdiom spätosti Marxových a Leninových diel s ich konaním vo vzťahu ku konkrétnej historickej situácii, v ktorej pôsobili, a po druhé, priamou účasťou v revolučnom hnutí, vedome opustiac staré formy myslenia a zavádzajúc princípy marxizmu-leninizmu do živej, konkrétnej situácie. Lenin ani Marx po sebe nezanechali príručky leninizmu alebo marxizmu. Svoje princípy odhaľovali len počas priameho riešenia určitých naliehavých problémov v konkrétnych oblastiach ľudskej praxe a teórie.
Krátke poznámky, ktoré tu uvedieme o niektorých hlavných koncepciách Leninovho učenia, nesmú sa pokladať za nejaké zhrnutie alebo náhradu za skutočnú náuku Lenina.
 
1. Leninov všeobecný svetonázor
 
 U Lenina, ako i u Marxa, sa okamžitý revolučný názor a prax v tom období, kedy každý z nich žil, zakladá na plne premyslenom, širšom, všeobecnom svetonázore a chápaní.
Lenin stále trval na tom, že komunizmus sa nesmie považovať za zvláštnu sústavu doktrín alebo dogiem, hotových záverov, ktoré sa treba naučiť z učebníc, ale že sa má chápať len ako výsledok celej vedy a kultúry ľudstva, na základe presného štúdia všetkého, čo predchádzajúce doby, najmä kapitalizmus, dosiahli. V prejave na treťom zjazde Komunistickej mládeže Ruska v roku 1920 povedal:
 
,,Je vážnou chybou domnievať sa, že niekto sa môže stať komunistom bez osvojenia si pokladov poznania ľudstva. Je chybou predstavovať si, že stačí osvojiť si komunistické poučky a závery komunistickej vedy bez zvládnutia toho celkového zhrnutia rôznych vetiev poznania, ktorých konečným výsledkom je komunizmus...
Komunizmus sa stáva prázdnou frázou, púhou fasádou, a komunista čistým podvodníkom, ak sa vo svojom vedomí neprepracoval cez celé dedičstvo poznania ľudstva.“
 
Preto vyzval mládež
 
,,osvojiť si celý súhrn vedomostí ľudstva, a získať to takým spôsobom, aby komunizmus nebol niečo naučené naspamäť, ale niečo, čo ste vymysleli sami, niečo, čo prestavuje nevyhnutný záver z hľadiska moderného vzdelávania.“
 
Rovnako sa vyjadril k sporom o ,,proletárskej kultúre“:
 
,,Marxizmus si svetodejinný význam ako ideológia revolučného proletariátu získal preto, že nezavrhol najcennejšie úspechy buržoáznej epochy, ale naopak si ich privlastnil a nanovo prepracoval všetko hodnotné za dvetisíc rokov vývoja ľudského myslenia.“ (Návrh rezolúcie o proletárskej kultúre, 1920.)
 
Lenin teda v marxizme nevidel nejaký osobitý ,,systém“ dogiem, ale vyvrcholenie mnohých prúdov predchádzajúceho ľudského myslenia, vývoja a postupu k vedeckému názoru. Marxizmus vniesol po prvý raz úplne vedecký, súčasne teoretický i praktický prístup nielen do jedného alebo dvoch odborov vedy, ale do celku života a bytia.
Náhľad marxizmu je náhľad dialektického materializmu, o ktorom sme hovorili v prvej kapitole o epoche Lenina. Lenin bol dialektický materialista. Jeho myslenie a konanie v každom probléme a vo všetkých životných vzťahoch, v cieľoch, ktoré si vytýčil a v metódach ich dosiahnutia, sa celkom riadili týmto základným pochopením bytia a života, úlohy ľudských bytostí, zákonov historického vývoja, nevyhnutných foriem a metód postupu v podmienkach triednej spoločnosti, a budúcnosti svetového poriadku v združení ľudstva riadiaceho svoj osud. Toto mu dalo silu proti krátkozrakým, ľahostajným a ilúziami nasiaknutým štátnikom a teoretikom buržoázneho poriadku. Jeho životný úspech mocne demonštroval správnosť a účinnosť dialektického materializmu.
No dialektický materializmus nie je uzavretý, metafyzický ,,systém“, ktorý sa môže stať zastaraným, ako nevyhnutne končia všetky systémy. Dialektický materializmus, ako poukázal Engels, si vyžaduje obnovovanie v každej dobe, s každým pokrokom vedy a konkrétnej znalosti. Aj túto úlohu Lenin uskutočňoval, zvlášť v knihe Materializmus a empiriokriticizmus. Posunul tu chápanie dialektického materializmu v oblasti nových problémov vedy 20. storočia a bojoval proti reakčným idealistickým mysticko-náboženským smerom, ktoré rástli pod ochranou mnohých buržoáznych vedcov.
Lenin po novom objasnil materialistické chápanie ako nevyhnutný základ vedeckého názoru. Neľútostne bojoval proti náboženstvu a všetkým jeho spojencom: všetkým subjektívne náboženským a polonáboženským ,,idealistickým“ názorom a ilúziám, ktoré zotročujú myseľ a sú, ako zdôrazňoval, v skutočnosti, dokonca i v najviac ,,modernom“ a pseudovedeckom pozlátku, len formami ,,klerikalizmu“ - to znamená, obrany existujúceho poriadku ako božsky a mysteriózne nariadenom, zachovávania útlaku a znemožnením jasného myslenia a uvedomenia si skutočnosti.
Súčasne Lenin ukázal, ako starý, pasívny, mechanický materializmus, ktorý bol základom pre prvých vedcov, nebol schopný porozumieť realite v celom jej komplexnom charaktere a preto s pokrokom vedeckého poznania vniesol medzi vedcov zmätok a vydal ich v nemilosť idealizmu. Jedine materialistická dialektika ponúkala východisko.
 
,,Musíme si uvedomiť, že žiadna prírodná veda, ani akýkoľvek materializmus, nemôže obstáť v boji proti buržoáznym myšlienkam a obnoveniu buržoáznej filozofie bez pevného filozofického základu. Aby sme tomuto boju pomohli a úspešne ho zavŕšili, musí byť prírodovedec moderný materialista - uvedomelý príslušník materializmu, akého predstavuje Marx; teda, musí byť dialektický materialista...
Moderní prírodovedci nájdu (ak budú hľadať a ak sa naučíme, ako im pomôcť) v materialistickej interpretácii Hegelovej dialektiky mnoho odpovedí k tým filozofickým otázkam, ktoré revolúcia v prírodných vedách vyniesla na povrch, a ktoré nútia intelektuálskych obdivovateľov buržoáznych mód, aby ,,preskočili“ do reakčného tábora.“ - (Zmysel bojovného materializmu, 1922.)
 
,,Rozhodujúca vec v marxizme,“ vyhlásil Lenin, ,,je jeho revolučná dialektika“ (O našej revolúcii). Dialektický materializmus rúca staré bariéry medzi teóriou a praxou. Jeho hlavný charakter ako svetonázoru nie je iba objavovať povahu skutočnosti, ale skutočnosť meniť. Preto je jeho charakter revolučný. Jednota teórie a praxe, tento úplne dialektický prístup k všetkým problémom, sa najsilnejšie odráža v celom Leninovom živote. V dejinách nenájdeme iný takýto príklad úplne vedomého, riadeného a teoreticky zdôvodneného konania, smerujúceho k veľkým objektívnym cieľom, nespočívajúceho na ľubovoľných, subjektívnych domnienkach, ale na vedeckom chápaní svetového diania a ľudských potrieb. Týmto spôsobom, v celom charaktere a priebehu jeho života, ukazuje Lenin cestu k novému typu ľudstva budúcnosti.
 
2. Teória našej epochy - imperializmus
 
Základom marxistickej a komunistickej činnosti v danom štádiu je nevyhnutne jasná analýza charakteru tohto štádia, jeho síl a konfliktov, a následná línia postupu.
Marx v najširšom zmysle načrtol charakter kapitalistického štádia ľudskej spoločnosti, analyzoval zákony jeho pohybu, ukázal jeho postup k rastúcej koncentrácii kapitálu, triednemu rozdeleniu, masovému zbedačovaniu a rastúcim krízam, a ukázal jeho nevyhnutný dôsledok v proletárskej revolúcii a v diktatúre proletariátu, organizujúcej beztriednu socialistickú spoločnosť.
No za Marxovho života táto formulácia proletárskej revolúcie a diktatúry proletariátu nevyhnutne zostala - s výnimkou naznačeného postupu v Parížskej Komúne - teoretickou formuláciou pre budúcnosť. Praktická úloha, ktorú musel viesť Marx, bola úloha pripravovať a organizovať sily robotníckej triedy v podmienkach ešte sa rozvíjajúceho kapitalizmu.
Iba až po Marxovej smrti, v období Lenina, vstupuje kapitalizmus do svojho posledného, umierajúceho štádia, a obdobie proletárskej revolúcie začína.
Spočiatku ani mnohí marxisti úplne nerozumeli novému štádiu, do ktorého kapitalizmus po Marxovej smrti vkročil. Začalo sa objavovať množstvo nových javov vo všetkých smeroch; a ich základné princípy boli neznáme. Mnohí samozvaní marxisti začali tvrdiť, že nové skutočnosti vyvrátili Marxove očakávania, a že je potrebná revízia. Rast akciového kapitalizmu, nahrádzajúci staré, osobne vlastnené firmy, pokladali za ,,demokratizáciu kapitálu“. Poukazovali na rozšírenie zákonov sociálnych reforiem a na zlepšené štandardy v západnej Európe a v Amerike ako vyvrátenie Marxovho tvrdenia o rastúcom triednom protiklade a masovej chudobe. Súčasne ich rušil iný nový, politický vývoj, ktorý vtedy prebiehal zdanlivo v rozpore s rozsahom tohto ,,sociálneho liberalizmu“, ako bol obrovský rast zbrojenia a militarizmu, politika rastúceho cla, rýchlo sa šíriace koloniálne plienenie a násilie vo všetkých častiach sveta. Tieto tendencie odsudzovali ako odporujúce duchu doby, ako následky toho, že kapitalisti nechápu vlastné záujmy. Taký bol oportunistický, ,,liberálne-socialistický“ názor až do roku 1914, s ktorým bol dôsledný marxizmus v konflikte.
Lenin ako prvý vniesol jasno do charakteru novej epochy ako celku a načrtol zákony jej pohybu. Rozbor zavŕšil v diele Imperializmus (1916).
Analyzoval všetky príznaky novej epochy až po ich základ v monopolnom kapitalizme. Kapitalizmus voľného obchodu, ktorý Marx analyzoval podľa konkurujúcich, relatívne malých firiem, sa rozvinul, ako Marx predpovedal, že sa rozvinúť musí, stálymi víťazstvami veľkých nad malými a rastúcou koncentráciou kapitálu, do kapitalizmu monopolov ako dominantnej modernej formy, teda do finančného kapitálu: to znamená, do veľkých syndikátov a trustov, zlučovania bankového a priemyselného kapitálu pod jednotné vedenie a do úzkej spolupráce so štátnou mašinériou.
Tomuto novému štádiu monopolného kapitalizmu nevyhnutne zodpovedali nové smery v politike kapitalistov, prevracajúce staré línie kapitalizmu voľného obchodu: boj o celosvetový monopol, výlučné práva na ťažbu, trhy, koncesie; rozdelenie sveta medzi hŕstku veľmocí a agresívnu koloniálnu politiku; clá, pôžičky a kvóty; vývoz kapitálu v tesnom spojení s koloniálnou politikou; posilňovanie byrokratickej a vojnovej mašinérie; postup k svetovej vojne za znovurozdelenie sveta. Útoky reformistov na ten či onen oddelený aspekt tejto politiky (na clá, či zbrojenie, alebo koloniálnu politiku, poprípade vojnu) bez zaútočenia na monopolný kapitalizmus ako celok, alebo ich očakávania, že kapitalizmus monopolov začne robiť ,,múdrejšiu politiku“, pripomínalo očakávania, že tiger začne žiť z trávy.
Avšak monopolný kapitalizmus znamená súčasne parazitické štádium kapitalizmu. Väčšia časť sveta sa stáva podriadenou niekoľkým veľmociam; väčšina ľudstva musí platiť malej skupine finančných oligarchií. Trieda rentierov, žijúcich z dividend a bez kontaktu s výrobou, sa vyvíja v imperialistických krajinách. Rastie počet ľudí, ktorí sú im podriadení. Podiel ľudí zamestnaných vo výrobnom priemysle klesá.
Súčasne sa v imperialistických krajinách časť zo ,,superzisku“ používa na kupovanie najvyššej vrstvy robotníckej triedy, prostredníctvom kompromisov, sociálnou reformou, korupciou odborových vodcov, atď. Tak sa vyvíja fenomén ,,robotníckej aristokracie“ a ,,buržoáznych robotníckych strán“ v imperialistických krajinách, ktorých vedenie ide ruka v ruke s kapitalistami. Je to základňa oportunizmu a reformizmu v Európe a Amerike a príčina rozštiepenia v robotníckom hnutí.
Avšak monopolný kapitalizmus, ako odhaľujú jeho parazitické tendencie, je umierajúci kapitalizmus. Výroba dosiahla najvyšší vývoj možný za kapitalizmu; jej ďalší rozvoj je teraz brzdený a umelo obmedzovaný formami kapitalistického monopolu. Výrobné sily sú v rozpore s kapitalistickými formami. Výbuch Svetovej vojny to násilne ukazuje. Dozrel čas pre proletársku revolúciu.
 
3. Hlavná úloha našej doby - svetová revolúcia
 
Vo svojej brožúrke Hlavná úloha našej doby (prvýkrát uverejnené v Izvestijach 14. marca 1918, a znovuvydané vo forme brožúrky), Lenin napísal:
 
,,Ľudstvo prechádza veľkými a ťažkými zmenami, ktoré majú (bez najmenšieho zveličovania) svet-oslobodzujúci význam. Svet prechádza do vojny utláčaných proti utláčateľom. V tejto novej vojne utláčaní bojujú za oslobodenie spod jarma kapitalizmu; z priepasti utrpenia, múk, hladu a násilností; prajú si prejsť vpred k svetlej budúcnosti komunistickej spoločnosti, k všeobecnému blahu a bezpečnému mieru.“
 
A znovu
 
,,Okrem socializmu nejestvuje iné oslobodenie ľudstva od vojen, od hladu, od ničenia miliónov a miliónov ľudských bytostí.“ - (V šľapajách Louisa Blanca, Pravda, 21. apríl 1917.)
 
Centrom Leninovho učenia bolo dokazovanie, že svetová revolúcia už nie je sen o budúcnosti, ale priama, naliehavá, nevyhnutná úloha súčasného štádia; že objektívne podmienky sú už plne prítomné v tomto konečnom štádiu ,,zahnívajúceho-dozretého“, umierajúceho kapitalizmu; že pre subjektívny faktor, svetový proletariát, je súrne dôležité uvedomiť si situáciu a konať; a že odklad by znamenal iba rastúce ,,mučenie, hlad a násilnosti“, ,,ničenie miliónov a miliónov ľudských bytostí“. Dve desaťročia od roku 1914 ukázali presvedčivo túto pravdu: vidíme, ako imperialistický svet, kvôli meškaniu revolúcie, postupuje cez rastúcu krízu k novej svetovej vojne.  
Lenin pristupoval k problémom a koncepcii svetovej revolúcie veľmi živým, konkrétne realistickým spôsobom. Preňho to nebol sen tisícročia alebo náhle dobytie moci počas jedinej noci, v niekoľkých veľkolepých bitkách medzinárodnej robotníckej triedy. Naopak, je to celá epocha, trvajúca pravdepodobne desiatky rokov. Marx už v roku 1851 napísal (Priznanie na súde s komunistami v Kolíne):
 
,,Vravíme robotníkom: - ,,Budete musieť prejsť pätnástimi, dvadsiatimi, päťdesiatimi rokmi občianskych vojen a medzinárodných vojen, aby ste nielen zmenili existujúce podmienky, ale takisto aby ste zmenili samých seba a pripravili sa na vykonávanie politickej moci.“ “
 
Rovnako Lenin napísal:
 
,,Prechod od kapitalizmu k socializmu zaberá celé historické obdobie.“ - (Proletárska revolúcia, kap.3)
 
Explicitnejšie Lenin napísal:
 
,,Socialistická revolúcia sa nemôže udiať v nijakej inej forme, než vo forme epochy, spájajúcej občiansku vojnu proletariátu proti buržoázii vo vedúcich krajinách s celým radom demokratických, revolučných a národno-oslobodzovacích hnutí v nerozvinutých, zaostalých a utláčaných krajinách. Prečo je to tak? Je to preto, že kapitalizmus sa vyvíja nerovnomerne.“ - (O karikatúre marxizmu a imperialistickom ekonomizme, 1916.)
 
Lenin tu vysvetľuje svoju kľúčovú myšlienku pre charakter a vývoj svetovej revolúcie. To, čo Marx opísal vo všeobecných pojmoch ,,pätnásť, dvadsať, päťdesiat rokov občianskych a medzinárodných vojen“, dokázal Lenin opísať konkrétnymi pojmami na základe svojej analýzy imperializmu. Proces svetovej revolúcie je priamo spojený so zákonom nerovnomerného vývoja kapitalizmu. Namiesto starej koncepcie, bežnej u prekrúcačov Marxa v II. internacionále, o oddelenom, mechanickom vývoji každej krajiny, akoby v izolácii, cez štádiá kapitalizmu a veľkokapitalizmu k socializmu (čo vedie k stálemu skláňaniu sa pred kapitalizmom v mene ,,marxizmu“), vidí Lenin svetový rámec kapitalizmu ako celok, kde praskajúce body protirečenia sú ,,najslabšie články v reťazi“, kde začína revolúcia.
Imperializmus spútal svet tesne do jediného komplexu, už nie iba v zmysle starej, čistej uniformite svetového trhu, ale v celom rade štádií závislosti a poroby, koloniálne krajiny, dlžnícke krajiny, porazené krajiny atď., stúpajúc nahor v pyramíde až ku konečnej hŕstke finančných oligarchií na vrchole, ktoré sú vo vojne medzi sebou a v stále sa meniacich silových vzťahoch. Je zrejmé, že boj za oslobodenie sa tu môže správne chápať len ako jediný boj a nie umelo oddelene. Všetky protirečenia kapitalizmu vrcholia v protirečeniach imperializmu: po prvé, boj proletariátu proti buržoázii vo vedúcich imperialistických krajinách; po druhé, boj národov kolónií za oslobodenie spod jarma imperializmu; po tretie, konflikt medzi imperialistickými mocnosťami; a po štvrté - v povojnovom štádiu - konflikt imperializmu s novou, rastúcou mocou pracujúcich, so Sovietskym Zväzom. Svetová revolúcia sa vyvíja cez súčasný, kombinovaný vývoj všetkých týchto konfliktov. ,,Imperializmus,“ povedal Lenin, ,,je predvečer socialistickej revolúcie“.
Presne ako proletariát v každej krajine vedie boj všetkých vykorisťovaných más, tak aj na svetovej úrovni medzinárodný proletariát vedie boj koloniálnych národov za oslobodenie od imperializmu. K úspešnému zvrhnutiu imperializmu môže viesť jedine spojenectvo proletariátu vo vedúcich imperialistických krajinách a koloniálnych más bojujúcich za oslobodenie. To sa mnoho rokov vyvíja ako proces oddelených bojov v rôznych častiach sveta, imperialistických a občianskych vojen, víťazstiev a porážok, k rozrastajúcej sa základni socialistickej revolúcie a ku konečnému víťazstvu svetovej revolúcie.
 
4. Diktatúra proletariátu
 
Ak stredobodom Leninovho učenia je chápanie úlohy svetovej revolúcie ako naliehavej úlohy súčasnej etapy, jeho praktickým vyjadrením je diktatúra proletariátu.
A znova sa Marxova teoretická formulácia diktatúry proletariátu ako nevyhnutnej formy prechodu k socializmu, a ako podstata jeho revolučného učenia, ktorú vo svojich spisoch stále opakoval, konkrétne uskutočňuje a oživuje vďaka Leninovi.
Učenie Marxa a Engelsa o diktatúre proletariátu sa po ich smrti udusilo a zabudlo vodcami II. internacionály, ktorí nasiakli buržoáznym parlamentarizmom. Marx a Engels učili robotníkov využívať formy parlamentarizmu a všeobecného volebného práva jedine nato, aby sa organizovali sily robotníckej triedy pre nevyhnutný, konečný zápas, ktorý mohol mať formu jedine občianskej vojny. Ale vodcovia II. internacionály začali v klamlivých parlamentných formách vidieť realitu moci a velebiť anti-marxistickú doktrínu o možnosti ,,čistej demokracie“ v rámci kapitalizmu a o ,,dobytí moci“ proletariátom prostredníctvom buržoáznych parlamentov. Kam viedla táto cesta tzv. ,,demokratického prechodu k socializmu“ jasne ukázala Svetová vojna, a po nej, keď sa socialisti úplne spojili s kapitalistickým štátom proti robotníkom, konečné vzdanie sa fašizmu.
Lenin znovuoživil revolučné marxistické učenie o diktatúre proletariátu. Prepichol bublinu buržoáznej demokracie. Pripomínal svojim poslucháčom
 
,,myšlienku vysvetlenú s veľkou vedeckou presnosťou Marxom a Engelsom, ktorí vraveli, že demokratická buržoázna republika je len aparátom na utláčanie robotníckej triedy buržoáznou triedou, robotníckych más hŕstkou kapitalistov.“ - (Buržoázna demokracia a diktatúra proletariátu, 1919.)
 
Napísal:
 
,,Buržoázna demokracia, hoci tvorí veľký historický pokrok v porovnaní s feudalizmom, však zostáva, a musí zostať, veľmi obmedzená a veľmi pokrytecká inštitúcia, raj pre bohatých a pasca a klam pre vykorisťovaných a chudobných.“ - (Proletárska revolúcia, kap. 2.)
 
Tisícimi spôsobmi, so živými príkladmi z Británie, Francúzska a Spojených štátov, ukázal pokrytectvo takzvanej ,,slobody“ pracujúcich za buržoáznej demokracie a realitu diktatúry veľkých kapitalistov.
Marx vysvetľoval, že štát je iba ,,výkonný výbor vládnucej triedy“. V kapitalizme je štát orgánom kapitalistickej diktatúry. Jediná alternatíva je diktatúra proletariátu.
 
,,V kapitalistickej spoločnosti nejestvuje stredný smer medzi kapitalistickou a proletárskou diktatúrou. Každý sen o tretej ceste je len reakčný plač nižšej strednej triedy.“ - (Buržoázna demokracia a diktatúra proletariátu.)
 
Diktatúra proletariátu sa uskutočňuje zvrhnutím kapitalistickej štátnej mašinérie a ustanovením robotníckej triedy ako vládnucej triedy cez nové orgány robotníckej vlády - soviety alebo rady robotníckych zástupcov. Takto vzniká nový typ demokracie, sovietska demokracia alebo proletárska demokracia - tisíckrát demokratickejšia, ako Lenin stále tvrdil, než buržoázna demokracia, pretože po prvý raz zaťahuje masy do práce správy a výkonných rozhodnutí.
Lenin nebol proti demokracii, ako tvrdia jeho nepriatelia a niektorí neznalí buržoázni obdivovatelia. Naopak, pretože bol rýdzo a hlboko demokratom, bojoval s veľkou nenávisťou proti klamu buržoáznej demokracie, za proletársku demokraciu ako omnoho vyššiu demokratickú formu, vedúcu cez zrušenie tried k uskutočneniu prvej skutočnej a úplnej slobody a rovnosti beztriednej spoločnosti.
Diktatúra proletariátu je diktatúra obrovskej väčšiny proti menšine vykorisťovateľov. Je to nevyhnutná zbraň, ktorou sa úplne skončí triedny boj, ktorá zničí pozostatky starého poriadku a vybuduje poriadok nový.
 
,,Diktatúra proletariátu je rozhodný, vytrvalý boj proti silám a tradíciám starej spoločnosti; boj, ktorý je krvavý i nekrvavý, násilný i pokojný, vojenský i hospodársky, výchovný i administratívny.“ - (Ľavičiarstvo - detská nemoc komunizmu, kap. 5.)
 
Ale diktatúra proletariátu je len prechodná forma. Naplňuje svoju úlohu tým, že definitívne skoncuje so všetkými formami buržoázneho odporu a zrušením tried, štát ako nástroj útlaku mizne a nahrádza ho komunistická spoločnosť, teda rovná účasť más na hospodárskej a spoločenskej správe a kultúrnom živote.
 
,,Zánik štátnej moci je cieľ, ktorý vidia všetci socialisti, prvý a najviac z nich Marx. Bez uskutočnenia tohto cieľa je skutočná demokracia, to znamená sloboda a rovnosť, nedosiahnuteľná. Môže sa splniť len sovietskou alebo proletárskou demokraciou. Len tento systém sa od úplného začiatku pripravuje na ,,zhynutie“ každej formy štátu tým, že uvádza masové organizácie pracujúcich ľudí k stálej a absolútnej účasti na štátnej správe.“ (Buržoázna demokracia a diktatúra proletariátu.)
 
 
5. Národné a koloniálne oslobodenie
 
Jeden z podstatných kľúčov k víťazstvu svetovej revolúcie, ako Lenin zdôrazňoval, je jednota boja proletariátu vo vedúcich imperialistických krajinách a boja za oslobodenie utláčaných národov a porobených ľudí v kolóniách a polokolóniách.
V princípe už Marx objasnil význam otázky národného oslobodenia pre robotnícke hnutie a pre svetovú revolúciu, najmä vo svojom postoji k poľskej a k írskej otázke.
V ére imperializmu táto otázka priberá nový a horúci význam. Väčšina ľudstva žije v koloniálnom a polokoloniálnom podrobení. Koloniálne vykorisťovanie sa stáva hlavnou základňou sily buržoázie. Proletariát v imperialistických krajinách sa môže oslobodiť len vo zväzku s bojom koloniálnych národov.
Vodcovia starej, II. internacionály vôbec nepochopili dôležitosť tejto otázky. Oficiálne vedenie vydávalo rezolúcie v prospech ,,národnej slobody“, ,,autonómie“, atď., ale vždy ako v rámci existujúcej imperialistickej nadvlády a bez praktickej podpory revolučného boja za nezávislosť. Ďalšia časť tvrdila, že ,,národná sloboda“ je iba záujem buržoázie, a nie socialistov, a preto sa robotníckej triedy netýka, že socializmus je proti rozpadu väčších hospodárskych jednotiek, atď. (Lenin nazval toto tvrdenie ,,imperialistický ekonomizmus“).
Lenin prvý zdôvodnil revolučný význam tejto otázky v ére imperializmu. Už pred Vojnou pozorne sledoval rastúce bojové sily v Ázii. V roku 1913 písal o ,,zaostalej Európe a pokrokovej Ázii“. Počas Vojny vypracoval kompletne analýzu každého aspektu tejto otázky a ukázal revolučný význam hesla za ,,národné sebaurčenie“. Tým, čo nazývali írske povstanie roku 1916 ,,pučom“, napísal:
 
,,Veriť, že sociálna revolúcia je možná bez revolty malých národov a kolónií v Európe, bez revolučného rozmachu maloburžoázie so všetkými jej predsudkami, bez hnutí neuvedomelých proletárskych a poloproletárskych más proti statkárskemu, klerikálno-monarchistickému, národnému, atď. útlaku - tomu veriť je to isté, ako popierať sociálnu revolúciu vôbec...    
Tí, ktorí čakajú na ,,čistú“ sociálnu revolúciu“, sa jej nikdy nedožijú. Takáto je revolučná len slovami, bez chápania reality revolúcie.“-(Výsledky diskusie o sebaurčení, 1916.)
 
Po víťazstve sovietskej revolúcie sa význam tejto otázky ešte vyhrotil. Lenin písal:
 
,,Kým v čase pred epochou svetovej revolúcie boli národno-oslobodzovacie hnutia časťou všeobecne demokratických hnutí, teraz, po víťazstve sovietskej revolúcie v Rusku a otvorení sa obdobia svetovej revolúcie, je národno-oslobodzovacie hnutie súčasťou svetovej proletárskej revolúcie.“
 
Na druhom zjazde Komunistickej internacionály v roku 1920 vytýčil do popredia problém národného a koloniálneho boja za oslobodenie a nevyhnutnosť, pre proletariát v imperialistických krajinách, aktívne ho podporovať. Ním koncipované tézy vyhlasujú:
 
,,Politika Komunistickej Internacionály v národnostnej a koloniálnej otázke musí hlavne presadzovať jednotu proletárskych a pracujúcich más za spoločný revolučný boj vedúci k zvrhnutiu kapitalizmu, bez čoho nerovnosť a útlak národov nemôže byť zrušený.“
 
Ale boj za plné právo na odtrhnutie sa utláčaných národov, nie boj za odtrhnutie ako také, za rozdrobovanie a maloburžoázne nacionalistické koncepcie izolácie. Naopak, právo na plné oddelenie sa je nevyhnutné len nato, aby skončilo každý národnostný útlak, a takto vyčistilo cestu k slobodnému zjednoteniu všetkých ľudí. Cieľom je jednota sveta, konečné ,,zlúčenie národov“.
 
,,Tento cieľ sa vôbec nerovná potrebe separovania, rozdrobovania a zakladania malých štátov. Znamená len logické vyjadrenie boja proti každému typu národnostného útlaku...
Cieľ socializmu nie je len zničenie rozdelenia ľudstva do drobných štátov a rôznych jednotlivých národov, nielen združenie sa národov, ale aj ich vlastné zlúčenie...
Presne tak, ako môže ľudstvo dospieť k zrušeniu tried prostredníctvom prechodného obdobia diktatúry utláčanej triedy, takisto môže ľudstvo dospieť k nevyhnutnému zlúčeniu národov cez prechodné obdobie úplnej slobody všetkých utláčaných národností, to znamená slobodu oddelenia.“ - (Socialistická revolúcia a právo národov na sebaurčenie, 1916.)
 

6. Taktika a organizácia revolúcie
 
V žiadnej inej oblasti marxizmu nie je Leninov prínos výnimočnejší a hlbší ako v širokom poli revolučnej stratégie, taktiky a organizácie. Všetkým týmto otázkam sa Marx vo svojej dobe mohol venovať len neúplne, lebo robotnícke hnutie sa nachádzalo ešte v rannom štádiu vývoja. Na základe revolúcií 19. storočia a prvých stupňov masového hnutia robotníckej triedy mohol Marx predstaviť v holom náčrte základy revolučnej proletárskej stratégie a taktiky. Spisy a korešpondencia Marxa s Engelsom navyše odhaľujú mnoho poučných náznakov o veľmi rôznych špecifických otázkach. Tieto náznaky však boli zväčša zanedbané, ignorované alebo odmietnuté ich priamymi následníkmi, ktorí si vyberali časti, ktoré im vyhovovali, a často dokonca tajili zvyšok. Lenin, naopak, pozorne nanovo prepracoval tieto signály vo svetle novších skúseností, a súčasne sviežo riešil nové problémy vyvinutejšieho štádia kapitalizmu a robotníckeho hnutia. Lenin ako prvý vypracoval marxistickú stratégiu a taktiku do celkom prepracovanej vedy.
Táto praktická revolučná veda, v tesnom spojení s revolučnou teóriou, pokrýva celú škálu od najzákladnejších otázok agitácie a organizácie ku konečným otázkam dobytia moci a porevolučnej výstavby. Tu sa najsilnejšie ukazuje jeho ovládanie dialektickej metódy. Maximálne pružne odpovedá na každú konkrétnu situáciu, no zachováva pritom neporušenú revolučnú líniu a ciele. Z toho vyplýva, že táto podstata Leninovho vodcovstva nepripúšťa nijaké formálne zhrnutie, a treba, aby sa študovala v živote.
Stredobodom Leninovho učenia o taktike a organizácii revolúcie je koncepcia strany ako uvedomelého a organizovaného predvoja robotníckej triedy. Táto koncepcia je oveľa vyvinutejšia než to bolo možné v epoche Marxa. Robotnícka revolučná strana - komunistická strana - musí v období proletárskej revolúcie čeliť oveľa rozvinutejším úlohám než v minulej epoche. Od strany sa žiada, aby bola ,,organizovanou politickou pákou, prostredníctvom ktorej vyspelejšia časť robotníckej triedy vedie celú proletársku a poloproletársku masu“ (Tézy druhého zjazdu Komunistickej internacionály). Podstatou koncepcie strany je koncepcia vedenia; nie vedenia hŕstkou jednotlivcov, ale vedenia organickou časťou robotníckej triedy, najuvedomelejšou, revolučnou časťou, bojujúcou v prednom rade a vedúcou celý boj pred revolúciou, počas revolúcie a po revolúcii. Bez takého vedenia, ktoré zjednocuje a vedie boj, sú sily pracujúcich nevyhnutne porazené vysoko organizovanými a centralizovanými silami buržoázie a buržoázneho štátu. Aby robotnícka trieda vyhrala, musí si vyvinúť komunistickú stranu.
Aby komunistická strana mohla splniť túto vodcovskú úlohu, musí v svojich radoch zjednocovať všetkých najuvedomelejších, revolučných, aktívnych, obetujúcich sa robotníkov; byť založená na jasnej, revolučnej teórii s neustálou kritickou ostražitosťou k situácii; byť tesne spojená s masami robotníkov a so všetkými vykorisťovanými; kombinovať najpevnejšie centralizovanú disciplínu bojujúcej organizácie s demokraciou vo voľbách a kontrole vyšších orgánov, a uvedomelou účasťou každého člena na formulácii politiky a v diskusii o nej. Toto vyžaduje zodpovedajúce formy organizácie, zakotvenie strany najmä v továrňach - pevnostiach priemyselného proletariátu, v masových organizáciách odborov, atď.
Celá táto koncepcia znamená definitívny koniec so starým, voľným typom parlamentných, sociálno-demokratických strán, bežným v predvojnovej II. internacionále. V období po roku 1914 sa Lenin dobrovoľne rozišiel s názvom ,,sociálno-demokratická strana“, ktorý Marx s Engelsom vždy považovali za nesprávny, a ktorý sa teraz stotožnil so zradcovskými stranami. Do používania znova zaviedol pôvodný názov používaný Marxom a Engelsom, a ktorý vždy považovali za jediný vedecky správny, názov ,,komunistická strana“.
Dlhý proces robotníckeho boja a skúseností, čiastočných bitiek, víťazstiev a porážok, vyvíjajúcej sa organizácie a konfliktov smerovaní je nevyhnutný, kým sú sily robotníckej triedy silné a pripravené, a kým sa z boja vyvinie masová komunistická strana s efektívnym vedením, aby mohla vo vhodnej chvíli pristúpiť k zvrhnutiu moci buržoázie. Vedúca komunistická strana zodpovedajúca svojim povinnostiam nevznikne pripravená od okamihu založenia prvej bunky.
 
,,Strana proletárskej revolúcie si nezaslúži svoje meno, kým sa nenaučí spájať vodcov, triedu a masy do jediného, nerozlučiteľného celku.“ - (Ľavičiarstvo - detská nemoc komunizmu, kap. 6.)
 
Komunistická strana nie je prvá, ale ,,posledná, najvyššia forma organizácie proletariátu“. Rastie a vyvíja sa s rastom a vývojom boja robotníckej triedy.
V predrevolučnom procese usporiadania a organizovania síl robotníckej triedy, čiastočných prípravných bitiek, kryštalizovania revolučnej avantgardy a získavania vedenia v robotníckej triede proti oportunistickým trendom sa rozvíjajú rozmanité problémy taktiky predrevolučného obdobia, ktorú Lenin detailne vypracoval zo skúseností boľševickej strany do roku 1917, a potom túto skúsenosť cez Komunistickú internacionálu odovzdal robotníckej triede v iných krajinách.
Táto skúsenosť a poučenie sa týka mnohých problémov okolo vzťahu medzi stranou a masami a získania väčšiny robotníckej triedy: najmä úlohy odborov a vzťahu strany k odborom a iným masovým organizáciám pracujúcich; vzťahu strany k poloproletárskym masám; kombinácie legálnej a ilegálnej činnosti; využitia buržoáznych parlamentov a volieb, nie za účelom šíriť parlamentné ilúzie, ale kvôli rozvíjaniu propagandy a organizovaniu revolučného proletariátu; úlohy čiastkových bojov a požiadaviek; reforiem (,,vedľajších produktov revolučného triedneho boja“), ústupov a manévrovania; metód boja proti oportunizmu, atď.
Veľká časť týchto taktických problémov, ktoré sú v popredí a majú rozhodujúci význam pre postup v predrevolučnom období, pokračuje a vyvíja sa v nových formách aj v revolučnom a v porevolučnom období.
Ešte ďalekosiahlejšie sú však základné problémy, strategické i taktické, vedenia masového boja ako celku až po revolučnú situáciu a v revolučnej situácii samotnej, určenie celej línie postupu, stupeň za stupňom, až po konečnú bitku a dobytie moci. Vodcovská povinnosť tu preverí celú silu marxisticko-leninskej teórie a praxe: správne odhadnutie pomeru triednych síl, vnútornej i vonkajšej situácie, sily a stability buržoázie, úrovne pripravenosti proletariátu, úlohy strednej vrstvy; výber hesiel a metód boja na čo najširšiu mobilizáciu más a na získanie záložnej podpory od iných vrstiev; správne posúdenie revolučnej situácie, keď sú staré vládnuce sily diskreditované a v rozpade, a masy odmietajú prijať staré podmienky života; posun k radikálnejším prechodným heslám a rastúcim formám boja a činnosti más; a konečné rozhodnutie okamihu rozhodujúcej bitky a priame vedenie a organizácia povstania.
Napokon, Leninovo vodcovstvo po roku 1917 otvára doteraz úplne neznáme pole pre stratégiu a taktiku proletárskeho vedenia po dobytí moci.
Vo všetkých týchto oblastiach boja robotníckej triedy, od ranných štádií až za dobytie moci, zanecháva Lenin dedičstvo vodcovstva, teoretického a praktického ponaučenia, ktorého čerpaním si medzinárodný proletariát otvára cestu k víťazstvu.
Toto vodcovstvo sa organizačne a kolektívne stelesňuje v Komunistickej internacionále, založenej pod Leninovým vedením roku 1919 ako združenie revolučnej robotníckej triedy na základe marxizmu a leninizmu a za víťazstvo svetovej socialistickej revolúcie.


Leninov dedič - Komunistická internacionála
 
Dnes sa blížime k desiatemu výročiu Leninovej smrti.
Do akej miery týchto desať rokov potvrdilo správnosť jeho línie a jeho náhľadu?
Týchto desať rokov je svedkom krachu všetkých kapitalistických snov o povojnovom ,,zotavení sa“, je svedkom rastúceho rozpadu Versaillských dohôd, postupu imperializmu k ešte mohutnejším konfliktom, už štvorročného rozmachu svetovej hospodárskej krízy (neporovnateľnej svojou intenzitou a dĺžkou) a stále všeobecnejšie potvrdzovaným blížením sa k novej svetovej vojne.
Tých istých desať rokov je svedkom postupu Sovietskeho zväzu od slabosti a hospodárskej paralýzy, spôsobenej vojnou a občianskou vojnou, do výšav hospodárskej výstavby a rastu, svojim tempom a rozsahom bez obdoby v dejinách kapitalizmu. Úroveň výroby sa za desaťročie viac než zoštvornásobila a vyše strojnásobila voči predvojnovému stavu, kým vo všetkých kapitalistických krajinách fakticky klesala. Sovietsky zväz sa stal druhou priemyselne najmocnejšou krajinou na svete, kým Británia klesla na tretie miesto a Nemecko na štvrté. Bez ohľadu na akékoľvek budúce bitky, čo ešte Sovietsky zväz a svetovú revolúciu čakajú, tieto výdobytky, a najmä hlboké kultúrne dielo, aké sa dosiahlo, nemôžu byť nikdy zničené a tvoria už prvý podklad budúceho svetového poriadku.
Napokon, týchto desať rokov je svedkom postupu a zintenzívnenia triedneho boja; vývoja procesu revolucionizácie nielen v Európe a Amerike, ale i v celej Ázii; stupňujúceho sa rozpadu foriem buržoáznej demokracie v silnejúcom triednom boji; nového krachu II. internacionály a jej kapitulácie pred fašizmom; a uchýlenia sa k najzúfalejším metódam a posledným zdrojom násilnej kontrarevolúcie a fašizmu, aby sa zahnívajúca moc kapitalizmu udržala.
Lenin sa nedožil toho, aby videl, ako sa v tomto desaťročí uskutočňuje všetko, čo naznačoval, ako sa rýchlo šíri úpadok kapitalizmu a ako postupuje svetová revolúcia. Nemôže priamo viesť svet v týchto najkritickejších rokoch, v akých sa nachádza, kedy je jeho vedenie najpotrebnejšie.
Po sebe však zanechal sily a organizované formy, ktoré vedú boj ďalej.
Hlavnou Leninovou črtou bolo, že od začiatku do konca svojho politického života nekonal ako jednotlivec, ale vždy ako uvedomelý a zodpovedný predstaviteľ hnutia, väčšieho než každý jednotlivec, ktoré existovalo pred jeho narodením, a ktoré pokračuje po jeho smrti.
Toto hnutie medzinárodnej robotníckej triedy, medzinárodnej svetovej revolúcie, ktoré sa začalo formovať skoro pred storočím v Lige komunistov Marxa a Engelsa, ktoré sa vyvíjalo cez I. internacionálu pod Marxovým a Engelsovým vedením a formou predvojnovej II. internacionály, preniesol Lenin do nového štádia a na vrchol v období proletárskej revolúcie, prostredníctvom Komunistickej internacionály.
Komunistická internacionála je dedičom Lenina.
V roku 1901 Kautsky, v tom čase uznávaný teoretický vodca medzinárodného socializmu, napísal:
 
,,Revolučné centrum sa presúva zo Západu na Východ. V prvej polovici 19. storočia bolo toto centrum vo Francúzsku, istý čas v Anglicku. V roku 1848 vstúpilo do radov revolučných národov Nemecko. Nové storočie sa uvádza takými udalosťami, ktoré nám dovoľujú myslieť si, že sme svedkami ďalšieho presunu revolučného centra, konkrétne, do Ruska. Rusko, ktoré nasalo toľko revolučnej iniciatívy zo Západu, je teraz možno samo pripravené slúžiť ako zdroj revolučnej energie. Ruské revolučné hnutie, ktoré teraz vzplanulo, sa možno stane najsilnejším prostriedkom na vyhubenie senilného obmedzenstva a pokojamilnej politiky, ktorá sa medzi nami začína šíriť, a znovu zapáli bojovného ducha a vášnivú oddanosť našim veľkým ideálom.
Rusko už dávno prestalo byť pre západnú Európu oporou reakcie a absolutizmu. Môžeme povedať, že situácia sa obrátila... Nech súčasný boj v Rusku skončí akokoľvek, krv martýrov, ktorých plodí, žiaľ, v priveľkom množstve, sa nepreleje nadarmo. Bude živiť výhonky socialistickej revolúcie v celom civilizovanom svete a umožní, aby rýchlejšie rozkvitli. V roku 1848 boli Slovania praskajúcim mrázom, ktorý zabil kvety jari prebúdzajúcich sa národov. Teraz im je možno súdené byť tou búrkou, ktorá prelomí ľad reakcie a prinesie so sebou nezdolateľne novú, šťastnú jar národov.“ - (Kautsky, Slovania a revolúcia, 1901, citované Leninom v Ľavičiarstve - detskej nemoci komunizmu, kap. 1.)
 
Sme svedkami, ako sa toto uskutočnilo v oveľa ďalekosiahlejšej podobe, než sa vtedy dalo predvídať.
Boľševická revolúcia roku 1917 otvorila novú svetovú éru, éru svetovej socialistickej revolúcie. Preto jej význam nie je v prvom rade ruský, ale medzinárodný. Leninovo vodcovstvo nie je v prvom rade ruské, ale medzinárodné.
Vyjadrením tohto medzinárodného vodcovstva je Komunistická internacionála.
Ku koncepcii Komunistickej, alebo III. internacionály, dospel Lenin už v roku 1914, hneď po krachu II. internacionály. Vtedy opísal jej úlohu, v protiklade s II. internacionálou:
 
,,II. internacionála sa plne podieľala na užitočnej, prípravnej práci v počiatočnom organizovaní proletárskych más počas dlhého ,,pokojného“ obdobia najkrutejšieho kapitalistického otroctva a najrýchlejšieho kapitalistického pokroku v poslednej tretine devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia.
III. internacionálu čaká úloha organizovať proletariát k revolučnému útoku na kapitalistické vlády, k občianskej vojne proti buržoázii všetkých krajín, pre politickú moc, pre víťazstvo socializmu.“ - (Postavenie a úlohy Socialistickej Internacionály, november 1914.)
 
Komunistická internacionála bola založená v roku 1919. Na jej troch zjazdoch v rokoch 1919 až 1921 sa Lenin úzko podielal a viedol celú prácu týkajúcu sa organizácie, formulácie politiky a koncipovania hlavných dokumentov. Štvrtého zjazdu roku 1922 sa zúčastnil takisto, hoci len v obmedzenom rozsahu.
Lenin si nerobil ilúzie o ťažkosti úlohy, ktorá stála pred Internacionálou, ani o dlhom a bolestnom procese nevyhnutnom na zosilnenie pred víťazstvom. Po treťom zjazde, v auguste 1921, napísal:
 
,,Po celom svete máme teraz komunistickú armádu, i keď ešte biedne vyvinutú a zle organizovanú. Zabúdať alebo zatajovať tento fakt by len ohrozovalo vec. Je našou povinnosťou vybudovať a organizovať túto armádu, trénovať ju vo všetkých druhoch hnutí a bojov, v útokoch a ústupoch, pričom by sme mali veľmi starostlivo študovať skúsenosti každého hnutia. Bez tohto únavného a tvrdého školenia nezvíťazíme.“ - (List Komunistickej strane Nemecka, október 1921.)
 
Lenin vedel, že nastáva dlhý bojový proces s nevyhnutne mnohými porážkami a dočasnými víťazstvami kontrarevolúcie v niektorých krajinách.
 
,,Buržoázia vidí v boľševizme len jednu stránku...povstanie, násilie, teror. Preto sa hlavne snaží pripraviť na odpor a opozíciu v tomto jednom smere. Je možné, že v niektorých prípadoch, v niektorých krajinách, sa im to na kratšie alebo dlhšie obdobia podarí. Musíme s takouto možnosťou rátať a vo fakte, že by v tom buržoázia mohla uspieť, nie je pre nás nič strašné. Komunizmus ,,vyrastá“ z dokázateľne všetkých stránok spoločenského života, jeho výhonky sú všade bez výnimky - ,,infekcia“ (aby sme použili obľúbené a ,,najjemnejšie“ prirovnanie buržoázie a jej politiky) sa veľmi dôkladne rozšírila v organizme a úplne ho impregnovala. Ak sa jeden z ,,prieduchov“ vďaka zvláštnej starostlivosti zastaví, ,,infekcia“ si nájde iný, často najmenej očakávaný otvor. Život sa presadí. Nech buržoázia zúri, nech sa z toho zblázni, nech pácha hlúposti, nech sa mstí vopred na boľševikoch a snaží sa v Indii, Maďarsku, Nemecku, atď. vyhubiť viac stovák, tisícov a státisícov boľševikov včerajška alebo zajtrajška. Takýmto konaním buržoázia koná ako všetky triedy, ktoré dejiny odsúdili na smrť. Komunisti musia vedieť, že budúcnosť je v každom prípade ich; preto môžeme a musíme spájať najsilnejšiu vášeň vo veľkom, revolučnom boji s najchladnejšími a najtriezvejšími kalkuláciami o šialenom zúrení buržoázie... Komunizmus rastie vo všetkých prípadoch a vo všetkých krajinách. Jeho korene sú také hlboké, že perzekúcia ho ani nevysilí, ani neoslabí, ale skôr posilní.“ - (Ľavičiarstvo - detská nemoc komunizmu, kap. 10.)
 
,,Život sa presadí.“ Lenin vyhlasuje v tomto základnom ponímaní svoje presvedčenie o konečnom víťazstve svetovej socialistickej revolúcie, napriek všetkým zvratom a dočasným porážkam, ako napríklad dnešná nadvláda fašizmu v Nemecku, ktorá môže jedine vydláždiť cestu k novému a hlbšiemu a napokon víťaznému revolučnému vzopnutiu.
 
,,Jedine proletárska socialistická revolúcia môže ľudstvo vyviesť zo slepej uličky vytvorenej imperializmom a imperialistickými vojnami. Bez ohľadu na to, aké ťažkosti, možné dočasné zvraty a vlny kontrarevolúcie môžu revolúciu stretnúť, konečné víťazstvo proletariátu je isté.“ - (Návrh na revíziu programu strany, apríl 1917.)
 
Prostredníctvom Komunistickej internacionály je na žijúcich po Leninovi, v podmienkach prehlbujúcej sa krízy a naliehavosti, aby dokázali viesť tento boj ďalej, nie boj za ohraničené ciele, ale za novú éru ľudstva, až do konečného víťazstva, ktoré vďaka jeho úspechu mohlo začať, ktorého zavŕšenia sa však dožiť nemohol.


Rada pre čitateľov
 
Čitateľovi, ktorý je úplný začiatočník bez predchádzajúcich skúsenosti s témou leninizmu, a ktorý má záujem o základné štúdium Lenina a jeho diela, odporúčame:
 
(1) Oboznámiť sa so všeobecnou koncepciou marxizmu prostredníctvom Manifestu komunistickej strany napísaným Marxom a Engelsom;
(2) preštudovať stať Karol Marx od Lenina;
(3) ďalej si prečítať niektoré z najdôležitejších Leninových diel, špeciálne Štát a revolúcia, Imperializmus, ako najvyššie štádium kapitalizmu, Ľavičiarstvo - detská nemoc komunizmu;
(4) potom sa oboznámiť s ruskou revolúciou prostredníctvom takých kníh ako John Reed Desať dní, ktoré otriasli svetom súčasne s čítaním niektorých Leninových prác z roku 1917;
(5) prečítať si podrobnejšie o Leninovom živote z knihy Krupská, Spomienky na Lenina;
(6) rozšíriť si znalosť leninizmu oboznámením sa s Programom Komunistickej internacionály a Stalinovou Teóriou a praxou leninizmu.
 
Následne čitateľ môže prejsť na štúdium daľších Leninových diel podľa vlastného záujmu, najlepšie prostredníctvom edície Zobraných spisov, ktoré môžu čitateľovi pomôcť doplňujúcim vysvetlením.
Najdôležitejšie je prečítať diela napísané samotným Leninom, ktoré (na zopár výnimiek) nie sú zložité, ale napísané v jasnom, živom, údernom štýle. Je potrebné čítať ich veľmi pozorne a aktívne o všetkom premýšľať, pretože argumenty sú zabalené v extrémnej jednoduchosti.
Študent, ak má pochopiť leninizmus, by sa ním nemal zaoberať ako s niečim prekonaným, ako so súčasťou histórie. Je potrebné udržať úzky kontakt so súčasnou literatúrou žijúceho hnutia marxizmu-leninizmu.


 Vydal: HAMISH HAMILTON PUBLISHER, október 1933, 90 Great Russell Street, Londýn, Preložil: Leo Singer, 1998

{moscomment}

 

Partneři:
http://www.kscm.cz
http://www.sosstudent.cz
http://www.kubadnes.cz
18. světový festival mládeže a studentstva
http://davdva.sk/
http://www.klub-pohranici.cz/
Top of Page Powered by Mambo Open Source
© 2019 Komunistický svaz mládeže
Joomla! is Free Software released under the GNU/GPL License.