Úvodní stránka arrow Literatura arrow Vladimír Iljič Lenin: Co dělat? (Palčivé otázky našeho hnutí) 3. část Sunday, September 21 2014  
Kdo jsmeWho we areKontaktujte násKalendář akcíOdkazyInternationalNávštěvní kniha
Advertisement
Vladimír Iljič Lenin: Co dělat? (Palčivé otázky našeho hnutí) 3. část Tisk E-mail
Úterý, 04 duben 2006

V. „Plán celoruských politických novín"

„Najväčšou chybou Iskry v tomto smere, píše B. Kričevskij (Rabočeje Delo, č. 10, s. 30), keď nás obviňuje z tendencie „zmeniť teóriu na mŕtvu doktrínu tým, že sa izoluje od praxe, „je jej »plán« celostraníckej organizácie (t.j. článok Čím začať?*). (* Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 21-34. Red.) Martynov mu prisviedča a vyhlasuje, že „tendencia Iskry zľahčovať význam postupného rozvíjania všedného každodenného boja v porovnaní s propagovaním skvelých a ucelených myšlienok... bola korunovaná plánom organizácie strany, ktorý Iskra navrhuje vo svojom 4. čísle v článku Čím začať? (tamtiež, s. 61). V poslednom čase sa k ľudom rozhorčeným týmto „plánom (úvodzovky majú vyjadrovať ironický postoj k nemu) napokon pridal aj L. Nadeždin v brožúre Na prahu revolúcie**, (** Kanun revoľucii. Slov. red.) ktorú sme práve dostali (vydala ju nám už známa „revolučnosocialistická skupina Svoboda). Píše sa v nej, že „hovoriť teraz o organizácii, ktorej nitky by viedli z celoruských novín, znamená plodiť kabinetné myšlienky a oddávať sa kabinetnej práci (s. 126), že je to prejav „literárčiny a pod.
To, že náš terorista je solidárny s obrancami „postupného rozvíjania všedného každodenného boja, nás po tom, čo sme zistili korene tejto blízkosti v kapitolách o politike a organizácii, nemôže prekvapiť. No hneď musíme poznamenať, že L. Nadeždin, a iba on, sa svedomité pokúsil vniknúť do myšlienkového pochodu článku, ktorý sa mu znevidel, a že sa pokúsil odpovedať naň vecne, kým Rabočeje Delo nepovedalo k podstate veci absolútne nič, iba sa pousilovalo zamotať otázku celou záplavou neprístojných demagogických výpadov. A nech je to akokoľvek nepríjemné, musíme najprv venovať istý čas vyčisteniu Augiášových chlievov.

a) Kto sa urazil pre článok Čím začať?*

Uvedieme pestrú zmes výrazov a výkrikov, ktorými nás zasypalo Rabočeje Delo: „Noviny nemôžu vytvoriť stranícku organizáciu, ale naopak... „Noviny, ktoré stoja nad stranou, sú mimo jej kontroly a sú nezávislé od strany, lebo majú vlastnú sieť dôverníkov. . . „Akým zázrakom mohla Iskra zabudnúť na fakticky existujúce sociálnodemokratické organizácie strany, ku ktorej patrí?. . . „Ľudia, čo majú pevné zásady a príslušný plán, sú aj najvyššími regulátormi skutočného boja strany a diktujú jej realizovanie svojho plánu. . .
* V zborníku Dvanásť rokov vynechal V. I. Lenin časť „a 2 piatej kapitoly a napísal túto poznámku: „Časť »a) Kto sa urazil pre článok Čím začať ?« v tomto vydaní vynechávame, lebo je v nej len polemika s časopisom Rabočeje Delo a Bundom o tom, že Iskra sa pokúša »komandovať« a pod. Okrem iného sa v tejto časti hovorilo, že sám Bund vyzýval (v rokoch 1898-- 1899) členov Iskry, aby obnovili vydávanie ústredného orgánu strany a aby zorganizovali »literárne laboratórium«." Red.
„Plán zaháňa naše čulé a životaschopné organizácie do ríše tieňov a chce oživiť chimerickú sieť dôverníkov. .. „Keby sa plán Iskry splnil, zmizla by každá stopa po Sociálnodemokratickej robotníckej strane Ruska, ktorá sa u nás formuje... „Propagandistický orgán sa stáva nekontrolovateľným, samovládnym zákonodarcom celého praktického revolučného boja... „Aký postoj má zaujať naša strana k tomu, že by sa mala úplne podriadiť autonómnej redakcii atď. atď.
Ako čitateľ vidí z obsahu a tónu týchto citátov, Rabočeje Delo sa urazilo. Neurazilo sa však za seba, lež za organizácie a výbory našej strany, ktoré vraj Iskra chce zahnať do ríše tieňov a dokonca odstrániť všetky stopy po nich. Len si predstavte tú hrôzu Čudné je iba jedno. Článok Čím začať? bol uverejnený v máji 1901, články Časopisu Rabočeje Delo v septembri 1901 a teraz je už polovica januára 1902. Za celých týchto päť mesiacov (ani pred septembrom, ani po septembri) ani jeden výbor a ani jedna organizácia strany oficiálne neprotestovali proti príšere, ktorá by chcela výbory a organizácie zahnať do ríše tieňov A veci za ten čas v Iskre, ako i v mnohých ďalších, miestnych a iných ako miestnych publikáciách bolí uverejnené desiatky a stovky správ zo všetkých končín Ruska. Ako sa mohlo stať, že tí, ktorých by chceli zahnať do ríše tieňov, to nezbadali a neurazili sa za to, ale sa urazil niekto tretí?
Stalo sa to preto, že výbory a iné organizácie sa venujú naozajstnej práci, a nie hre na „demokratizmus. Výbory si prečítali článok Čím začať? a videli, že je to pokus „vypracovať určitý plán organizácie, aby sa k jej budovaniu mohlo pristúpiť zo všetkých strán, a keďže veľmi dobre vedeli a videli, že ani jednej z týchto „všetkých
strán nezíde na um „pristúpiť k budovaniu, kým sa nepresvedčí, že je to nevyhnutné a že plán výstavby je správny, prirodzene, ani na um im nezišlo „urážať sa za vrcholnú opovážlivosť ľudí, ktorí napísali v Iskre: „So zreteľom na neodkladnú dôležitosť otázky sme sa rozhodli súdruhov upozorniť na náčrt plánu, ktorý podrobnejšie rozoberáme v brožúre pripravovanej do tlače."* (* Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 29. Red.) Mohol azda niekto, kto má statočný postoj k veci, nepochopiť, že ak súdruhovia prijmú plán, ktorý im bol predložený, budú tento plán uskutočňovať nie preto, že by sa „podriaďovali, ale z presvedčenia, že je nevyhnutný pre našu spoločnú vec, ale ak tento plán neprijmú, „náčrt (aké náročné slovo, však?) ostane iba náčrtom? Nie je to azda demagógia, keď proti náčrtu plánu bojujú nielen tým, že ho „režú a radia súdruhom, aby ho odmietli, ale aj tým, že ľudí, ktorí majú v revolučnej práci málo skúseností, podpichujú proti autorom náčrtu iba zato, že sa opovažujú „vydávať zákony a vystupovať ako „najvyšší regulátori ", t.j. že sa opovažujú predložiť náčrt plánu?? Môže sa naša strana vyvíjať a napredovať, keď sa na pokus povzniesť miestnych pracovníkov na úroveň širších názorov, úloh, plánov a pod. bude odpovedať nie iba tým, že tieto názory sa označia za nesprávne, ale tým, že sa budeme cítiť „urazení, lebo nás „chce niekto „povznášať na vyššiu úroveň? Veď aj L. Nadeždin „zrezal náš plán, no neupadol do takej demagógie, ktorá sa už nedá vysvetliť iba naivitou alebo primitívnosťou politických názorov, a hneď rozhodne odmietol obvinenie, že tu ide o „inšpektorstvo nad stranou. A preto Nadeždinovi možno a treba na jeho kritiku plánu odpovedať vecne, ale časopisu Rabočeje Delo možno odpovedať len pohŕdaním.
No i keď pohŕdame autorom, ktorý klesol natoľko, že vykrikuje o „samovláde a „podriaďovaní, nezbavuje nás to ešte povinnosti rozuzliť motanicu, ktorú takíto ľudia servírujú čitateľovi. A práve tu môžeme názorne ukázať všetkým, z čoho pramenia tieto ošúchané frázy o „širokom demokratizme. Obviňujú nás, že zabúdame na výbory, že chceme alebo sa pokúšame zahnať ich do ríše tieňov a pod. Ako odpovedať na tieto obvinenia, keď nemôžeme povedať čitateľovi takmer nijaké fakty o našich skutočných vzťahoch k výborom, keď to nemôžeme povedať z konšpiračných dôvodov? Ľudia, ktorí rozširujú zlomyseľné obvinenia poburujúce dav, sú odrazu pred nami, lebo sú bezočiví a pohŕdajú povinnosťami revolucionára, ktorý starostlivo tají pred verejnosťou vzťahy a kontakty, ktoré má, ktoré nadväzuje alebo sa pokúša nadviazať. Je pochopiteľné, že raz navždy odmietame súťažiť s takýmito ľuďmi na poli „demokratizmu. A voči čitateľovi, ktorý nie je zasvätený do všetkých straníckych vecí, si môžeme splniť povinnosť jedine tak, že nebudeme hovoriť o tom, čo je a čo je „im Werden"*, (* -- v procese vzniku. Red.) ale o čiastočke toho, čo bolo a o čom sa môže hovoriť ako o minulosti.
Bund robí narážky na naše „samozvanectvo "**, (** Iskra, č. 8, odpoveď Ústredného výboru Všeobecného židovského zväzu v Rusku a Poľsku na náš článok o národnostnej otázke.) zahraničný zväz nás obviňuje z pokusu úplne zahladiť stopy po strane. Len nech sa páči, páni Keď oznámime verejnosti štyri fakty z minulosti, dostanete úplné zadosťučinenie.81
Prvý*** fakt. (*** Náročky neuvádzame tieto fakty v poradí, v akom sa stali.) Členovia jedného zo zväzov boja, ktorí sa priamo zúčastnili na utváraní našej strany a poslali delegáta na zjazd strany, na zjazd, ktorý ju založil, dohodnú sa s jedným členom skupiny Iskry o vydávaní osobitnej robotníckej knižnice, ktorá by slúžila potrebám celého hnutia. Robotnícku knižnicu sa nepodarí založiť a brožúry Úlohy ruských sociálnych demokratov a Nový továrenský zákon*, (* Novyj fabričnyj zákon. Slov, red.) ktoré boli pre túto knižnicu napísané**, (** Pozri Zobrané spisy, zv. 2, Bratislava 1979, s. 501-542 a 307-365. Red.)
dostávajú sa okľukou a prostredníctvom tretích osôb do cudziny, kde sa aj tlačia.
Druhý fakt. Členovia Ústredného výboru Bundu sa obracajú na jedného člena skupiny Iskry s návrhom zorganizovať, ako sa vtedy Bund vyjadroval, „literárne laboratórium. Pritom upozorňujú, že ak sa to nepodarí urobiť, môže naše hnutie značne upadnúť. Výsledkom rokovaní je brožúra Robotnícka vec v Rusku.*** (***Mimochodom, autor tejto brožúry (Rabočeje delo v Rossii. Slov. red.) ma prosí, aby som vyhlásil, že túto svoju brožúru tak
ako aj predchádzajúce poslal zväzu za predpokladu, že jeho publikácie bude redigovať skupina Oslobodenie práce (z istých dôvodov nemohol vtedy, t.j. vo februári 1899, vedieť, že sa zloženie redakcie zmenilo). Túto brožúru čoskoro opäť vydá liga 82.)
Tretí fakt. Ústredný výbor Bundu sa prostredníctvom istého vidieckeho mestečka obracia na jedného člena Iskry s návrhom, aby prevzal redigovanie novín Rabočaja Gazeta, ktoré začnú opäť vychádzať, a dostáva, prirodzene, kladnú odpoveď. Potom sa návrh mení: vzhľadom na nový plán zloženia redakcie mu navrhnú spoluprácu. Súhlasí, pochopiteľne, aj s tým. Pošle redakcii články (ktoré sa podarilo zachovať): Náš program+,(+ Naša programma. Slov. red.) ktorý obsahuje otvorený protest proti bernsteinovčine, proti obratu v legálnej literatúre a v novinách Rabočaja Mysľ; Naša najbližšia úloha++ (++ Naša bližajšaja zadača. Slov. red.)
(„založenie pravidelne vychádzajúceho orgánu strany, ktorý by mal úzky kontakt so všetkými miestnymi skupinami; nedostatky vládnúceho „príštipkárenia); Naliehavá otázka* (* Nasuščnyj vopros. Slov. red.) (rozbor námietky, že skôr ako založíme spoločný orgán, treba najprv rozvinúť činnosť miestnych skupín; zdôrazňovanie toho, že najdôležitejšia je „revolučná organizácia a že je nevyhnutné „zdokonaliť organizáciu, disciplínu a techniku konšpiratívnej práce).** (** Pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 224-229,230-236 a 237-243. Red.) Návrh opäť vydávať noviny Rabočaja Gazeta sa nerealizuje a články ostávajú neuverejnené.
Štvrtý fakt. Člen výboru, ktorý organizuje druhý riadny zjazd našej strany, oznámi členovi skupiny Iskry program zjazdu a navrhne, aby táto skupina prevzala redigovanie novín Rabočaja Gazeta, ktoré majú znova vychádzať. Tento jeho možno povedať predbežný krok schváli potom aj výbor, ku ktorému tento člen patril, aj Ústredný výbor Bundu; skupina Iskry dostáva informáciu o mieste a termíne zjazdu, ale (keďže si nie je istá, či bude môcť z určitých príčin poslať svojho delegáta) spracúva pre zjazd aj písomnú správu. V tejto správe sa vyslovuje myšlienka, že v období úplnej roztrieštenosti, ktoré prežívame, samým zvolením ústredného výboru nielenže nevyriešime otázku zjednotenia, ale okrem toho ešte vystavíme nebezpečenstvu kompromitácie veľkú myšlienku utvorenia strany, keby došlo k novému, rýchlemu a úplnému prezradeniu, čo je za prevládajúcej nekonšpiratívnosti viac ako pravdepodobné; že preto treba najprv vyzvať všetky výbory a všetky ostatné organizácie, aby podporovali znova vychádzajúci spoločný orgán, ktorý skutočne zabezpečí faktické spojenie medzi všetkými výbormi, skutočne vychová skupinu vedúcich pracovníkov celého hnutia, a takúto, výbormi utvorenú skupinu, až vyrastie a zosilnie, výbory a strana už ľahko premenia na ústredný výbor. Ale zjazd sa pre mnoho prezradení neuskutoční. Správu si prečíta iba niekoľko súdruhov, medzi nimi aj splnomocnenci jedného výboru, a potom sa z konšpiratívnych dôvodov zničí.
Nech teraz čitateľ sám posúdi, čo sú to za metódy, keď Bund robí narážky na samozvanectvo alebo keď Rabočeje Delo argumentuje, že chceme zahnať výbory do ríše tieňov, „nahradiť organizáciu strany organizáciou, ktorá by šírila myšlienky jedných novín Veď práve výborom, keď nás niekoľko ráz vyzvali, sme hovorili, že treba schváliť určitý plán spoločnej práce. Práve pre stranícku organizáciu sme vypracúvali tento plán v článkoch posielaných do novín Rabočaja Gazeta a v správe zjazdu strany, a opäť iba na výzvu tých, čo mali v strane také vplyvné postavenie, že prichádzali s iniciatívou (fakticky) obnoviť stranu. A len potom, keď sa dva pokusy straníckej organizácie spolu s nami oficiálne opäť vydávať ústredný orgán strany skončili nezdarom, pokladali sme si za priamu povinnosť vyjsť s neoficiálnym orgánom preto, aby pri treťom pokuse mali už súdruhovia pred sebou nejaké výsledky týchto skúseností, a nie iba pochybné dohady. Dnes majú niektoré výsledky týchto skúseností pred očami už všetci súdruhovia a všetci môžu posúdiť, či sme svoje povinnosti chápali správne a čo si treba myslieť o ľuďoch, ktorí sa od zlosti nad tým, že sme jedným dokazovali ich nedôslednosť v „národnostnej otázke a druhým, zasa neprípustnosť bezzásadového kolísania, usilujú pomýliť tých, čo nepoznajú bezprostrednú minulosť.

b) Môžu byť noviny kolektívnym organizátorom?

Celá podstata článku Čím začať? je v tom, že kladie práve túto otázku a odpovedá na ňu kladne. Jediný, kto sa pokúsil rozobrať túto otázku vecne a dokázať, že na ňu treba odpovedať záporne, je, pokiaľ vieme, L. Nadeždin, ktorého argumenty preto citujeme v úplnom znení:
„Veľmi sa nám páči, že Iskra (č. 4) zdôvodňuje potrebu celoruských novín, ale vôbec nemôžeme súhlasiť s tým, že by toto zdôvodnenie bolo v súlade s názvom článku »Čím začať?«. Je to isto jedna z veľmi dôležitých vecí, ale ani ona, ani celá séria populárnych letákov, ani množstvo proklamácií sa nemôžu stať základom bojovej organizácie pre revolučnú situáciu. Treba pristúpiť k zakladaniu silných politických organizácií na jednotlivých miestach. Nemáme ich, lebo sme pracovali hlavne medzi inteligentnými robotníkmi, kým masy viedli takmer výhradne hospodársky boj. Ak sa nepripravia silné politické organizácie na jednotlivých miestach, aký význam môžu mať hoci aj výborne zorganizované celoruské noviny? Je to horiaci ker, ktorý sám horí, nikdy nedohorí, ale ani nikoho nezapáli Iskra sa nazdáva, že sa ľudia zhromaždia a zorganizujú okolo novín a v práci pre ne. Ale ľudia sa omnoho ľahšie zhromaždia a zorganizujú okolo konkrétnejšej veci Touto konkrétnejšou vecou môže a musí byť rozsiahle zakladanie miestnych novín, okamžitá príprava robotníckych síl na demonštrácie, sústavná práca miestnych organizácií medzi nezamestnanými (neúnavne rozširovať medzi nimi letáky a letáčiky, zvolávať ich na schôdzky, vyzývať na protestné akcie proti vláde a pod.). Treba začať živú politickú prácu na jednotlivých miestach, a keď dozreje čas zjednotiť sa na tejto reálnej základni, potom toto zjednotenie nebude umelé a papierové. Lenže novinami sa takéto zjednotenie miestnej práce do celoruskej činnosti nedá dosiahnuť (Na prahu revolúcie, s. 54).
Podčiarkli sme tie miesta tejto krasorečníckej tirády, ktoré najvýstižnejšie ukazujú, ako nesprávne hodnotí autor náš plán a vôbec aké nesprávne stanovisko tu zaujíma k Iskre. Ak sa nevychovajú silné politické organizácie na jednotlivých miestach, nič nebudú znamenať ani najlepšie celoruské noviny. Celkom správne. Lenže podstata je práve v tom, že neexistuje iný prostriedok, ako vychovať silné politické organizácie, než celoruské noviny. Autor prehliadol to najdôležitejšie, čo Iskra vyhlásila prv, ako prešla k výkladu svojho „plánu: treba „vyzývať na vybudovanie revolučnej organizácie, ktorá by bola schopná zjednotiť všetky sily a viesť hnutie nielen podľa názvu, ale aj v skutočnosti, to značí takej organizácie, ktorá by bola vždy pripravená podporiť každý protest a každý výbuch a využiť ich na zvyšovanie a upevňovanie vojenských síl schopných pustiť sa do rozhodného boja. Teraz, po februári a marci, s tým zásadne všetci súhlasia, -- pokračuje Iskra, -- lenže my nepotrebujeme zásadné, ale praktické riešenie otázky, musíme okamžite vypracovať taký konkrétny plán výstavby, aby hneď všetci mohli pristúpiť k výstavbe z rozličných strán. Nás však opäť od praktického riešenia ťahajú nazad, k téze, ktorá je zásadne síce správna, nesporná a veľká, ale pre široké masy pracujúcich nedostačujúca a celkom nepochopiteľná: „Vychovávať silné politické organizácie O to už nejde, veľavážený autor, ale o to, ako práve treba vychovávať a vychovať
Nie je pravda, že „sme pracovali hlavne medzi inteligentnými robotníkmi, kým masy viedli takmer výhradne hospodársky boj. Takto formulované tvrdenie názoru Slobody len stavia proti sebe inteligentných robotníkov a „masy, čo je pre Svobodu typické a od základu nesprávne. U nás v posledných rokoch aj inteligentní robotníci „viedli takmer výhradne hospodársky boj. To na jednej strane. A na druhej strane sa ani masy nikdy nenaučia viesť politický boj, kým nepomôžeme, aby sa tak spomedzi inteligentných robotníkov, ako aj spomedzi inteligentov vychovali vodcovia tohto boja; títo vodcovia sa však môžu vychovať výhradne sústavným, každodenným hodnotením všetkých stránok nášho politického života, všetkých pokusov o protest a boj rozličných tried a z rozličných dôvodov. Preto hovoriť o „výchove politických organizácií a súčasne stavať „papierovú prácu politických novín proti „živej politickej práci na jednotlivých miestach je jednoducho smiešne Veď práve Iskra prispôsobuje svoj „plán novín „plánu, ako dosiahnuť takú „bojovú pripravenosť, aby bolo možné podporovať práve tak hnutie nezamestnaných, ako aj roľnícke vzbury, nespokojnosť činiteľov zemstiev i „pobúrenie ľudu proti nepríčetnému cárskemu hrdlorezovi a pod. Veď každý, kto pozná hnutie, veľmi dobre vie, že veľká väčšina miestnych organizácií na to ani len nepomyslí, že mnohé z perspektív „živej politickej práce, ktoré sme tu načrtli, ešte nikdy neuskutočnila ani jedna organizácia, že napríklad pokus upriamiť pozornosť na rastúcu nespokojnosť a protest medzi zemskou inteligenciou vyvoláva bezradné rozpaky u Nadeždina („panebože, nie je to orgán pre činiteľov zemstiev?, Na prahu revolúcie, s. 129), u ekonomistov (Iskra, č. 12, list) aj u mnohých praktikov. Za takýchto podmienok možno „začať len tým, že podnietime ľudí, aby o tom všetkom premýšľali, že ich podnietime, aby zhŕňali a zovšeobecňovali všetky možné záblesky vrenia a aktívneho boja. V našich časoch, keď sa sociálnodemokratické úlohy znevažujú, „živú politickú prácu možno začať iba živou politickou agitáciou, ktorá nie je možná bez celoruských, často vychádzajúcich a pravidelne rozširovaných novín. Ľudia, ktorí vidia v „pláne Iskry prejav „literárčiny, vonkoncom nepochopili samu podstatu plánu, lebo v tom, čo sa v terajšej situácii odporúča ako najvhodnejší prostriedok, oni vidia cieľ. Títo ľudia si nedali námahu, aby sa zamysleli nad dvoma porovnaniami, ktoré názorne dokresľujú navrhovaný plán. Založenie celoruských politických novín, hovorilo sa v Iskre, musí byť hlavnou osnovou, podľa ktorej by sme mohli neprestajne rozvíjať, prehlbovať a rozširovať túto organizáciu (t.j. revolučnú organizáciu, ktorá je vždy pripravená podporiť každý protest a každý výbuch). Povedzte, prosím: keď murári kladú na rozličných miestach kamene na obrovskej a úplne netradičnej stavbe, je to azda „papierová práca, keď natiahnu šnúru, ktorá im pomáha správne ukladať kamene, ukazuje im konečný cieľ spoločnej práce a umožňuje im položiť nielen každý kameň, ale aj každý úlomok kameňa, ktorý s predchádzajúcimi i nasledujúcimi kameňmi utvára dokončenú a súvislú líniu? A neprežívame azda v našom straníckom živote také isté obdobie, keď máme aj kamene aj murárov, ale chýba nám práve osnova, ktorú by všetci videli a ktorej by sa všetci pridŕžali? Nech kričia, že naťahujeme osnovu preto, lebo chceme komandovať Keby sme my, páni, chceli komandovať, napísali by sme namiesto Iskra, č. 1, Rabočaja Gazeta, č. 3, ako nám to navrhovali niektorí súdruhovia a na čo by sme mali po vyššie opísaných udalostiach plné právo. My sme to však neurobili: chceli sme si nechať voľné ruky na nezmieriteľný boj proti všetkým možným pseudosociálnym demokratom; chceli sme, aby našu osnovu, ak je správne natiahnutá, uznávali zato, že je správna, a nie zato, že ju natiahol oficiálny orgán.
„Otázka zjednotenia miestnej činnosti v ústredných orgánoch sa pohybuje v začarovanom kruhu, poúča nás L. Nadeždin, „zjednotenie vyžaduje rovnorodosť prvkov, lenže túto rovnorodosť môže utvoriť iba niečo zjednocujúce, a toto zjednocujúce zasa môže byť len produktom silných miestnych organizácií, ktoré sa dnes vonkoncom nevyznačujú rovnorodosťou." Je to takisto úctyhodná a takisto nesporná pravda ako to, že treba vychovávať silné politické organizácie. A obidve pravdy sú rovnako neplodné. Každá otázka „sa pohybuje v začarovanom kruhu, lebo celý politický život je nekonečná reťaz nekonečného radu ohniviek. Celé umenie politika je práve v tom, aby vedel nájsť a veľmi pevne uchopiť práve to ohnivko, ktoré by mu najťažšie mohli vytrhnúť z rúk, ktoré je v danej chvíli najdôležitejšie a tomu, kto ho drží, najviac zaručuje, že ovládne celú reťaz.* (* Súdruh Kričevskij a súdruh Martynov Upozorňujem vás na tento poburujúci prejav „samovlády, „nekontrolovaného autoritárstva, „najvyššieho regulovania atď. Len si predstavte: chce ovládať celú reťaz Čo najskôr napíšte sťažnosť. Tu máte hotový námet na dva úvodníky do 12. čísla časopisu Rabočeje Delo) Keby sme mali skupinu skúsených a natoľko zohratých murárov, že by vedeli aj bez šnúry klásť kamene práve tam, kde je to potrebné (nie je to celkom nemožné, keď hovoríme abstraktne), potom by sme azda mohli uchopiť aj iné ohnivko. Ale práve v tom je celé nešťastie, že ešte nemáme skúsených a zohratých murárov, že kamene sa kladú veľmi často úplne neusporiadane, nie podľa spoločnej šnúry, ale natoľko bez ladu a skladu, že nepriateľ ich sfukuje, akoby to neboli kamene, ale zrnká piesku.
Iné porovnanie: „Noviny nie sú len kolektívny propagátor a kolektívny agitátor, ale aj kolektívny organizátor. Ako kolektívneho organizátora ich možno porovnať s lešením, ktoré sa stavia okolo stavby, naznačuje jej kontúry, uľahčuje styk medzi jednotlivými stavbármi, pomáha im rozdeliť si prácu a posúdiť spoločné výsledky
dosiahnuté organizovanou prácou."* (* Martynov, ktorý uviedol v časopise Rabočeje Delo prvú vetu tohto citátu {č. 10, s. 62), vynechal práve druhú vetu, akoby tým chcel zdôrazniť, že sa mu nechce dotýkať sa podstaty veci alebo že nie je schopný túto podstatu pochopiť.) Však je to tak, ako keď literát, človek utiahnutý v pracovni, precení svoju úlohu. Samo obydlie vonkoncom nepotrebuje, nijaké lešenie; lešenie sa robí z horšieho materiálu, stavia sa na krátky čas a hodí sa do pece, len čo je stavba aspoň zhruba dokončená. Pokiaľ ide o stavbu revolučných organizácií, skúsenosti potvrdzujú, že niekedy sa podarí vystavať ich aj bez lešenia -- spomeňte si na sedemdesiate roky. No dnes si nevieme ani len predstaviť, že by sme stavbu, ktorú potrebujeme, mohli postaviť bez lešenia.
Nadeždin s tým nesúhlasí a tvrdí: „Iskra sa nazdáva, že sa ľudia zhromaždia a zorganizujú okolo novín a v práci pre ne. Ale ľudia sa omnoho ľahšie zhromaždia a zorganizujú okolo konkrétnejšej veci'' Veru tak: „omnoho ľahšie okolo konkrétnejšej veci...". Ruské príslovie hovorí: „Nepľuj do studne, nevieš, či z nej nebudeš piť." Nájdu sa však ľudia, ktorí sú schopní napiť sa aj zo studne, v ktorej je napľuté. K akým ohavnostiam už zašli naši obdivuhodní legálni „kritici marxizmu a nelegálni uctievači novín Rabočaja Mysľ v mene tejto väčšej konkrétnosti Ako len gniavi celé naše hnutie naša úzka ohraničenosť, neiniciatívnosť a nesmelosť, čo sa ospravedlňuje tradičnými argumentmi „omnoho ľahšie okolo konkrétnejšej veci A Nadeždin, ktorý sa nazdáva, že má osobitný zmysel pre „život, ktorý veľmi ostro odsudzuje „kabinetných" ľudí, ktorý obviňuje (a pritom je presvedčený, že je vtipný) Iskru zo slabosti všade vidieť ekonomizmus a myslí si, že je povznesený nad toto delenie na ortodoxných a kritikov, nebadá, že svojimi argumentmi nahráva úzkej ohraničenosti, ktorá ho pohoršuje, nebadá, že pije z tej najzapľuvanejšej studne Áno, ani najúprimnejšie pohoršovanie sa nad úzkou ohraničenosťou, ani najvrúcnejšie želanie otvoriť oči ľuďom, ktorí sa pred ňou skláňajú, ešte nestačí, ak sa ten, čo sa pohoršuje, dáva unášať bez kormidla a bez plachiet a takisto „živelne ako revolucionári sedemdesiatych rokov sa chytá „excitačného teroru, „agrárneho teroru, „zvonenia na poplach a pod. Pozrite sa na túto „konkrétnejšiu vec, okolo ktorej -- ako sa nazdáva on -- bude „omnoho ľahšie zhromaždiť sa a zorganizovať: 1. miestne noviny; 2. prípravy na demonštrácie; 3. práca medzi nezamestnanými. Už na prvý pohľad vidieť, že všetky tieto veci sú povyberané úplne náhodne, naverímboha, len aby sa niečo povedalo, lebo nech by sme ich posudzovali akokoľvek, vidieť v nich mimoriadne vhodný prostriedok na „zhromažďovanie a zorganizovanie je už absolútny nezmysel. Veď ten istý Nadeždin o niekoľko strán ďalej hovorí: „Bolo by načase, aby sme jednoducho konštatovali fakt: práca v miestnych organizáciách je veľmi úbohá, výbory nerobia ani desatinu toho, čo by mohli robiť... zjednocujúce ústredia, ktoré dnes máme, sú iba fikciou, sú revolučným byrokratizmom, vzájomným povyšovaním na generálov, a tak to bude dovtedy, kým nevyrastú silné miestne organizácie." V týchto slovách je popri zveličovaní iste aj veľa trpkej pravdy; a nevidí azda Nadeždin súvislosť medzi úbohou prácou v miestnych organizáciách a úzko ohraničeným rozhľadom pracovníkov, úzko ohraničeným rozsahom ich činnosti, čo je nevyhnutné, ak sa nevyškolení pracovníci uzatvárajú do rámca miestnych organizácií? A či zabudol, tak ako autor článku o organizácii v Svobode, že len čo začala vychádzať miestna tlač v širokom rámci (roku 1898), značne sa tým rozmohol ekonomizmus a príštipkárstvo? A keby sa aj dalo trocha uspokojivo vybudovať „miestnu tlač v širokom rámci (vyššie sme však dokázali, že okrem celkom osobitných prípadov to nie je možné), miestne orgány by ani vtedy nemohli „zhromaždiť a zorganizovať všetky sily revolucionárov na všeobecný nápor proti samoderžaviu a na vedenie jednotného boja. Nezabúdajte, že sa tu hovorí len o „zhromažďovacom, o organizátorskom význame novín, a Nadeždinovi, ktorý obhajuje roztrieštenosť, by sme mohli položiť jeho vlastnú ironickú otázku: „Nezdedili sme po niekom 200 000 revolučných organizátorov? Ďalej, „prípravu na demonštrácie nemožno stavať proti plánu Iskry už preto, že práve tento plán predpokladá najširšie demonštrácie ako jeden z cieľov, tu však ide o voľbu praktického prostriedku. Nadeždin sa tu znova zamotal, lebo zabudol na to, že „pripravovať demonštrácie (ktoré doteraz prebiehali vo veľkej väčšine úplne živelne) môže len vojsko už „zhromaždené a zorganizované, lenže my ho práve nevieme zhromaždiť a zorganizovať. „Práca medzi nezamestnanými." Zasa tá istá motanica, lebo aj to je jedna z bojových akcií zmobilizovaného vojska, a nie plán mobilizácie vojska. Do akej miery Nadeždin aj tu podceňuje škodlivosť našej roztrieštenosti a toho, že nám chýba „200 000 síl, vidíme z nasledujúceho: Iskre vyčítali mnohí (medzi nimi aj Nadeždin), že prináša málo správ o nezamestnanosti a že príspevky o najvšednejších javoch života na dedine sú náhodné. Je to oprávnená výčitka, ale Iskra je tu „vinná bez viny. Usilujeme sa „natiahnuť šnúru aj na dedine, ale murárov tam takmer niet, a musíme povzbudzovať každého, i keď píše o všednom fakte, v nádeji, že sa tak rozrastie okruh spolupracovníkov v tejto oblasti a že sa napokon všetci naučíme vyberať aj naozaj významné fakty. Lenže materiálu na učenie je tak málo, že ak ho nezovšeobecníme na celé Rusko, rozhodne by sme sa nemali na čom učiť. Je nesporné, že človek, ktorý má aspoň približne také agitátorské schopnosti a tak pozná život chudoby ako Nadeždin, mohol by agitáciou medzi nezamestnanými preukázať hnutiu neoceniteľné služby; no taký človek by premárnil svoj talent, keby sa nepousiloval informovať všetkých ruských súdruhov o každom kroku vo svojej práci, aby sa stala poučením a príkladom pre ľudí, ktorých väčšina sa ešte stále nevie pustiť do novej práce.
O tom, aké dôležité je zjednotiť sa a aké nevyhnutné je „zhromaždiť a zorganizovať, hovoria teraz naozaj všetci, ale vo väčšine prípadov nemajú nijakú určitú predstavu o tom, čím začať a ako toto zjednocovanie uskutočňovať. Každý iste súhlasí, že ak „zjednocujeme napríklad jednotlivé obvodné krúžky v jednom meste, potrebujeme na to spoločné ustanovizne, t.j. nielen spoločný názov ,,zväz, ale naozaj spoločnú prácu, výmenu materiálu, skúseností a síl, rozdelenie funkcií už nielen podľa obvodov, ale aj podľa špeciálnych úsekov práce v celom meste. Každý bude súhlasiť s tým, že potreby solídneho konšpiratívneho aparátu sa nedajú pokryť (ak môžeme použiť obchodný výraz) „prostriedkami (prirodzene, pokiaľ ide o materiál, ako aj o ľudí) jedného obvodu, že na takom úzkom poli pôsobnosti sa nemôžu rozvinúť schopnosti odborníka. To isté sa vzťahuje aj na zjednotenie činnosti vo viacerých mestách, lebo aj také pole pôsobnosti ako jednotlivý kraj sa stáva a už sa v dejinách nášho sociálnodemokratického hnutia stalo priveľmi úzkym: už sme to podrobne dokazovali na príklade politickej agitácie a organizačnej práce. Treba, nevyhnutne a predovšetkým treba rozšíriť toto pole pôsobnosti, nadviazať faktické spojenie medzi mestami pravidelnou spoločnou prácou, lebo roztrieštenosť ubíja ľudí, ktorí „sedia ako v jame (ako sa vyjadril autor istého príspevku, ktorý poslal Iskre83) a ani nevedia, čo sa deje na tomto svete, od koho by sa mohli poučiť, ako by mohli nadobudnúť skúsenosti a uspokojiť túžbu po rozsiahlej činnosti. A ja stále trvám na tom, že toto faktické spojenie možno začať budovať iba na základe spoločných novín ako na jedinom pravidelnom celoruskom podujatí, ktoré zhŕňa výsledky najrozmanitejších druhov činnosti a tým nabáda ľudí, aby šli vytrvalo vpred všetkými nespočítateľnými cestami vedúcimi k revolúcii tak, ako všetky cesty vedú do Ríma. Ak chceme dosiahnuť zjednotenie nielen slovami, je potrebné, aby každý miestny krúžok hneď venoval povedzme štvrtinu svojich síl aktívnej práci na spoločnej veci, a noviny mu hneď ukážu* (* Pripomienka: ak sympatizuje so zameraním týchto novín a nazdáva sa, že by bolo na osoh veci, keby sa stal ich spolupracovníkom, pričom sa tým rozumie nielen literárna, ale vôbec každá revolučná spolupráca. Poznámka pre Rabočeje Delo: medzi revolucionármi, ktorí hodnotia prácu, a nie hru na demokratizmus, ktorí neoddeľujú „sympatie od najaktívnejšej a živej účasti, sa táto pripomienka rozumie sama sebou.) celkové obrysy, rozsah a povahu tejto práce, ukážu mu, aké najciteľnejšie slabiny má celoruská činnosť, kde chýba agitácia, kde je slabé spojenie, ktoré kolieska veľkého spoločného mechanizmu by mohol ten-ktorý krúžok napraviť alebo nahradiť lepšími. Krúžok, ktorý ešte nezačal pracovať, ale iba hľadá prácu, nemusel by už začínať ako príštipkár v osamotenej dielničke, ktorý nemá ani potuchy o predchádzajúcom vývine „priemyslu, ani o celkovom stave existujúcich výrobných metód v priemysle, lež ako účastník veľkého podujatia, v ktorom sa odzrkadľuje celý všeobecný revolučný nápor na samoderžavie. A čím dokonalejšie by bolo opracované každé koliesko, čím viac jednotlivcov by pracovalo na spoločnej veci, tým hustejšia by bola naša sieť a tým menej zmätku v spoločných radoch by vyvolávali nevyhnutné prezradenia.
Faktické spojenie by začalo vznikať už samým rozširovaním novín (ak by si zasluhovali názov noviny, t.j. ak by vychádzali pravidelne, a nie raz do mesiaca, ako vychádzajú objemné časopisy, ale zo štyri razy mesačne). Teraz sú styky medzi mestami v záujme revolučnej práce veľmi zriedkavé a sú v každom prípade výnimkou; potom by sa tieto styky stali pravidlom a, prirodzene, nezabezpečovali by len rozširovanie novín, ale aj (a to je oveľa dôležitejšie) výmenu skúseností, materiálu, síl a prostriedkov. Organizačná práca by sa hneď značne rozrástla a úspech na jednom mieste by stále povzbudzoval do ďalšieho zdokonaľovania, prebúdzal by želanie využiť získané skúsenosti súdruha pôsobiaceho na druhom konci krajiny. Miestna práca by bola omnoho bohatšia a rozmanitejšia ako teraz: odhaľovanie politických a hospodárskych pomerov v celom Rusku by poskytovalo duševnú potravu robotníkom všetkých povolaní a na všetkých stupňoch vývoja, dávalo by materiál a podnety na besedy a prednášky o najrozličnejších otázkach, na ktoré navyše robí narážky aj legálna tlač, o ktorých sa hovorí medzi ľuďmi aj v „hanblivých vyhláseniach vlády. Každý výbuch nespokojnosti a každá demonštrácia by sa hodnotili a posudzovali zo všetkých strán vo všetkých končinách Ruska a vzbudzovali by túžbu nezaostať za inými, urobiť niečo lepšie ako iní (my socialisti vonkoncom nezavrhujeme akékoľvek súťaženie, akúkoľvek „konkurenciu), uvedomelé pripraviť to, čo prvý raz vzniklo akosi živelne, a využiť priaznivé podmienky na určitom mieste alebo v určitej chvíli, aby sa zmenil plán útoku a pod. Toto oživenie miestnej práce by zároveň predišlo takému zúfalému „poslednému vypätiu všetkých síl a vystaveniu všetkých ľudí nebezpečenstvu, ako sa to teraz často stáva za každej demonštrácie alebo pri každom čísle miestnych novín: na jednej strane by polícia oveľa ťažšie prišla na „korene, keďže by nevedela, kde ich má hľadať; na druhej, strane by pravidelná spoločná práca naučila ľudí, aby prispôsobovali silu určitého útoku určitému stavu síl nejakého oddielu spoločnej armády (teraz na takéto prispôsobovanie takmer nikto nikdy ani nemyslí, lebo útoky vznikajú z deviatich desatín živelne) a uľahčovala by „dopraviť z jedného miesta na druhé nielen literatúru, ale aj revolučné sily.
Dnes sa tieto sily vyčerpávajú vo väčšine prípadov v úzko ohraničenej miestnej práci, no potom by bola možnosť a stále by boli dôvody premiestňovať trocha schopnejších agitátorov alebo organizátorov z jedného konca krajiny na druhý. Ľudia by začínali krátkymi cestami v straníckych veciach na účet strany a potom by si zvykali na to, že ich existenčne úplne zabezpečuje strana, že sa stávajú revolucionármi z povolania a formujú sa z nich naozajstní politickí vodcovia.
A keby sa nám skutočne podarilo dosiahnuť, aby sa všetky alebo veľká väčšina miestnych výborov, miestnych skupín a krúžkov aktívne pustila do spoločnej práce, mohli by sme vo veľmi blízkej budúcnosti vydávať týždenník, ktorý by sme pravidelne rozširovali v desaťtisícoch exemplárov po celom Rusku. Tieto noviny by sa stali čiastočkou velikánskeho kováčskeho mecha, ktorý by rozdúchaval každú iskru triedneho boja a pobúrenia ľudu na všeobecný požiar. Okolo tejto práce, ktorá by bola sama osebe ešte veľmi nevinná a ešte veľmi malá, no pravidelná a v pravom zmysle slova spoločná, by sa sústavne zhromažďovala a školila stála armáda skúsených bojovníkov. Po lešení či stupňoch tejto spoločnej organizačnej stavby by čoskoro vystúpili a z našich revolucionárov vyrástli sociálnodemokratickí Žeľabovovia, z našich robotníkov ruskí Bebelovia, ktorí by sa postavili na čelo zmobilizovanej armády a zburcovali by všetok ľud, aby skoncoval s hanbou a kliatbou Ruska. O tomto musíme snívať
„Musíme snívať Napísal som tieto slová a zľakol som sa. Predstavil som si, že sedím na „zjednocovacom zjazde a oproti mne sedia redaktori a spolupracovníci časopisu Rabočeje Delo. A tu vstane súdruh Martynov a hrozivo mi povie: „Dovoľte, aby som sa vás spýtal, či má autonómna redakcia vôbec právo snívať, ak sa na to vopred nespýtala výborov strany? A za ním vstane súdruh Kričevskij a (filozoficky prehlbujúc súdruha Martynova, ktorý už dávno prehĺbil súdruha Plechanova) ešte hrozivejším tónom pokračuje: „Idem ďalej. Pýtam sa, či má marxista vôbec právo snívať, ak nezabúda, že podľa Marxa si ľudstvo vždy kladie splniteľné úlohy a že taktika je proces rastu úloh, ktoré rastú zároveň so stranou?
Už len pri pomyslení na tieto hrozivé otázky mi behá mráz po chrbte a myslím iba na to, kde by som sa schoval. Pokúsim sa schovať za Pisareva.
„Nie je nesúlad ako nesúlad, napísal Pisarev o nesúlade medzi snom a skutočnosťou. „Môj sen môže predbiehať prirodzený chod udalostí alebo sa môže dostať úplne inde, tam, kde nijaký prirodzený chod udalostí nikdy nemôže dôjsť. V prvom prípade je sen neškodný, môže dokonca podporovať a znásobovať energiu pracujúceho človeka... V takýchto snoch nie je nič, čo by podväzovalo alebo paralyzovalo tvorivú silu. Ba práve naopak. Keby človek vôbec nemal schopnosť takto snívať, keby nemohol občas predbiehať udalosti a predstavovať si vo svojej fantázii ucelený a hotový obraz diela, ktoré v jeho rukách ešte len začína vznikať, potom by som si naozaj nevedel predstaviť, aká pohnútka by pobádala človeka, aby začínal a dokončieval rozsiahle a vyčerpávajúce práce v umení, vede a praktickom živote... Nesúlad medzi snom a skutočnosťou vôbec neškodí, ak snívajúci naozaj verí svojmu snu, ak si pozorne všíma život, ak porovnáva svoje pozorovania so svojimi vzdušnými zámkami a vôbec svedomito pracuje na uskutočnení svojej fantázie. Keď je medzi snom a životom nejaký styčný bod, je všetko v poriadku."84
Takýchto snov je na nešťastie v našom hnutí primálo. A najväčšiu vinu majú na tom predstavitelia legálnej kritiky a ilegálneho „chvostizmu, ktorí sa vystatujú svojou triezvosťou a svojím zmyslom pre „konkrétnosť.

c) Aký typ organizácie potrebujeme?

Z predchádzajúceho čitateľ vidí, že naša ,,taktika ako plán je v tom, že odmietame okamžitú výzvu do útoku, že žiadame zorganizovať „sústavné obliehanie nepriateľskej pevnosti alebo, inými slovami, žiadame, aby sa všetko úsilie zameralo na zhromažďovanie, organizovanie a mobilizovanie stálej armády. Keď sme vysmiali Rabočeje Delo za jeho skok od ekonomizmu k volaniu po útoku (ktoré zaznelo v apríli 1901 v 6. čísle Lístka Rabočego Dela85), oborilo sa na nás, prirodzene, s obvinením, že sme „doktrinári, že nevieme, čo je naša revolučná povinnosť, že vyzývame na opatrnosť a pod. Tieto obvinenia z úst ľudí, ktorí nemajú nijaké pevné zásady a zo všetkého sa vykrúcajú hlbokomyseľnou „taktikou ako procesom, nás, pravdaže, ani trochu neprekvapili, ako nás neprekvapilo ani to, že také isté obvinenia zopakoval Nadeždin, ktorý má pre pevné programové a taktické zásady iba najvyššie opovrhnutie.
Hovorí sa, že dejiny sa neopakujú. Ale Nadeždin sa zo všetkých síl pokúša zopakovať ich a horlivo kopíruje Tkačova, keď reže „revolučné kultúrničenie", kričí o „zvonení na poplach, o osobitnom „hľadisku prahu revolúcie a pod. Zjavne zabúda na známy výrok, že ak originál historickej udalosti je tragédia, jeho kópia je len fraška.86 Pokus uchopiť moc, pripravený tým, čo hlásal Tkačov, a uskutočnený pomocou „zastrašujúceho" teroru, ktorý naozaj zastrašoval, bol imponujúci, no „excitačný teror Tkačova v malom je iba smiešny a ešte smiešnejší, keď sa dopĺňa myšlienkou organizácie priemerných robotníkov.
„Keby Iskra, píše Nadeždin, „vyšla zo svojej sféry literárčiny, uvidela by, že sú to (také javy ako list robotníka v 7. čísle Iskry a pod.) príznaky toho, že sa naozaj veľmi skoro začne »útok«, a hovoriť teraz (sic) o organizácii, ktorej nitky by viedli z celoruských novín, znamená plodiť kabinetné myšlienky a oddávať sa kabinetnej práci." Len sa pozrite, aký je to nepredstaviteľný zmätok: na jednej strane excitačný teror a „organizácia priemerných robotníkov popri názore, že „je omnoho ľahšie zhromaždiť sa okolo „konkrétnejšej veci, ako sú miestne noviny, ale na druhej strane názor, že hovoriť „teraz o celoruskej organizácii znamená plodiť kabinetné myšlienky, t.j. otvorenejšie a jednoduchšie povedané -- „teraz je už neskoro Ale na „rozsiahle zakladanie miestnych novín nie je neskoro, veľactený L. Nadeždin? A porovnajte s tým stanovisko a taktiku Iskry: excitačný teror je hlúposť, hovoriť o organizácii práve priemerných robotníkov a o rozsiahlom zakladaní miestnych novín značí dokorán otvárať dvere ekonomizmu. Treba hovoriť o jednotnej celoruskej organizácii revolucionárov, a hovoriť o nej nie je neskoro dovtedy, kým sa nezačne naozajstný, a nie papierový útok.
„Áno, pokiaľ ide o organizáciu, nevyzerá to u nás ani trocha skvele, pokračuje Nadeždin, „áno, Iskra má úplnú pravdu, keď tvrdí, že väčšinu našich bojových síl tvoria dobrovoľníci a povstalci... To je v poriadku, že máte triezvu predstavu o stave našich síl, ale prečo máme pri tom zabúdať, že dav vôbec nie je náš a že sa nás preto nebude pýtať, kedy sa má pustiť do bojových akcií, ale začne sa »búriť«... Keď dav sám vystúpi so svojou ničivou živelnou silou, môže zmiesť a rozprášiť »stále vojsko«, v ktorom ste sa stále priberali, ale ste nestačili zaviesť mimoriadne systematickú organizovanosť." (Podčiarkli sme my.)
Čudná logika Práve preto, že „dav nie je náš, je nerozumné a nezmyselné kričať o bezprostrednom „útoku, lebo útok je nápor stáleho vojska, a nie živelný výbuch davu. Práve preto, že dav môže zmiesť a rozprášiť stále vojsko, musíme bezpodmienečne „stačiť za živelným rozmachom so svojou prácou na „zavedení mimoriadne systematickej organizovanosti v stálom vojsku, lebo čím skôr „stihneme zaviesť takú organizovanosť, tým bude pravdepodobnejšie, že dav nezmetie stále vojsko, ale že sa vojsko postaví dopredu a na čelo davu. Nadeždin sa mýli preto, lebo si predstavuje, akoby sa toto systematicky organizované vojsko zaoberalo niečím, čo ho odtŕha od davu, kým v skutočnosti sa venuje výhradne všestrannej a všetko zahŕňajúcej politickej agitácii, t.j. práve práci, ktorá zbližuje a zlieva do jedného celku živelnú ničivú silu davu a cieľavedome ničivú silu organizácie revolucionárov. Veď vy, páni, zvaľujete vlastnú vinu na iného, lebo práve skupina Svoboda tým, že vnáša do programu teror, vyzýva na organizovanie teroristov, lenže taká organizácia by naozaj zabránila nášmu vojsku zblížiť sa s davom, ktorý, žiaľ, ešte nie je náš, ktorý sa nás, žiaľ, ešte nepýta alebo sa nás málo pýta, kedy a ako začať bojové akcie.
„Prepasieme aj samu revolúciu, straší ďalej Nadeždin Iskru, „ako sme prepásli terajšie udalosti, ktoré prišli ako blesk z jasného neba." Táto veta v súvislosti s tým, čo sme už uviedli, nám názorne ukazuje, akým nezmyslom je osobitné „hľadisko prahu revolúcie*,(* Na prahu revolúcie, s. 62.) ktoré vymyslela Svoboda. Ak máme hovoriť priamo, osobitné „hľadisko je v tom, že ,,teraz je už neskoro uvažovať a pripravovať sa. Ak je to tak, ó, veľavážený nepriateľ „literárčiny, prečo ste potom písali na 132 knižných stranách „o otázkach teórie** (** Napokon, pokiaľ ide o teóriu, L. Nadeždin nepriniesol vo svojom „prehľade otázok teórie takmer nič, ak nerátame odsek, ktorý je z „Hľadiska prahu revolúcie veľmi zaujímavý: „Bernsteinovstvo ako celok stráca v našich časoch svoju aktuálnosť práve tak, ako je naozaj jedno, či pán Adamovič dokáže, že si pán Struve už vyslúžil rad, alebo naopak, či pán Struve vyvráti pána Adamoviča a odmietne ísť do výslužby, lebo »udiera hodina revolúcie«" (s. 110). Ťažko by bolo výstižnejšie ilustrovať nesmiernu teoretickú bezstarostnosť L. Nadeždina. Vyhlásili sme „prah revolúcie, a preto je „naozaj jedno, či sa ortodoxným podarí definitívne vytlačiť z pozícií kritikov A náš mudrc nepozoruje, že práve za revolúcie sa nám výsledky teoretického boja proti kritikom zídu na rozhodujúci boj proti ich praktickým pozíciám)
a taktiky? Nemyslíte si, že by „hľadisku prahu revolúcie lepšie zodpovedalo vydať 132 000 letákov so stručnou výzvou „Bite ich" ?
Prepásť revolúciu najmenej riskuje práve ten, čo za základ svojho programu, taktiky aj organizačnej prace stavia politickú agitáciu medzi všetkým ľudom, ako to robí Iskra. Ľudia, ktorí sa v celom Rusku venujú spriadaniu organizačných nitiek vedúcich z celoruských novín, nielenže neprepásli jarné udalosti, ale naopak, umožnili nám predvídať ich. Neprepásli ani demonštrácie, ktoré sú opísané v 13. a 14. čísle Iskry87: naopak, zúčastnili sa na nich, lebo si veľmi dobre uvedomovali svoju povinnosť ísť živelne povstávajúcemu davu na pomoc a zároveň pomáhali prostredníctvom novín všetkým ruským súdruhom oboznámiť sa s týmito demonštráciami a využiť ich skúsenosti. Neprepasú, ak budú nažive, ani revolúciu, ktorá bude od nás vyžadovať predovšetkým a najmä skúsenosti v agitácii, umenie podporovať (sociálnodemokraticky podporovať) každý protest a umenie usmerňovať živelné hnutie a chrániť ho pred omylmi priateľov a pred pascami nepriateľov Takto sme sa dostali k poslednému argumentu, prečo musíme osobitne trvať na pláne organizácie, ktorá by sa vybudovala okolo celoruských novín, ktorá by sa utvorila spoločnou prácou na spoločných novinách. Len takáto organizácia zabezpečí pružnosť nevyhnutnú pre sociálnodemokratickú bojovú organizáciu, t.j. schopnosť hneď sa prispôsobovať najrozmanitejším a rýchlo sa meniacim podmienkam boja, umenie „jednak vyhnúť sa stretnutiu na otvorenom bojisku s nepriateľom, ktorý má drvivú prevahu, lebo všetky svoje sily sústredil na jednom mieste, a jednak využívať nepohyblivosť tohto nepriateľa a útočiť naňho tam a vtedy, kde a keď útok najmenej očakáva*. (* Iskra, č. 4: Čím začať? -- „Revolučných kultúrnych pracovníkov, ktorí nezastávajú hľadisko prahu revolúcie, dlhotrvajúca práca vôbec neodrádza, píše Nadeždin (s. 62). My k tomu dodáme: Keby sme nevedeli vypracovať takú politickú taktiku a taký organizačný plán, ktoré by nevyhnutne rátali s dlhotrvajúcou prácou a zároveň by samým procesom tejto práce zabezpečovali, že naša strana bude vždy na svojom mieste a splní si povinnosť pri každom neočakávanom obrate a pri každom urýchlení chodu udalostí, boli by sme len úbohými politickými dobrodruhmi. Jedine Nadeždin, ktorý sa len od včerajška začal nazývať sociálnym demokratom, môže zabúdať, že cieľom sociálnej demokracie je od základu pretvoriť podmienky života celého ľudstva a že sa preto sociálny demokrat nesmie „dať odradiť dlhotrvajúcou prácou.)
Bolo by veľmi veľkou chybou, keby sme budovali stranícku organizáciu tak, že by sme rátali iba s výbuchom a pouličným bojom alebo iba s „postupným rozvíjaním všedného každodenného boja. Musíme vždy robiť svoju každodennú prácu a vždy byť pripravení na všetko, lebo veľmi často býva takmer nemožné dopredu predvídať, kedy obdobia výbuchu vystriedajú obdobia pokoja, a zasa vtedy, keď by to bolo možné, nedalo by sa toto predvídanie využiť na prebudovanie organizácie, lebo v absolutistickej krajine sa tieto obdobia striedajú prekvapujúco rýchlo, a niekedy toto striedanie súvisí s jedinou nočnou raziou cárskych janičiarov88. Ani samu revolúciu si vonkoncom nemožno predstavovať ako jednorazový akt (ako sa to zjavne marí Nadeždinom), ale ako niekoľkonásobné rýchle vystriedanie silnejšieho alebo slabšieho výbuchu a väčšieho alebo menšieho pokoja. Preto hlavným obsahom činnosti našej straníckej organizácie, ohniskom tejto činnosti musí byť taká práca, ktorá je možná i potrebná tak v období najsilnejšieho výbuchu, ako aj v období úplného pokoja, a to: politická agitačná práca, jednotná v celom Rusku, osvetľujúca všetky stránky života a zameraná na najširšie masy. Táto práca nie je však v dnešnom Rusku mysliteľná bez celoruských, veľmi často vychádzajúcich novín. Organizácia, ktorá sa sama od seba utvorí okolo týchto novín, organizácia ich spolupracovníkov (v širokom zmysle slova, t. j. všetkých, ktorí pre ne pracujú) bude práve pripravená na všetko, začínajúc tým, že bude chrániť česť, prestíž a kontinuitu strany vo chvíli najväčšej revolučnej „depresie, a končiac tým, že pripraví, určí termín a uskutoční ozbrojené povstanie všetkého ľudu.
Veď si len predstavte, že by na jednom alebo na niekoľkých miestach došlo k úplnému prezradeniu, čo sa u nás stáva veľmi často. Keďže všetky miestne organizácie nemajú jednu, spoločnú, pravidelnú prácu, často sa po takomto prezradení preruší práca na mnoho mesiacov. No keby všetky organizácie mali spoločnú prácu, stačila by aj pri najväčšom prezradení niekoľkotýždňová činnosť dvoch-troch energických ľudí, aby nadviazali spojenie medzi spoločným ústredím a novými krúžkami mládeže, ktoré, ako vieme, vznikajú veľmi rýchlo aj dnes; a keď túto spoločnú prácu, ktorej hrozí prezradenie, budú mať na pamäti všetci, nové krúžky budú môcť vznikať a nadväzovať spojenie s ústredím ešte rýchlejšie.
Na druhej strane si predstavte ľudové povstanie. Teraz asi všetci budú súhlasiť s tým, že musíme naň myslieť a pripravovať sa naň. Ale ako sa pripravovať? Ústredný výbor nemôže predsa vymenovať na všetky jednotlivé miesta dôverníkov na prípravu povstania Aj keby sme mali ÚV, za terajších ruských pomerov by týmto vymenovaním absolútne nič nedosiahol. Naproti tomu sieť dôverníkov*,(* Ach, beda Zase sa mi vyšmyklo to strašné slovo „dôverník [V origináli je slovo „agent, ktoré má v ruštine oveľa širší význam ako v slovenčine. Slov. red.], ktoré tak reže demokratické ucho Martynovov Len sa čudujem, prečo toto slovo neurážalo koryfejov sedemdesiatych rokov, ale príštipkárov deväťdesiatych rokov uráža. Mne sa toto slovo páči, lebo jasne a jednoznačne ukazuje na spoločnú vec, ktorej všetci dôverníci podriaďujú svoje myslenie a činnosť, a keby sa malo toto slovo nahradiť iným, mohol by som hádam súhlasiť iba so slovom „spolupracovník, keby nezaváňalo istou literárčinou a keby nebolo trocha neurčité. My však potrebujeme vojenskú organizáciu dôverníkov. Napokon mnohí {najmä v cudzine) Martynovovia, ktorí sa radi „navzájom povyšujú na generálov, mohli by namiesto „agent pre pasové veci hovoriť „prednosta osobitného oddelenia na vybavovanie revolucionárov pasmi a pod.)
ktorá sa sama od seba utvára pri budovaní a rozširovaní spoločných novín, nemala by „sedieť a čakať heslo na povstanie, ale vykonávala by práve túto pravidelnú prácu, ktorá by jej v prípade povstania zaručovala najpravdepodobnejší úspech. Práve taká práca by upevňovala spojenie s najširšími masami robotníkov i so všetkými vrstvami nespokojnými so samoderžavím, čo je pre povstanie nesmierne dôležité. Práve v takejto práci by si ľudia vypestovali v sebe schopnosť správne hodnotiť celkovú politickú situáciu, a teda aj schopnosť zvoliť vhodnú chvíľu na povstanie. Práve taká práca by naučila všetky miestne organizácie reagovať súčasne na jedny a tie isté politické otázky, prípady a udalosti, ktoré vzrušujú celé Rusko, odpovedať na tieto „udalosti čo najenergickejšie, čo najjednotnejšie a čo najvhodnejšie -- vecí povstanie je vlastne najenergickejšia, najjednotnejšia a najvhodnejšia „odpoveď všetkého ľudu vláde. Práve takáto práca by okrem toho naučila všetky revolučné organizácie vo všetkých končinách Ruska udržiavať medzi sebou čo najstálejšie a zároveň čo naj konšpiratívnej šíe spojenia, ktoré by utvorili faktickú jednotu strany. Bez takéhoto spojenia nemožno kolektívne posúdiť plán povstania a urobiť v jeho predvečer nevyhnutné prípravné opatrenia, ktoré sa musia zachovať v najprísnejšej tajnosti.
Slovom, „plán celoruských politických novín nielenže nie je výplodom kabinetnej práce ľudí zaťažených doktrinárstvom a literárčinou (ako sa zdalo tým, čo sa nad týmto plánom dobre nezamysleli), ale naopak, je najpraktickejším plánom, ako sa všestranne a hneď pripravovať na povstanie, a pritom ani na chvíľu nezabúdať na vlastnú každodennú naliehavú prácu.


Záver

Dejiny ruskej sociálnej demokracie sa zreteľne delia na tri obdobia.
Prvé obdobie zahŕňa asi desať rokov, približne roky 1884--1894. Bolo to obdobie vzniku a upevnenia teórie a programu sociálnej demokracie. Počet stúpencov nového smeru v Rusku sa dal spočítať na prstoch. Sociálna demokracia existovala bez robotníckeho hnutia a ako politická strana prežívala proces zárodočného vývinu.
Druhé obdobie zahŕňa tri až štyri roky, 1894--1898. Sociálna demokracia prichádza na svet ako spoločenské hnutie, ako rozmach ľudových más, ako politická strana. Je to obdobie detstva a chlapčenského veku. S rýchlosťou epidémie sa šíri všeobecné nadšenie inteligencie za boj proti národníctvu a za chodenie medzi robotníkov, všeobecné nadšenie robotníkov za štrajky. Hnutie robí obrovské pokroky. Väčšina vedúcich pracovníkov sú úplne mladí ľudia, ktorí ani zďaleka nedosiahli „tridsaťpäť rokov, čo sa pánu N. Michajlovskému zdalo akousi prirodzenou hranicou. Keďže sú mladí, nie sú pripravení na praktickú prácu a prekvapujúco rýchlo odchádzajú zo scény. Ale ich činnosť bola zväčša veľmi rozsiahla. Mnohí z nich začínali revolučne myslieť ako narodovoľovci. Takmer všetci v ranej mladosti obdivovali hrdinov, teroru. Keď sa chceli vymaniť z podmaňujúceho vplyvu tejto hrdinskej tradície, stálo ich to veľa bojov a museli sa rozísť s ľuďmi, ktorí stoj čo stoj chceli zostať verní organizácii Narodnaja vôľa a ktorých si mladí sociálni demokrati hlboko vážili. Boj ich nútil, aby sa učili, čítali ilegálnu literatúru všetkých možných smerov a intenzívne študovali i otázky legálneho národníctva. Sociálni demokrati, vychovaní v tomto boji, vstupovali do robotníckeho hnutia, pričom „ani na chvíľu nezabúdali ani na teóriu marxizmu, ktorá im jasne ukázala cestu, ani na úlohu zvrhnúť samoderžavie. Založenie strany na jar 1898 bolo najvýraznejším a zároveň posledným činom sociálnych demokratov tejto generácie.
Tretie obdobie sa pripravuje, ako sme videli, roku 1897 a roku 1898 (1898-?) definitívne strieda druhé obdobie. Je to obdobie zmätku, rozpadu a kolísania. V chlapčenskom veku sa mení hlas. Aj ruskej sociálnej demokracií sa v tomto období začal meniť hlas, začal znieť falošne -- jednak v prácach pánov Struveho a Prokopoviča, Bulgakova a Berdajeva, a jednak u V. I--na a R. M., u B. Kričevského a u Martynova. Ale iba vodcovia šli každý svojou cestou a pritom naspäť: samo hnutie ďalej rástlo a výrazne napredovalo. Proletársky boj zachvacoval nové vrstvy robotníkov, šíril sa po celom Rusku a zároveň nepriamo pôsobil aj na oživenie demokratického ducha medzi študentstvom a inými vrstvami obyvateľstva. Lež uvedomelosť vodcov nestačila za šírkou a silou živelného rozmachu; medzi sociálnymi demokratmi mala prevahu už druhá generácia -- generácia pracovníkov odchovaných takmer výhradne „legálnou marxistickou literatúrou, ktorá stačila tým menej, čím viac uvedomelosti vyžadovala od pracovníkov živelnosť más. Vodcovia nielenže zaostávali v teórii („sloboda kritiky) a praxi („príštipkárstvo), ale pokúšali sa i obhajovať svoju zaostalosť všelijakými vzletnými argumentmi. Sociálny demokratizmus degradovali na tradeunionizmus práve tak brentanovci legálnej, ako aj chvostisti ilegálnej literatúry. Program Creda sa začal uskutočňovať najmä vtedy, keď ,,príštipkárstvo sociálnych demokratov vyvolalo oživenie revolučných nesociálnodemokratických smerov.
Nuž a keď mi bude čitateľ vyčítať, že som sa priveľmi podrobne zaoberal nejakým časopisom Rabočeje Delo, odpoviem na to: Rabočeje Delo nadobudlo „historický význam preto, lebo najvýraznejšie vyjadrilo „ducha tohto tretieho obdobia.* (* Mohol by som odpovedať aj nemeckým príslovím: Den Sack schlägt man, den Esel meint man, čiže po našom: Mačku bijú, neveste príučok dávajú. Nielen Rabočeje Delo, ale aj velký počet praktikov a teoretikov sa nadchýnal módnou „kritikou, mýlil sa v otázke živelnosti a zo sociálnodemokratického chápania našich politických a organizačných úloh upadal do chápania tradeunionistického.)
Nie dôsledný R. M., ale práve Kričevskí a Martynovovia, ktorí sa krútia ako vrtielky vo vetre, mohli verne vyjadriť zmätok a kolísanie, ochotu robiť ústupky práve tak „kritike a ekonomizmu, ako aj terorizmu. Pre toto obdobie nie je charakteristické povýšenecké pohŕdanie niektorého vyznavača „absolútna praxou, ale práve spájanie plytkého prakticizmu s úplnou teoretickou bezstarostnosťou. Hrdinovia tohto obdobia ani tak priamo nezavrhovali „veľké slová, ako ich skôr vulgarizovali: vedecký socializmus prestal byť ucelenou revolučnou teóriou a menil sa na miešaninu, ktorú „nehatene rozrieďovali banalitami z každej novej nemeckej učebnice; heslo „triedny boj nepobádalo do čoraz širšej a energickejšej činnosti, ale bolo len utišujúcim prostriedkom, veď predsa „hospodársky boj je nerozlučne spätý s politickým bojom; myšlienka strany nebola výzvou na utvorenie bojovej organizácie revolucionárov, ale ospravedlňovala akýsi „revolučný byrokratizmus a detskú hru na „demokratické formy.
Kedy sa skončí tretie a začne sa štvrté obdobie (ktoré sa v každom prípade ohlasuje už mnohými príznakmi), nevieme. Zo sféry histórie tu prechádzame do sféry prítomnosti a čiastočne budúcnosti. Pevne však veríme, že štvrté obdobie povedie k upevneniu bojovného marxizmu, že ruská sociálna demokracia vyjde z krízy pevnejšia a vyspelejšia, že zadný voj oportunistov bude „vystriedaný skutočným predvojom najrevolučnejšej triedy.
V zmysle výzvy na toto „vystriedanie a rézumujúc všetko, čo sme tu rozobrali, môžeme na otázku Čo robiť? dať krátku odpoveď:

Likvidovať tretie obdobie.


Poznámky

1 Knihu Čo robiť? Pálčivé otázky nášho hnutia zamýšľal V. I. Lenin napísať už na jar 1901. Článok Čím začať?, ktorý napísal v máji, pokladal za náčrt osnovy, ktorý neskôr podrobne rozpracoval v knihe Čo robiť? (pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 21). Priamo pracovať na knihe začal až na jeseň 1901. V decembri bol v 12. čísle Iskry uverejnený Leninov článok Diskusia s obhajcami ekonomizmu, ktorý neskôr nazýval konspektom knihy Čo robiť?. V tomto článku Lenin napísal: „...sporných otázok sme sa tu mohli dotknúť len zbežne. Podrobne ich rozoberieme v osobitnej brožúre, ktorá, dúfame, vyjde asi o pol druha mesiaca (tamtiež, s. 424). Prácu na knihe Lenin ukončil v januári 1902, vo februári napísal predslov a 10. marca Iskra v 18. čísle priniesla správu, že kniha vyšla.
Kniha Čo robiť? zohrala významnú úlohu v boji o revolučnú marxistickú stranu robotníckej triedy Ruska, prispela k víťazstvu leninsko-iskrovského smeru vo výboroch a organizáciách SDRSR a neskôr, roku 1903, na jej II. zjazde.
V rokoch 1902--1903 sa kniha veľmi rozšírila v sociálnodemokratických organizáciách v celom Rusku; polícia ju našla pri domových prehliadkach a zatýkaní sociálnych demokratov v Kyjeve a Moskve, v Petrohrade a Nižnom Novgorode, v Kazani, Odese a v ďalších mestách. „Kniha Čo robiť? má... silný vplyv na pracovníkov v Rusku, hovorilo sa v správe organizácie Iskry II. zjazdu SDRSR, „mnoho ľudí, ako sami priznali, sa stáva stúpencami Iskry pod vplyvom tejto knihy (Správy sociálnodemokratických výborov II. zjazdu SDRSR, Moskva-Leningrad 1930, s. 44). Kniha strhla ,,najmä tých, čo mali blízko k práci v Rusku, spomína N. K. Krupská (Spomienky na Lenina, Bratislava 1972, s. 58). Tajomníčka byra organizácie Iskry v Rusku Z. P. Kržižanovská-Nevzorovová napísala zo Samary redakcii Iskry: ,,O knihe Čo robiť?. . . zatiaľ počujeme len to najlepšie, „napísaná je skvele, pôsobivo a aj tón knihy je vynikajúci (Proletarskaja Revoľucija, 1928, č. 6/7, s. 149). Dôverník Iskry L I. Radčenko z Petrohradu písal: „Všade narábam leninským pluhom ako najvýkonnejším obrábačom pôdy. Leninský pluh skvele preráža škrupinu rutinérstva a kyprí pôdu, ktorá sľubuje peknú úrodu. A ak cestou narazí na burinu, ktorú zasialo Rabočeje Delo, ničí ju vždy aj s koreňmi. A to je výborné (Archív Ústavu marxizmu-leninizmu pri ÚV KSSZ.) Moskovský výbor SDRSR požiadal redakciu Iskry, aby sa poďakovala V. I. Leninovi za knihu Čo robiť?. Ako odpoveď na tento list Lenin napísal moskovskému výboru: „Vaše poďakovanie za knihu Čo robiť? sme pochopili a mohli sme pochopiť, pravdaže, len v tom zmysle, že ste v tejto knihe našli odpovede na Vaše vlastné otázky, že ste sami na základe bezprostredného poznania hnutia získali presvedčenie, že je nevyhnutná smelšia, väčšia, zjednotenejšia, centralizovanejšia, zomknutejšia činnosť okolo jedného ústredného tlačového orgánu -- presvedčenie, ktoré je sformulované aj v tejto knihe (Spisy, zv. 6, Bratislava 1963, s. 182).
V redakcii Iskry vznikli pri hodnotení Leninovej knihy názorové nezhody. G. V. Plechanov kritizoval na redakčnej porade v Mníchove v januári 1902 niektoré tézy knihy, kým A. N. Potresov poslal o nej nadšené vyjadrenie. Nezhody však neprekročili rámec redakcie Iskry. Hlavná téza knihy Čo robiť? -- o vzájomnom vzťahu uvedomelého a živelného prvku v robotníckom hnutí, o vedúcej úlohe strany v revolučnom triednom boji proletariátu -- bola sformulovaná v návrhu programu SDRSR, ktorý vypracovala redakcia Iskry; téza bola sformulovaná so súhlasom všetkých členov redakcie. Neskôr, roku 1907, keď Vyšlo ďalšie vydanie knihy, Lenin napísal, že „o nijakom zásadnom rozdiele medzi návrhom programu a knihou Čo robiť? nemohlo byť v tejto otázke teda ani reči (Spisy, zv. 13, Bratislava 1957, s. 91). Na II. zjazde SDRSR protiiskrovci (Martynov a Akimov) vo svojich útokoch proti návrhu programu, ktorý vypracovala redakcia Iskry, vychádzali z kritiky knihy Čo robiť?, ale aj tak väčšina zjazdu, iskrovci (vrátane Plechanova a Martova), súhlasila s Leninovou knihou, s jej chápaním úlohy „uvedomelého prvku, t. j. sociálnej demokracie, v revolučnom hnuti proletariátu. Po II. zjazde SDRSR, keď menševici začali systematicky revidovať všetky hlavné myšlienky starej Iskry, „vyvrátil Leninove názory vyslovené v knihe Čo robiť? sa podujal Plechanov, ktorý dodatočne vyhlásil, že s Leninom v otázke uvedomelosti a živelnosti zásadne nesúhlasí. Plechanovovi odpovedal V. V. Vorovskij v článku Plody demagógie (Vperiod, č. 11, 23. [10.] marca 1905), ktorý zredigoval a doplnil Lenin.
V. I. Lenin znovu vydal knihu Čo robiť? v zborníku Dvanásť rokov (november 1907, na obálke a titulnom liste je uvedený rok 1908). V tomto vydaní Lenin knihu trocha skrátil a vynechal niektoré podrobnosti a menšie polemické poznámky.Zároveň nové vydanie doplnil piatimi poznámkami pod čiarou.
V tomto vydaní vychádza kniha Čo robiť? podľa textu z roku 1902, porovnaného so znením vydania z roku 1907.

2 Iskra -- prvé celoruské ilegálne marxistické noviny, ktoré založil Lenin roku 1900; mali rozhodujúci význam pri utváraní revolučnej marxistickej strany robotníckej triedy.
Keďže pre policajné prenasledovanie nemohli revolučné noviny vychádzať v Rusku, Lenin už vo vyhnanstve na Sibíri do všetkých podrobností premyslel plán ich vydávania v zahraničí. Po skončení vyhnanstva (v januári 1900) hned začal tento plán uskutočňovať. Vo februári 1900 rokoval v Petrohrade s V. I. Zasuličovou, ktorá ilegálne prišla zo zahraničia, - o účasti skupiny Oslobodenie práce na vydávaní celoruských marxistických novín. Koncom marca a začiatkom apríla 1900 sa konala tzv. „pskovská porada V, I. Lenina, J. O. Martova, A. N. Potresova a S. L Radčenka s legálnymi marxistami P. B. Struvem a M. I. Tuganom-Baranovským; na porade sa rokovalo o Leninovom návrhu vyhlásenia redakcie o programe a úlohách celoruských novín (Iskra) a vedecko-politického časopisu (Zaria). Lenin navštívil viacero ruských miest (Moskvu, Petrohrad. Rigu, Smolensk, Nižnij Novgorod, Ufu, Samaru a Syzraň), nadviazal spojenie so sociálnodemokratickými skupinami a jednotlivými sociálnymi demokratmi a dohodol sa s nimi o podpore vznikajúcej Iskry. V auguste 1900, po Leninovom príchode do Švajčiarska, konala sa porada V. I. Lenina a A. N. Potresova s členmi skupiny Oslobodenie práce o programe a úlohách novín a časopisu, o možných spolupracovníkoch, o zložení a sídle redakcie; tieto rozhovory sa bezmála skončili roztržkou (pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 389 -- 409); ku koncu porady sa však predsa len podarilo dosiahnuť dohodu so skupinou Oslobodenie práce vo všetkých sporných otázkach.
Prvé číslo leninskej Iskry vyšlo v decembri 1900 v Lipsku, ďalšie vychádzali v Mníchove, od júla 1902 v Londýne a od jari 1903 v Ženeve. Zorganizovať vydávanie Iskry značne pomohli nemeckí sociálni demokrati K. Zetkinová, A. Braun a i., poľský revolucionár J. Marchlewski, ktorý žil v tých rokoch v Mníchove, a H. Quelch, jeden z vedúcich činiteľov anglickej Sociálnodemokratickej federácie. Členmi redakcie Iskry boli V. L Lenin, G. V. Plechanov, J. O. Martov, P. B. Akseľrod, A. N. Potresov a V. I. Zasuličová. Tajomníčkou redakcie bola najprv L G. Smidovičová-Lemanová a neskôr, od jari 1901, N. K. Krupská, ktorá mala na starosti aj celú korešpondenciu Iskry so sociálnodemokratickými organizáciami v Rusku.
Stredom pozornosti Iskry boli otázky revolučného boja proletariátu a všetkých pracujúcich Ruska proti cárskemu absolutizmu. Veľkú pozornosť venovala Iskra najdôležitejším udalostiam medzinárodného života, najmä medzinárodného robotníckeho hnutia. Lenin bol v skutočnosti hlavným redaktorom a vodcom Iskry. Písal články o všetkých základných otázkach výstavby strany a triedneho boja proletariátu v Rusku.
Iskra sa stala centrom, okolo ktorého sa zjednocovali sily strany, sústreďovali a vychovávali stranícki pracovníci. V mnohých ruských mestách (Petrohrade, Moskve, Samare a i.) sa utvorili skupiny a výbory SDRSR leninsko-iskrovského smeru a v januári 1902 na zjazde iskrovcov v Samare bola založená organizácia Iskry v Rusku. Organizácie Iskry vznikali a pracovali pod priamym vedením Leninových žiakov a spolubojovníkov N. E. Baumana, L V. Babuškina, S. L Guseva, M. I. Kalinina, P. A. Krasikova, G. M. Kržižanovského, F. V. Lengnika, P. N. Lepešinského, I. I. Radčenka a ďalších.
Z Leninovej iniciatívy a za jeho priamej účasti redakcia Iskry vypracovala návrh programu strany (uverejnený v 21.čísle Iskry) a pripravila II. zjazd SDRSR, ktorý sa konal v júli --auguste 1903. V období príprav zjazdu sa väčšina miestnych sociálnodemokratických organizácií v Rusku pripojila k Iskre, schválila jej taktiku, program a organizačný plán a uznala ju za svoj vedúci orgán. V osobitnom uznesení zjazd vyzdvihol mimoriadnu úlohu Iskry v boji o stranu a vyhlásil ju za ústredný orgán SDRSR. Na II. zjazde bola schválená redakcia v zložení: Lenin, Plechanov a Martov. Martov, ktorý trval na tom, aby aj ďalej ostala celá predchádzajúca šestka redaktorov, napriek uzneseniu zjazdu strany odmietol pracovať v redakcii; a tak 46. --51. Číslo Iskry vyšlo v Leninovej a Plechanovovej redakcii. Neskôr Plechanov zaujal menševické stanovisko a žiadal, aby boli do redakcie Iskry prijatí všetci bývali menševickí redaktori, ktorých zjazd neschválil. Lenin s tým nemohol súhlasiť a 19. októbra (1. novembra) 1903 z redakcie Iskry vystúpil; kooptovali ho do ÚV a odtiaľ bojoval proti menševickým oportunistom. 52. číslo Iskry vyšlo iba v Plechanovovej redakcii. 13. (16.) novembra 1903 Plechanov svojvoľne kooptoval do redakcie Iskry jej bývalých menševických redaktorov, čím porušil rozhodnutie zjazdu. Od 52. čísla sa Iskra stala orgánom menševikov.


3 Na jar a v lete 1901 zahraničné sociálnodemokratické organizácie (Zväz ruských sociálnych demokratov, zahraničný výbor Bundu, revolučná organizácia Sociálny demokrat a zahraničná časť organizácie novín Iskra a časopisu Zaria) rokovali prostredníctvom skupiny Borba a na jej podnet o uzavretí dohody a o zjednotení. Na prípravu zjazdu, na ktorom sa malo zjednotenie uskutočniť, bola v júni 1901 zvolaná do Ženevy konferencia zástupcov týchto organizácií; preto sa nazýva „júnová alebo „ženevská konferencia. Na tejto konferencii bola vypracovaná rezolúcia („zásadná dohoda), v ktorej sa konštatovalo, že je nevyhnutné spojiť všetky sociálnodemokratické sily Ruska, a najmä zjednotiť zahraničné sociálnodemokratické organizácie. Rezolúcia odsúdila všetky formy a odtienky oportunizmu: ekonomizmus, bernsteinizmus, millerandizmus a pod. (pozri KSSS v rezolucích a usneseních sjezdú, konferencí a plenárních zasedání ÚV, díl I, Praha 1954, s. 18-19). Ale Zväz ruských sociálnych demokratov a jeho orgán časopis Rabočeje Delo sa opäť priklonili k oportunizmu (Kričevského článok Zásady, taktika a boj a Martynovov článok Odhaľujúca literatúra a proletársky boj v 10. čísle časopisu Rabočeje Delo zo septembra 1901 a oportunistické pozmeňovacie návrhy III. zjazdu zväzu k rezolúcii júnovej konferencie), a preto bol pokus o zjednotenie odsúdený na neúspech.
„Zjednocovací zjazd zahraničných organizácií SDRSR sa konal v dňoch 21. -22. septembra (4.-5. októbra) 1901 v Zurichu. Na zjazde sa zúčastnilo 6 členov organizácie novín Iskra a časopisu Zaria. (V. I. Lenin, N. K. Krupská, J. O. Martov a ďalší), 8 členov revolučnej organizácie Sociálny demokrat (vrátane 3 členov skupiny Oslobodenie práce: G. V. Plechanov, P. B. Akseľrod a V. I. Zasuličová), 16 členov Zväzu ruských sociálnych demokratov (vrátane 5 členov zahraničného výboru Bundu) a 3 členovia skupiny Borba. K prvému bodu rokovacieho programu Zásadná dohoda a pokyny redakciám predniesol zapálený prejav V. I. Lenin, ktorý sa na zjazde zúčastnil pod pseudonymom Frej (pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 317 - 322). Bolo to prvé Leninovo verejné vystúpenie medzi ruskými sociálnymi demokratmi v zahraničí. Na zjazde boli prednesené oportunistické pozmeňovacie návrhy k júnovej rezolúcii, ktoré schválil III. zjazd Zväzu ruských sociálnych demokratov. Preto revolučná časť zjazdu -- členovia organizácie novín Iskra a časopisu Zaria a organizácie Sociálny demokrat -- vyhlásila, že zjednotenie nie je možné, a opustila zjazd. Z iniciatívy V. I. Lenina sa tieto organizácie v októbri 1901 zjednotili do Zahraničnej ligy ruskej revolučnej sociálnej demokracie.


4 Rabočeje Delo -- časopis, orgán Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí. Vychádzal v Ženeve od apríla 1899 do februára 1902 v redakcii B. N. Kričevského, P. F. Teplova (Sibiriaka), V. P. Ivanšina a neskôr aj A. S. Martynova. Vyšlo 12 čísel (9 zošitov). Redakcia časopisu bola zahraničným centrom ekonomistov; Rabočeje Delo podporovalo Bernsteinovo heslo ,,sloboda kritiky marxizmu, v otázkach taktiky a organizačných úloh ruskej sociálnej demokracie zaujímalo oportunistické stanovisko, popieralo, že by roľníctvo mohlo byť revolučné a pod. Rabočedelovci propagovali oportunistické myšlienky podriadenia politického boja proletariátu boju hospodárskemu, skláňali sa pred živelnosťou robotníckeho hnutia a odmietali vedúcu úlohu strany. Jeden z redaktorov časopisu Rabočeje Delo V. P. Ivanšin redigoval aj noviny Rabočaja Mysľ, orgán zjavných ekonomistov, ktorému Rabočeje Delo poskytovalo podporu. Na II. zjazde SDRSR rabo-čedelovci zastupovali krajne pravé, oportunistické krídlo strany.


5 Rabočaja Gazeta -- ilegálny orgán kyjevských sociálnych demokratov. Vychádzala v Kyjeve za účasti a v redakcii B. L. Ejdeľmana, P. L. Tučapského, N. A. Vigdorčika a ďalších. Vyšli iba dve čísla: 1. číslo v auguste 1897 a 2. číslo v decembri (na výtlačku je uvedený november) toho istého roku. P. L. Tučapskij na svojej ceste do zahraničia z poverenia redakcie oboznámil s obsahom 1. čísla G. V. Plechanova a ďalších členov skupiny Oslobodenie práce a získal ich pre spoluprácu. G. V. Plechanov v liste členom redakcie kladne zhodnotil noviny Rabočaja Gazeta ako celoruský sociálnodemokratický orgán a zdôraznil, že je potrebné venovať viac pozornosti , otázkam politického boja proletariátu. Druhé číslo malo vďaka spojeniu so skupinou Oslobodenie práce vyhranenejší , politický charakter. Sociálni demokrati zoskupení okolo týchto novín pracovali na príprave I. zjazdu SDRSR.
I. zjazd SDRSR (marec 1898) uznal noviny Rabočaja Gazeta - za oficiálny orgán strany. Keďže po zjazde polícia zatkla členov ústredného výboru a redakcie novín Rabočaja Gazeta a tlačiareň zdemolovala, tretie číslo, pripravené do sadzby, už nevyšlo. Roku 1899 sa pokúsili obnoviť vydávanie novín Rabočaja Gazeta; o tomto pokuse hovorí Lenin v piatej kapitole knihy Čo robiť?, podkapitole ,,a (pozri tento zväzok, s. 199-200).


6 Lassallovci a eisenašania -- dve strany v nemeckom robotníckom hnutí v 60. a začiatkom 70. rokov 19. storočia. Tieto strany viedli medzi sebou urputný boj najmä v otázkach taktiky a predovšetkým o najpálčivejšiu otázku vtedajšieho politického života Nemecka: ako dosiahnuť jeho opätovné zjednotenie.
Lassallovci -- stúpenci a nasledovníci nemeckého maloburžoázneho socialistu F. Lassalla, členovia Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku, ktorý bol založený roku 1863 na zjazde robotníckych spolkov v Lipsku ako protiváha buržoáznych pokrokárov, čo sa usilovali dostať robotnícku triedu pod svoj vplyv. Prvým predsedom Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku bol Lassalle, ktorý sformuloval program a základy taktiky spolku. Boj o všeobecné volebné právo bol vyhlásený za politický program spolku a zakladanie výrobných robotníckych družstiev, finančne podporovaných štátom, za program hospodársky. Lassalle so svojimi stúpencami a nasledovníkmi sa prispôsoboval hegemónii Pruska a vo svojej praktickej činnosti podporoval Bismarckovu veľmocenskú politiku. Engels písal 27. januára 1865 Marxovi, že „objektívne to bola podlosť, vydanie celého robotníckeho hnutia Prušiakom (K, Marx - B. Engels, Spisy, sv. 31, Praha 1970, s. 66). Marx a Engels neraz a ostro kritizovali teóriu, taktiku a organizačné zásady lassallovstva ako oportunistického prúdu v nemeckom robotníckom hnuti.
Eisenašania -- členovia Sociálnodemokratickej robotníckej strany Nemecka, založenej roku 1869 na ustanovujúcom zjazde v Eisenachu. Vedúcimi činiteľmi eisenašanov boli A. Bebel a W. Liebknecht, ktorí boli pod ideovým vplyvom K. Marxa a F. Engelsa. V programe eisenašanov sa hovorilo, že Sociálnodemokratická robotnícka strana Nemecka sa pokladá za ,,sekciu Medzinárodného robotníckeho združenia a stotožňuje sa s jeho snahami. Eisenašania vďaka Marxovým a Engelsovým sústavným radám a kritike robili dôslednejšiu revolučnú politiku ako Lassallov Všeobecný nemecký robotnícky spolok; najmä v otázkach opätovného zjednotenia Nemecka presadzovali „demokratickú a proletársku cestu, bojovali aj proti najmenším ústupkom prušiactvu, bismarckovčine a nacionalizmu (V. I. Lenin, Spisy, zv. 19, Bratislava 1958, s. 262).
Po utvorení Nemeckej ríše roku 1871 sa medzi lassallovcami a eisenašanmi odstránili hlavné názorové rozdiely v otázkach taktiky; roku 1875 sa obidve strany pod vplyvom rastúceho robotníckeho hnutia a zosilňujúcich sa vládnych represálií zlúčili na zjazde v Gothe a utvorili jednotnú Socialistickú robotnícku stranu Nemecka (neskôr Sociálnodemokratická strana Nemecka). O programe prijatom na gothajskom zjazde pozri poznámku 37.


7 Guesdovci a posibilistí -- revolučný a oportunistický smer vo francúzskom socialistickom hnuti; roku 1882, po rozkole Francúzskej robotníckej strany na zjazde v St.-Etienne, sa utvorili z týchto smerov dve strany:
Guesdovci -- stúpenci J. Guesda a P. Lafargua -- ľavicový marxistický smer, ktorý obhajoval samostatnú revolučnú politiku proletariátu. Guesdovci si ponechali názov Francúzska robotnícka strana a zostali verní programu strany prijatému roku 1880 v Le Havri, ktorého teoretickú časť napísal K. Marx. Mali veľký vplyv v priemyselných strediskách Francúzska a združovali pokrokové sily robotníckej triedy.
Posibilisti (Paul Brousse, Benoit Malon a i.) -- maloburžoázny, reformistický smer, ktorý odvádzal proletariát od revolučných metód boja. Posibilisti založili Robotnícku sociálno-revolučnú stranu; odmietali revolučný program a revolučnú taktiku proletariátu, zastierali socialistické ciele robotníckeho hnutia a odporúčali, aby sa boj robotníkov obmedzil iba na to, čo je „možné (possibie), z čoho pochádza aj názov strany. Vplyv posibilistov sa rozšíril najmä v hospodársky zaostalejších krajoch Francúzska a medzi menej vyspelými vrstvami robotníckej triedy.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď „socialista Milierand vstúpil do buržoáznej vlády, nastáva v radoch francúzskeho socializmu nové preskupenie síl: stúpenci revolučného triedneho boja na čele s J. Guesdom sa roku 1901 združili v Socialistickej strane Francúzska (jej členov nazývali podľa mena jej vodcu guesdovcami); reformisti, prívrženci spolupráce s buržoáziou a účasti v správnych orgánoch buržoázneho štátu („ministerialisti), založili roku 1902 Francúzsku socialistickú stranu na čele s J. Jaurésom. Roku 1905 sa obidve strany zlúčili a utvorili Francúzsku socialistickú stranu. Za imperialistickej vojny v rokoch 1914-1918 vedenie tejto strany (Guesde, Sembat a i.) zradilo vec robotníckej triedy a prešlo na sociálsovinistické stanovisko.


8 Fabianovci -- členovia Fabiánskej spoločnosti, anglickej reformistickej organizácie, založenej roku 1884. Spoločnosť bola pomenovaná podľa rímskeho vojvodcu z 3. storočia pred n. 1. Quinta Fabia Maxima Verrucosa, prezývaného Cunctator (Váhavec) pre jeho vyčkávaciu taktiku a vyhýbanie sa rozhodnému boju vo vojne s Hannibalom. Členmi Fabiánskej spoločnosti boli prevažne príslušníci buržoáznej inteligencie -- vedci, spisovatelia, politickí činitelia (napríklad S. a B. Webbovci, B. Shaw, R. MacDonald a i.); popierali nevyhnutnosť triedneho boja proletariátu a socialistickej revolúcie a tvrdili, že prechod od kapitalizmu k socializmu je možný len pomocou drobných reforiem a postupných premien spoločnosti. Fabiánska spoločnosť zaujíma k marxizmu nepriateľský postoj; plnila a plní úlohu jedného zo šíriteľov buržoázneho vplyvu na robotnícku triedu a propagátora oportunistických a sociálšovinistických myšlienok v anglickom robotníckom hnutí. Lenin charakterizoval fabiánstvo ako ;,smer krajného oportunizmu (Spisy, zv. 13, Bratislava 1957, s. 312). Roku 1900 Fabiánska spoločnosť vstúpila do labouristickej strany. ,,Fabiánsky socializmus je jedným zo zdrojov ideológie labouristov.
Sociálni demokrati -- Lenin tu má na mysli členov anglickej Sociálnodemokratickej federácie, ktorá bola založená takisto roku 1884. Spolu s reformistami (Hyndman a i.) a anarchistami patrila do Sociálnodemokratickej federácie skupina revolučných sociálnych demokratov, stúpencov marxizmu (Harry Quelch, Thomas Mann, Edward Aveling, Eleonóra Marxova a ďalší), ktorí tvorili ľavé krídlo socialistického hnutia v Anglicku. Engels ostro kritizoval Sociálnodemokratickú federáciu za dogmatizmus a sektárstvo, za jej odtrhnutosť od masového robotníckeho hnutia v Anglicku a ignorovanie jeho zvláštností. Roku 1907 sa Sociálnodemokratická federácia premenovala na Sociálnodemokratickú stranu, ktorá roku 1911 spolu s ľavicovou časťou Nezávislej robotníckej strany utvorila Britskú socialistickú stranu; roku 1920 sa väčšina členov tejto strany zúčastnila na založení Komunistickej strany Veľkej Británie.


9 Narodovoľovci -- členovia tajnej politickej organizácie národníkov-teroristov Narodnaja vôľa, ktorá vznikla v auguste 1879 po rozkole národníckej organizácie Zemľa i vôľa. Organizáciu Narodnaja vôľa viedol výkonný výbor, ktorého členmi boli A. I. Žeľabov, A. D. Michajlov, M. F. Frolenko, N. A. Morozov, V. N. Fignerová, S. L. Perovská, A. A. Kviatkovskij a ďalší. Narodovoľovci zotrvávali na stanovisku utopického národníckeho socializmu, ale zároveň si kládli úlohu vybojovať politickú slobodu. Ich program žiadal utvorenie „stáleho ľudového zastupiteľského orgánu, zvoleného na základe všeobecného volebného práva, vyhlásenie demokratických slobôd, odovzdanie pôdy ľudu a vypracovanie opatrení na prechod závodov a tovární do rúk robotníkov. Najbližším cieľom organizácie Narodnaja vôľa bolo zvrhnúť cársky absolutizmus. Keďže narodovoľovci vychádzali z nesprávnej teórie o „aktívnych hrdinoch a ,,pasívnom dave, chceli prebudovať spoločnosť bez účasti ľudu, vlastnými silami, pomocou individuálneho teroru.
Po 1. marci 1881 (po zavraždení Alexandra II.) vláda krutými represáliami, popravami a provokáciami organizáciu Narodnaja voľa rozbila. Viacnásobné pokusy obnoviť túto organizáciu v 80. rokoch boli bezvýsledné. Napríklad roku 1886 vznikla skupina na čele s A. I. Uľjanovom (bratom V. I. Lenina) a P. J. Ševyriovom, ktorá nadviazala na tradície organizácie Narodnaja vôľa. Po neúspešnom pokuse zorganizovať atentát na Alexandra III. roku 1887 skupinu odhalili a jej aktívnych členov popravili.
V. I. Lenin kritizoval nesprávny, utopický program narodovoľovcov, no zároveň sa s veľkou úctou vyslovoval o obetavom boji členov organizácie Narodnaja vôľa proti cárizmu. Roku 1899 v Proteste ruských sociálnych demokratov poukázal na to, že „členovia starej organizácie Narodnaja voľa mohli zohrať takú veľkú úlohu v ruských dejinách napriek tomu, že týchto nemnohých hrdinov podporovala len úzka časť verejnosti, napriek tomu, že zástavou hnutia vonkoncom nebola revolučná teória (Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 217).


10 Bernsteinovci -- predstavitelia protimarxistického smeru v nemeckej a medzinárodnej sociálnej demokracii, ktorý vznikol koncom 19. storočia a bol pomenovaný podľa Eduarda Bernsteina, najotvorenejšieho predstaviteľa pravicovooportunistických tendencií v Sociálnodemokratickej strane Nemecka.
V rokoch 1896- 1898 Bernstein uverejnil v teoretickom orgáne nemeckej sociálnej demokracie v časopise Die Neue Zeit sériu článkov Problémy socializmu, v ktorých sa pod heslom „slobody kritiky pokúšal revidovať (z toho vznikol názov revizionizmus) filozofické, ekonomické a politické základy revolučného marxizmu a nahradiť ich buržoáznymi teóriami o zmierení triednych protirečení a triednej spolupráci; útočil na Marxovo učenie o zbedačovaní robotníckej triedy, o prehlbovaní triednych protirečení, o krízach, o nevyhnutnom krachu kapitalizmu, o socialistickej revolúcii a diktatúre proletariátu; hlásal program sociálreformizmu, vyjadrený heslom ,,hnutie je všetko, konečný cieľ nič. Roku 1899 vyšli Bernsteinove Články knižne pod názvom Predpoklady socializmu a úlohy sociálnej demokracie. Knihu podporilo pravé krídlo nemeckej sociálnej demokracie, oportunistické živly v ostatných stranách II. internacionály vrátane ruských ekonomistov.
Na zjazdoch Sociálnodemokratickej strany Nemecka - stuttgartskom (október 1898), hannoverskom (október 1899) a lubeckom (september 1901) - bolo bernsteinovstvo odsúdené; strana sa však od Bernsteina nedištancovala, ale zaujala k nemu zmierlivý postoj. Bernsteinovci ďalej otvorene propagovali revizionistické myšlienky v časopise Sozialistische Monatshefte a v straníckych organizáciách.
Iba strana boľševikov na čele s Leninom dôsledne a rozhodne bojovala proti bernsteinovstvu a jeho stúpencom v Rusku. Lenin vystúpil proti bernsteinovcom už roku 1899 v Proteste ruských sociálnych demokratov a v článku Náš program (pozri Zobrané spisy, zv, 4, Bratislava 1979, s. 203 - 218 a 224 - 229). Odhaľovaniu bernsteinovstva boli venované i jeho práce Marxizmus a revizionizmus (pozri Spisy, zv. 15, Bratislava 1958, s. 23-32), Diferencie v európskom robotníckom hnutí (tamtiež, zv, 16, Bratislava 1958, s. 311 - 315) a iné.


11 Jupiter a Minerva -- bohovia starorímskeho panteónu. Jupiter bol bohom neba, svetla a dažďa, hromovládca, neskôr bol najvyšším božstvom rímskeho štátu. Minerva bola bohyňou vojny a ochrankyňou remesiel, vied a umení. V rímskej mytológii boli Jupiter a Minerva totožní s gréckymi bohmi Diom a Aténou; na nich sa prenášajú všetky mýty o Diovi a Aténe, okrem iných aj mýtus o tom, ako Aténa v plnej výzbroji vystúpila z Diovej hlavy.


12 V. L Lenin cituje vo vlastnom preklade výňatok z predslovu F. Engelsa k tretiemu nemeckému vydaniu práce K. Marxa Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta (K. Marx -F. Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 2, Bratislava 1977, s. 247).


13 Zväz ruských sociálnych demokratov v zahraničí bol založený roku 1894 z iniciatívy skupiny Oslobodenie práce; podmienkou členstva vo zväze bolo uznanie programu tejto skupiny. Skupina mala redigovať publikácie zväzu a v marci 1895 mu dala k dispozícii svoju tlačiareň. V lete 1895, za Leninovho pobytu v zahraničí, sa rozhodlo, že zväz bude vydávať zborníky Rabotnik, pričom si ruskí sociálni demokrati, ktorí vydávanie zborníkov navrhli, kládli podmienku, aby ich redigovala skupina Oslobodenie práce. Zväz vydal 6 čísel Rabotnika, 10 čísel Lístka Rabotnika, Leninovu prácu Výklad zákona o pokutách (1897), Plechanovovu prácu Nová Štvavá kampaň proti ruskej sociálnej demokracii (1897) a i.
I. zjazd SDRSR v marci 1898 uznal zväz za predstaviteľa strany v zahraničí. Neskôr vo zväze získali prevahu oportunistické živly - ekonomisti čiže takzvaní „mladí. Oportunistická väčšina I. zjazdu Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí, ktorý sa konal v Zurichu v novembri 1898, odmietla manifest I.zjazdu SDRSR. Skupina Oslobodenie práce na I. zjazde zväzu vyhlásila, že odmieta redigovať publikácie zväzu a ponecháva si iba vydanie 5./6. Čísla Rabotnika a Leninových brožúr Úlohy ruských sociálnych demokratov a Nový továrenský zákon. V apríli 1899 začal zväz vydávať časopis Rabočeje Delo, ktorého redaktormi sa stali ekonomisti B. N. Kričevskij, V. P. Ivanšin (pomáhal redigovať noviny Rabočaja Mysľ) a P. F. Teplov. Zväz vo svojich vyhláseniach vyjadroval sympatie E. Bernsteinovi, millerandistom a pod. Boj vo zväze pokračoval aj po I. zjazde a vyvrcholil na jeho II. zjazde (apríl 1900, Ženeva) tým, že skupina Oslobodenie práce a jej stúpenci odišli zo zjazdu a založili samostatnú organizáciu Sociálny demokrat.
Na II. zjazde SDRSR zaujímali predstavitelia zväzu krajne oportunistické stanovisko, a keď zjazd uznal Zahraničnú ligu ruskej revolučnej sociálnej demokracie za jedinú organizáciu strany v zahraničí, zo zjazdu odišli. Uznesením II. zjazdu SDRSR bol Zväz ruských sociálnych demokratov v zahraničí rozpustený (pozri KSSS v rezolucích a usneseních sjezdú, konferencí a plenárních zasedání ÚV, díl I, Praha 1954, s. 47).


14 Zaria -- marxistický časopis pre vedu a politiku; vydávala ho v rokoch 1901--1902 v Stuttgarte redakcia Iskry. Vyšli iba štyri čísla (3 zošity): 1. číslo v apríli 1901 (podľa nového kalendára vyšlo v skutočnosti 23. marca), dvojčíslo 2/3 v decembri 1901 a 4. číslo v auguste 1902.
Úlohy časopisu Zaria boli formulované v Návrhu vyhlásenia redakcie novín Iskra a časopisu Zaria, ktorý napísal V. I. Lenin v Rusku (pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s, 376 až 388). Keď sa rokovalo o tom, že tieto orgány sa budú vydávať v zahraničí spolu so skupinou Oslobodenie práce, bolo rozhodnuté, že Zaria bude vychádzať legálne a Iskra ilegálne, a preto sa vo vyhlásení redakcie Iskry, uverejnenom v októbri 1900, Zaria už nespomínala.
Zaria uverejňovala kritické články proti medzinárodnému a ruskému revizionizrnu a obhajovala teoretické základy marxizmu. Vyšli v nej tieto Leninove práce: Príležitostné články, Prenasledovatelia zemstva a Hannibalovia liberalizmu, Páni „kritici v agrárnej otázke (prvé štyri kapitoly práce Agrárna otázka a Marxovi kritici), Vnútropolitický prehľad, Agrárny program ruskej sociálnej demokracie, ako aj Plechanovove práce: Kritika našich kritikov. Časť prvá. Pán P. Struve v úlohe kritika Marxovej teórie sociálneho vývoja, Cant proti Kantovi alebo duchovný odkaz pána Bernsteina a ďalšie.


15 Hora a Gironda -- názov dvoch politických skupín buržoázie v období francúzskej buržoáznej revolúcie z konca 18. storočia. Horou alebo jakobínmi nazývali najradikálnejších predstaviteľov revolučnej triedy tých čias - buržoázie -, ktorí dokazovali, že je nevyhnutné odstrániť absolutizmus a feudalizmus. Girondisti na rozdiel od jakobínov kolísali medzi revolúciou a kontrarevolúciou a paktovali s monarchiou.
„Socialistickou Girondou Lenin nazýval oportunistický prúd v sociálnej demokracii; proletárskymi jakobínmi, „horou, nazýval revolučných sociálnych demokratov. Po rozštiepení SDRSR na boľševikov a menševikov Lenin často zdôrazňoval, že menševici sú girondistickým prúdom v robotníckom hnutí.


16 Bezzaglavovci -- polokadetská, polomenševická skupina ruskej buržoáznej inteligencie (S. N. Prokopovič, J, D. Kuskovová, V. J. Bogučarskij, V. V. Portugalov, V. V. Chižňakov a i.); skupina vznikla v období, keď začala ustupovať revolúcia rokov 1905- 1907. Bola pomenovaná podľa politického týždenníka Bez Zaglavija, ktorý vychádzal v Petrohrade v januári až máji 1906 v Prokopovičovej redakcii. Neskôr sa bezzaglavovci zoskupili okolo ľavicových kadetských novín Tovarišč. Maskovali sa tým, že formálne síce nepatrili k nijakej strane, ale v skutočnosti hlásali myšlienky buržoázneho liberalizmu a oportunizmu a podporovali revizionistov v ruskej i medzinárodnej sociálnej demokracii.


17 Mimoriadny zákon proti socialistom vydala v Nemecku roku 1878 Bismarckova vláda s cieľom bojovať proti robotníckemu a socialistickému hnutiu. Na základe tohto zákona zakázali všetky organizácie sociálnodemokratickej strany, masové robotnícke organizácie a robotnícku tlač; skonfiškovali socialistickú literatúru; v rokoch platnosti mimoriadneho zákona rozpustili asi 350 sociálnodemokratických organizácií, asi 900 sociálnych demokratov vypovedali z Nemecka a 1500 uvrhli do väzenia; zakázali stovky novín, časopisov a neperiodických publikácií. Ale prenasledovanie a represálie sociálnodemokratickú stranu nezlomili; jej činnosť sa prispôsobila ilegálnym podmienkam: v zahraničí vychádzal ústredný orgán strany noviny Der Sozialdemokrat a pravidelne (roku 1880, 1883 a 1887) sa konali zjazdy strany; v Nemecku, v ilegalite, sa rýchlo obnovovali sociálnodemokratické organizácie a skupiny, ktoré viedol ilegálny ÚV. Strana pracovala v ilegalite a súčasne široko využívala legálne možnosti na upevnenie spojenia s masami. Jej vplyv stále rástol: počet hlasov odovzdaných za sociálnych demokratov vo voľbách do ríšskeho snemu sa od roku 1878 do roku 1890 zvýšil viac ako trojnásobne. Obrovskú pomoc nemeckým sociálnym demokratom poskytovali K. Marx a F. Engels. Roku 1890 bol mimoriadny zákon proti socialistom pod tlakom masového a stále silnejúceho robotníckeho hnutia zrušený.


18 27. --29. mája 1877 sa v Gothe konal riadny zjazd Socialistickej robotníckej strany Nemecka. Na zjazde boli v diskusii o straníckej tlači odrazené pokusy niektorých delegátov (Most, Vahlteich) odsúdiť ústredný orgán strany Vorwärts za to, že uverejňoval Engelsove články Duhringovi (roku 1878 vyšli knižne pod názvom „Anti-Duhring. Prevrat pána Eugena Duhringa vo vede), i samého Engelsa za jeho ostrý polemický tón. Zároveň sa zjazd z praktických dôvodov uzniesol pokračovať v diskusii o teoretických otázkach nie v novinách Vorwärts, ale v ich vedeckej prílohe.


19 Vorwärts -- denník, ústredný orgán nemeckej sociálnodemokratickej strany. Vychádzal v Berlíne od roku 1891 na základe uznesenia zjazdu strany v Halle ako pokračovanie novín Berliner Volksblatt, ktoré vychádzali od roku 1884 pod názvom „Vorwärts. Berliner Volksblatt. V týchto novinách Engels bojoval proti najrozličnejším prejavom oportunizmu. V druhej polovici 90. rokov, po Engelsovej smrti, sa redakcia Vorwärtsu dostala do rúk pravého krídla strany a sústavne uverejňovala články oportunistov. Vorwärts osvetľoval boj proti oportunizmu a revizionizmu v SDRSR tendenčne, čím podporoval ekonomistov a neskôr po rozštiepení strany zasa menševikov. V rokoch reakcie Vorwärts uverejňoval Trockého ohováračské články, pričom Leninovi a ostatným boľševikom neumožnil, aby ich vyvrátili a objektívne zhodnotili situáciu v strane. Za prvej svetovej vojny Vorwärts zastával sociálšovinistické stanovisko; po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii robil protisovietsku propagandu. Vychádzal v Berlíne do roku 1933.


20 Katedroví socialisti -- predstavitelia jedného zo smerov buržoáznej politickej ekonómie v 70. --80. rokoch 19. storočia, ktorí pod pláštikom socializmu hlásali z univerzitných katedier buržoáznoliberálny reformizmus. Katedrový socializmus vznikol z obáv vykorisťovateľských tried pred šírením marxizmu a rastom robotníckeho hnutia. Buržoázni ideológovia sa preto usilovali nájsť nové prostriedky na udržanie pracujúcich v područí.
Predstavitelia katedrového socializmu (A. Wagner, G. Schmoller, L. Brentano, W. Sombart a i.) tvrdili, že buržoázny štát je nadtriedny, schopný zmieriť nepriateľské triedy a postupne zavádzať „socializmus, pričom sa nedotkne záujmov kapitalistov a podľa možnosti bude mať na zreteli požiadavky pracujúcich. Navrhovali uzákoniť policajnú reglementáciu námezdnej práce a obnoviť stredoveké cechy. Reakčnú podstatu katedrového socializmu odhaľovali Marx a Engels. Lenin nazýval katedrových socialistov plošticami „policajno-buržoáznej univerzitnej vedy (Spisy, zv. 13, Bratislava 1957, s. 28), nenávidiacimi Marxovo revolučné učenie. V Rusku hlásali názory katedrových socialistov legálni marxisti.


21 V. I. Lenin má na mysli rezolúciu hannoverského zjazdu Sociálnodemokratickej strany Nemecka z 9. - 14. októbra 1899 Útoky na základné názory a taktiku strany. V rezolúcii boli
- odsúdené pokusy oportunistického krídla nemeckej sociálnej demokracie, ktorého ideovým vodcom bol E. Bernstein, revidovať základné tézy marxizmu, zmeniť taktiku sociálno-demokratickej strany a urobiť z nej stranu demokratických reforiem. Oficiálny referát o tejto otázke predniesol A. Bebel. „Jeho prejavy proti oportunistom na zjazdoch strany v Hannoveri a Drážďanoch, napísal Lenin, „dlho ostanú vzorom obhajoby marxistických názorov a boja za skutočne socialistický charakter robotnickej strany (Spisy, zv. 19, Bratislava 1958, s. 265). Obrany Bernsteina a bernsteinovstva sa ujal známy oportunista E. Dávid. Veľká väčšina zjazdu schválila Bebelov návrh rezolúcie, v ktorej sa hovorilo: „Doterajší vývin buržoáznej spoločnosti nedáva strane nijaké dôvody, aby sa vzdala svojich základných názorov na túto spoločnosť alebo aby ich zmenila. Strana aj ďalej zotrváva na stanovisku triedneho boja, podľa ktorého oslobodenie robotníckej triedy môže byť len jej vlastnou vecou. Preto za historickú úlohu robotnickej triedy strana pokladá vydobytie politickej moci, aby mohla zabezpečiť čo najväčší všeobecný blahobyt na základe zospoločenštenia výrobných prostriedkov a zavedenia socialistického spôsobu výroby a výmeny. Aby strana dosiahla určité praktické výsledky, neodmieta ani dočasné bloky s buržoáznymi stranami, ale „vždy si v celej svojej činnosti zachováva úplnú samostatnosť a nezávislosť a každý svoj úspech pokladá iba za krok, ktorý ju približuje ku konečnému cieľu. A na záver: ,,. . .strana nemá nijaké dôvody meniť ani svoje zásady a hlavné požiadavky, ani svoju taktiku, ani svoj názov... ., a rozhodne odmieta každý pokus zabaliť alebo zmeniť jej postoj k terajšiemu štátnemu i spoločenskému zriadeniu a k buržoáznym stranám.
Hannoverský zjazd roku 1899 teda odsúdil revíziu teoretických i taktických základov sociálnej demokracie, no v rezolúcii zjazdu chýbala ostrá kritika revizionizmu a jeho konkrétnych nositeľov, čo vyvolalo nespokojnosť ľavých sociálnych demokratov (R. Luxemburgovej a ďalších). Bernsteinovi stúpenci hlasovali za túto rezolúciu.


22 Lenin má na mysli rezolúciu luebeckého zjazdu Sociálnodemokratickej strany Nemecka (22. -28. septembra 1901), namierenú proti E. Bernsteinovi, ktorý po hannoverskom zjazde roku 1899 nielenže neprestal so svojimi útokmi proti programu a taktike sociálnej demokracie, ale naopak, svoje útoky vystupňoval, ba dokonca začal s nimi aj medzi nestraníkmi. V diskusii a v rezolúcii, ktorú navrhol Bebel a ktorú prijala veľká väčšina zjazdu, dostal Bernstein priamu výstrahu: „Zjazd pokladá sebakritiku za bezpodmienečne nevyhnutnú pre ďalší duchovný rozvoj našej strany. Lenže úplná jednostrannosť kritiky, ktorou sa zaoberal súdruh Bernstein v posledných rokoch, ale nezameral sa na kritiku buržoáznej spoločnosti a jej predstaviteľov, priviedla ho do pochybnej situácie a vyvolala nespokojnosť väčšiny súdruhov. V nádeji, že súdruh Bernstein si to uvedomí a podľa toho zmení svoje konanie, prechádza zjazd k ďalšiemu bodu svojho rokovacieho programu. Protinávrh rezolúcie od oportunistu Heineho, ktorá žiadala „slobodu kritiky a Bernsteinov prípad obchádzala mlčaním, bol zamietnutý. Na luebeckom zjazde však nebola principiálne prerokovaná otázka nezlučiteľnosti revízie marxizmu s členstvom v sociálnodemokratickej strane.


23 Stuttgartský zjazd Sociálnodemokratickej strany Nemecka, ktorý sa konal 3. -8. októbra 1898, rokoval o revizionizme v nemeckej sociálnej demokracii po prvý raz. Na zjazde prečítali Bernsteinovo vyhlásenie, ktoré osobitne poslal z emigrácie. Bernstein vo vyhlásení vykladal a obhajoval svoje oportunistické názory, vyslovené už skôr v sérii článkov Problémy socializmu v časopise Die Neue Zeit. Bernsteinovi odporcovia na zjazde neboli jednotní: jedni na čele s Bebelom a Kautským z obavy pred rozkolom strany usilovali sa spájať zásadný boj proti bernsteinovstvu s opatrnou vnútrostraníckou taktikou; iní (R. Luxemburgová, Parvus) - a tých bola menšina - zaujímali jednoznačnejšie stanovisko: žiadali, aby sa diskusia rozšírila a prehĺbila, a nebáli sa možného rozkolu. Zjazd neprijal o tejto otázke nijakú rezolúciu, ale z diskusie a takisto z iných uznesení bolo vidieť, že väčšina zjazdu zostala verná ideám revolučného marxizmu.


24 Ide o Článok A. N. Potresova (Starovera) Čo sa stalo?, uverejnený v 1. čísle časopisu Zaria v apríli 1901.


25 O spisovateľovi, ktorý spyšnel -- názov jednej Gorkého poviedky.


26 Lenin má na mysli svoju štúdiu Ekonomický obsah národníctva a jeho kritika v knihe pána Struveho (Odraz marxizmu v buržoáznej literatúre), uverejnenú roku 1895 v zborníku Materiál k charakteristike nášho hospodárskeho vývoja, ktorá opäť vyšla roku 1907 v zborníku Leninových štúdií a článkov Dvanásť rokov (pozri Zobrané spisy, zv. l, Bratislava 1979, s. 411-615), a predslov k zborníku Dvanásť rokov (pozri Spisy, zv. 13, Bratislava 1957, s. 79 - 96); predslov podáva charakteristiku situácie a opisuje okolnosti, za akých táto štúdia vznikla.
Zborník Materiál k charakteristike nášho hospodárskeho vývoja obsahoval okrem Leninovej štúdie aj Články G. V. Plechanova Pesimizmus ako odraz ekonomickej skutočnosti a Niekoľko slov našim odporcom (Materiál k dejinám civilizácie v ruskej literatúre), článok P. Struveho Mojim kritikom a iné. Bol vytlačený v apríli 1895 v legálnej tlačiarni v náklade 2000 výtlačkov; cárska vláda ho zakázala rozširovať a po roku platnosti zákazu ho skonfiškovala a dala spáliť. Podarilo sa zachrániť len asi 100 výtlačkov, ktoré sa tajne rozširovali medzi sociálnymi demokratmi v Petrohrade a iných mestách.


27 Kniha E. Bernsteina Die Voraussetzungen des Sozialismus und die Aufgaben der Sozialdemokratie (Predpoklady socializmu a úlohy sociálnej demokracie) vyšla roku 1901 v ruskom preklade pod viacerými názvami: 1. Historický materializmus, preložil L. Kancel, St.Peterburg, Znanije; 2. Sociálne problémy, preložil P. S. Kogan, Moskva; 3. Problémy socializmu a úlohy sociálnej demokracie, preložil K. J. Butkovskij, Moskva, Jefimovovo vydavateľstvo.


28 O tom, že Zubatov odporúčal robotníkom na čítanie Bernsteinove a Prokopovičove knihy, dostala redakcia Iskry informácie v liste O zubatovovčine, z ktorého Martov čerpal vo svojom článku Ešte o politickom úpadku našich dní (Iskra, č. 10, november 1901).


29 Ide o Protest ruských sociálnych demokratov. Lenin ho napísal v auguste 1899, keď dostal z Petrohradu od A. L Uľjanovovej-Jelizarovovej dokument, ktorý nazvala Credo mladých (pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 203-218). Návrh Protestu proti Credu ruských bernsteinovcov sa prerokoval na schôdzke sedemnástich sociálnodemokratických vyhnancov v Minusinskom okruhu v dedine Jermakovskoje (tam boli vo vyhnanstve A. A. Vanejev, P. N. Lepešinskij, M. A. Siľvin a i.). Protest jednomyseľne schválili a podpísali: V. I. Lenin, N.K. Krupská, V.V. Starkov, A.M. Starkovová, G. M. Kržižanovskij, Z. P. Kržižanovská-Nevzorovová, F. V. Lengnik, J. V. Baramzin, A. A. Vanejev, D. V. Vanejevová, M. A. Siľvin, V. K. Kurnatovskij, P. N. Lepešinskij, O. B. Lepešinská, petrohradskí robotníci: O. A. Engberg, A. S. Sapovalov a N. N. Panin. K Protestu sa pripojili aj I. L. Promiňski, M. D. Jefimov, Čekaľskij a Kovalevskij, ktorí sa na schôdzke nezúčastnili, ako aj kolónia vyhnancov v Turuchansku (J. O. Martov a i.). Proti Credu ekonomistov vystúpila aj kolónia sedemnástich sociálnodemokratických vyhnancov v Orlove vo Viatskej gubernii (V. V. Vorovskij, N. E. Bauman, A. N. Potresov a i.).


30 Byloje -- historický časopis, ktorý sa zameriaval najmä na dejiny národníctva a ešte skorších spoločenských hnutí; založil ho V. L. Burcev. V rokoch 1900-1904 vychádzal v Londýne, v rokoch 1906-- 1907 v Petrohrade v redakcii V. J. Bogučarského a P. J. Ščegoleva a za Burcevovej spolupráce. Roku 1907 vláda jeho vydávanie zakázala a namiesto 11. a 12. čísla vyšiel historický zborník Naša krajina. Roku 1908 namiesto Časopisu Byloje vychádzal Časopis Minuvšije Gody a roku 1909 vyšiel historický zborník Minulosť. Roku 1908 Burcev obnovil vydávanie časopisu Byloje v zahraničí (v Paríži), kde vychádzal do roku 1912. V Rusku začal znovu vychádzať roku 1917 a vychádzal do roku 1926. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii ho redigoval P. J. Ščogolev.


31 Rabočaja Mysľ -- noviny, orgán ekonomistov; vychádzali od októbra 1897 do decembra 1902. Vyšlo 16 čísel. Prvé dve čísla boli rozmnožené na mimeografe v Petrohrade, 3.--11. číslo vyšlo v Berlíne, 12.-- 15. číslo vo Varšave a aj posledné, 16. číslo vyšlo v zahraničí. Redigoval ich K. M. Tachtariov a i.
Názory novín Rabočaja Mysľ ako ruskú odrodu medzinárodného oportunizmu kritizoval Lenin v článku Spätný smer v ruskej sociálnej demokracii (pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 288-324), ako aj v knihe Čo robiť? a v článkoch uverejnených v Iskre.


32 Vademecum pre redakciu časopisu Rabočeje Delo. Zborník materiálov, vydaný skupinou Oslobodenie práce, s predslovom G. Plechanova (Ženeva, február 1900). Bolo namierené proti oportunizmu v SDRSR, najmä proti ekonomizmu Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí a jeho orgánu Rabočeje Delo.


33 Profession de foi (vyznanie viery, program, výklad svetonázoru) - leták z konca roku 1899, v ktorom boli vyložené oportunistické názory kyjevského výboru SDRSR. Obsah letáka sa v mnohom zhoduje so známym Credom ekonomistov. Lenin kritizoval tento dokument v článku Na okraj Profession de foi, ktorý sa rozširoval v kópiách písaných rukou i na stroji (pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 364 -- 375).


34 Skupina Oslobodenie práce -- prvá ruská marxistická skupina, ktorú založil G. V. Plechanov roku 1883 vo Švajčiarsku. Okrem Plechanova Členmi skupiny boli P. B. Akseľrod, L. G. Dejč, V. N. Ignatov a V. I. Zasuličová.
Skupina Oslobodenie práce sa významne zaslúžila o rozšírenie marxizmu v Rusku. Prekladala do ruštiny, vydávala v zahraničí a rozširovala v Rusku Marxove a Engelsove práce: Manifest komunistickej strany, Námezdná práca a kapitál, Vývoj socializmu od utópie k vede a iné. Marxizmus popularizovala aj vo svojich publikáciách. Skupina Oslobodenie práce zasadila ťažký úder národníctvu, ktoré bolo hlavnou ideovou prekážkou pri šírení marxizmu a rozvíjaní sociálnodemokratického hnutia v Rusku. V prácach Socializmus a politický boj (1883), Naše nezhody (1885) a i. Plechanov podrobil marxistickej kritike národnícke teórie o nekapitalistickej ceste vývinu Ruska, subjektívnoidealistický názor národníkov na úlohu osobnosti v dejinách, popieranie vedúcej úlohy proletariátu v revolučnom hnutí a i. Dva návrhy programu ruských sociálnych demokratov (z rokov 1883 a 1885), ktoré napísal Plechanov a vydala skupina Oslobodenie práce, boli významným krokom pri prípravách a založení sociálnodemokratickej strany v Rusku. Osobitne veľký význam pre šírenie marxistických názorov, pre zdôvodnenie a obhajobu dialektického a historického materializmu mala kniha G. V. Plechanova (N. Beľtova) K otázke vývinu monistického nazerania na dejiny (1895), ktorá „vychovala celú generáciu ruských marxistov (V. I. Lenin, Spisy, zv. 16, Bratislava 1958, s. 240). Skupina vydala a rozšírila v Rusku štyri čísla zborníka Social-Demokrat a tiež sériu populárnych brožúr pre robotníkov.
Engels uvítal založenie skupiny Oslobodenie práce, „ktorá otvorene a bez výhrad prijíma Marxove veľké ekonomické a historické teórie (K. Marx -F. Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 5, Bratislava 1978, s. 464). Plechanov a Zasuličová boli Engelsovými osobnými priateľmi a mnoho rokov si s ním písali. Skupina Oslobodenie práce nadviazala spojenie s medzinárodným robotníckym hnutím a od prvého kongresu II. internacionály roku 1889 v Paríži po celý čas svojej existencie zastupovala ruskú sociálnu demokraciu na všetkých kongresoch II. internacionály. Skupina Oslobodenie práce mala však aj vážne chyby: preceňovala úlohu liberálnej buržoázie a nedoceňovala revolučnosť roľníctva ako zálohy proletárskej revolúcie. Tieto chyby sa stali zárodkom neskorších menševic-kých názorov Plechanova a ďalších členov skupiny. Lenin zdôrazňoval, že skupina Oslobodenie práce „založila sociálnu demokraciu iba teoreticky a urobila prvý krok v ústrety robotníckemu hnutiu (Spisy, zv. 20, Bratislava 1956, s. 255).
Roku 1894 bol z iniciatívy skupiny Oslobodenie práce založený Zväz ruských sociálnych demokratov v zahraničí. Roku 1900 členovia skupiny Oslobodenie práce a ich prívrženci vystúpili zo zväzu a založili revolučnú organizáciu Sociálny demokrat. Členovia skupiny G. V. Plechanov, P. B. AkseFrod a V. I. Zasuličová boli členmi redakcie novín Iskra a časopisu Zaria. Na II. zjazde SDRSR v auguste 1903 skupina Oslobodenie práce vyhlásila, že zastavuje svoju činnosť.
Oznámenie o obnovení publikačnej činnosti skupiny Oslobodenie práce, ktoré napísal Akseľrod v decembri 1899, bolo uverejnené začiatkom roku 1900 ako leták a vo Vademecu pre redakciu časopisu Rabočeje Delo. Program publicistickej činnosti skupiny Oslobodenie práce, o ktorom sa hovorí v oznámení, sa realizoval až potom, keď začala vychádzať Zaria a Iskra.


35 ///. zjazd Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí sa konal v druhej polovici septembra 1901 v Zurichu. Jeho uznesenia boli dôkazom, že vo zväze úplne prevládol oportunizmus. Na zjazde boli schválené pozmeňovacie návrhy a doplnky k návrhom zásadnej dohody a dohody zahraničných organizácií ruských sociálnych demokratov, ktoré boli vypracované na ženevskej konferencii v júni 1901 a mali zjavne oportunistický charakter. Preto „zjednocovací zjazd zahraničných organizácií SDRSR, ktorý sa konal niekoľko dní po III. zjazde zväzu, stroskotal. Na- zjazde boli schválené aj. Inštrukcie redakcii časopisu Rabočeje Delo, ktoré fakticky povzbudzovali revizionistov, lebo sa v nich nič nehovorilo o boji medzi revolučnou a oportunistickou tendenciou v medzinárodnej i ruskej sociálnej demokracii, ani o tom, že je nevyhnutné kritizovať revizionizmus a zdôvodniť revolučnú podstatu marxizmu.


36 K. Marx --F. Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 4, Bratislava 1978, s. 11-12.


37 Gothajský program -- program Socialistickej robotníckej strany Nemecka, schválený roku 1875 na zjazde v Gothe, kde sa zlúčili dve nemecké socialistické strany, ktoré dovtedy existovali samostatne: eisenašania (na ich čele stál A. Bebel a W. Liebknecht a ideovo ich ovplyvňoval Marx a Engels) a lassallovci. Program bol hodne eklektický a oportunistický, lebo eisenašania v najdôležitejších otázkach ustúpili lassallovcom a prijali ich formulácie. K. Marx a F. Engels návrh gothajského programu ostro kritizovali a hodnotili ho ako veľký krok spať v porovnaní s eisenašským programom z roku 1869 (pozri K. Marx -F. Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 4, Bratislava 1978, s. 7-29).


38 Ide o brožúru P. B. Akseľroda O súčasných úlohách a taktike ruských sociálnych demokratov, Ženeva 1898.


39 Lenin uvádza vo vlastnom preklade úryvok z predslovu F. Engelsa k jeho práci Sedliacka vojna v Nemecku (K. Marx- F. Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 3, Bratislava 1977, s. 275-277).


40 Keď Lenin hovoril o „slávnej petrohradskej priemyselnej vojne roku 1896, mal na mysli masový štrajk petrohradských textilných robotníkov v máji a júni 1896. Štrajk vypukol preto, lebo továrnici odmietli vyplatiť robotníkom plnú mzdu za dni, keď sa pre korunováciu Mikuláša II. nepracovalo. Štrajk sa začal v Ruskej pradiarni bavlny (Kalinkinovej) a rýchlo sa rozšíril vo všetkých pradiarňach a tkáčovniach v Petrohrade a potom i vo veľkých strojárskych závodoch a ďalších podnikoch. Petrohradský proletariát prvý raz takto masovo nastúpil do boja proti vykorisťovateľom. Štrajkovalo vyše 30 000 robotníkov. Štrajk viedol petrohradský Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy, ktorý vydával letáky vyzývajúce robotníkov, aby všetci svorne a neústupné bránili svoje práva. Zväz boja vytlačil a rozšíril hlavné požiadavky robotníkov (Čo žiadajú robotníci petrohradských pradiarni): skrátenie pracovného dňa na 10 a pol hodiny, zvýšenie mzdových sadzieb, včasné vyplácanie miezd atď. Petrohradské štrajky podnietili rozvoj štrajkového hnutia v celom Rusku a prinútili cársku vládu, aby urýchlene zrevidovala továrenské zákony a 2. (14.) júna 1897 vydala zákon o skrátení pracovného dňa v továrňach a závodoch na 11 a pol hodiny. Tieto štrajky, ako neskôr napísal Lenin, „začali éru odvtedy ustavične sa vzmáhajúceho robotníckeho hnutia (Spisy, zv. 13, Bratislava 1957, s. 79).


41 Brožúru O agitácii napísal roku 1894 vo Vilne A. Kremer (neskôr jeden z organizátorov Bundu) a zredigoval ju J. O. Martov. Pôvodne sa brožúra rozširovala v rukopisných odpisoch a v hektografovaných výtlačkoch. Koncom roku 1896 vyšla tlačou v Ženeve s predslovom a doslovom od P. B. Akseľroda. Brožúra, ktorá zovšeobecňovala skúsenosti z práce sociálnych demokratov vo Vilne, mala na ruských sociálnych demokratov veľký vplyv, lebo vyzývala, aby sa upustilo od propagandy v uzavretých krúžkoch a prechádzalo sa na masovú agitáciu medzi robotníkmi na základe ich každodenných potrieb a požiadaviek. No zveličovanie úlohy a významu čisto hospodárskeho boja na úkor politickej agitácie na základe všeobecných demokratických požiadaviek bolo zárodkom neskoršieho ekonomizmu. Na jednostrannosť , ,vilnianskeho ekonomizmu'' poukázal P. B. Akseľrod v doslove k ženevskému vydaniu brožúry. G. V. Plechanov urobil kritický rozbor brožúry O agitácii v článku Ešte raz socializmus a politický boj (Zaria, č.1, apríl 1901, s. 1-32).


42 Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy, ktorý založil V. I. Lenin na jeseň 1895, združoval asi 20 marxistických robotníckych krúžkov v Petrohrade. Zväz boja vychádzal v celej svojej činnosti zo zásad centralizmu a prísnej disciplíny. Viedla ho ústredná skupina, ktorú tvorili V. L Lenin, G. M. Kržižanovskij, N. K.Krupská, J. O. Martov, M. A. Siľvin, V. V. Starkov, A. A. Vanejev, P. K. Zaporožec a ďalší. Bezprostredné vedenie mali v rukách piati členovia skupiny na čele s Leninom. Organizácia bola rozdelená na skupiny podľa obvodov. Spojenie týchto skupín s továrňami a závodmi zabezpečovali vyspeli, uvedomelí robotnici (I. V. Babuškin, V. A. Selgunov a i.)- V závodoch mal zväz organizátorov, ktorí zhromažďovali informácie a rozširovali literatúru; vo veľkých závodoch vznikali robotnícke krúžky.
Zväz boja začal ako prvý v Rusku spájať socializmus s robotníckym hnutím, prechádzať od propagovania marxizmu v pomerne úzkom okruhu vyspelých robotníkov v krúžkoch k politickej agitácii medzi širokými masami proletariátu. Zväz viedol robotnícke hnutie a boj robotníkov za hospodárske požiadavky spájal s politickým bojom proti cárizmu. V novembri 1895 zväz zorganizoval Štrajk v Thorntonovej továrni na výrobu súkna. V lete 1896 sa pod jeho vedením konal slávny štrajk vyše 30 000 petrohradských textilných robotníkov. Zväz vydával pre robotníkov letáky a brožúry. Publikácie zväzu redigoval Lenin. Pod jeho vedením sa pripravovalo vydávanie politických robotníckych novín Rabočeje Delo. Zväz boja rozšíril svoj vplyv aj mimo Petrohradu. Na jeho podnet sa robotnícke krúžky združili do takých zväzov aj v Moskve, Kyjeve, Jekaterinoslave a iných ruských mestách a oblastiach. V decembri 1895 cárska vláda zasadila zväzu ťažký úder: v noci z 8. na 9. (z 20. na 21.) decembra 1895 pozatýkali značnú časť vedúcich pracovníkov zväzu a medzi nimi aj Lenina; zhabali aj prvé číslo novín Rabočeje Delo, už pripravené do sadzby.
O niekoľko dní, keď sa po zatýkaní konala prvá schôdzka skupiny, bolo schválené uznesenie nazvať organizáciu petrohradských sociálnych demokratov Zväzom boja za oslobodenie robotníckej triedy. Členovia zväzu, ktorí zostali na slobode, ako odpoveď na zatknutie Lenina a ďalších členov zväzu 15. (27.) decembra 1895 vydali leták s politickým obsahom; napísali ho robotníci.
V. I. Lenin usmerňoval činnosť zväzu aj z väzenia, pomáhal mu svojimi radami, posielal súdruhom na slobode šifrované listy a letáky, napísal brožúru O štrajkoch (dosiaľ sa nenašla) a Návrh a výklad programu sociálnodemokratickej strany (pozri Zobrané spisy, zv. 2, Bratislava 1979, s. 107- 139).
Význam petrohradského Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy spočíva podľa Leninových slov v tom, že bol zárodkom revolučnej strany, ktorá sa opiera o robotnícke hnutie a vedie triedny boj proletariátu.
Starí členovia zväzu, ktorí sa zachránili pred zatknutím, zúčastnili sa na príprave I. zjazdu SDRSR i na samom zjazde a zostavení Manifestu, vydaného týmto zjazdom. Ale dlhotrvajúca neprítomnosť zakladateľov zväzu, ktorí boli vo vyhnanstve na Sibiri, a najmä neprítomnosť Leninova, uľahčila ,,mladým, ekonomistom, presadiť oportunistickú politiku: od roku 1897 prostredníctvom novín Rabočaja Mysľ šírili v Rusku myšlienky tradeunionizmu a bernsteinovstva. V druhej polovici roku 1898 sa na čelo zväzu dostali najzjavnejší ekonomisti - prívrženci novín Rabočaja Mysľ.


43 Úvodník Ruským robotníkom, ktorý napísal V. I. Lenin pre noviny Rabočeje Delo, sa dosiaľ nenašiel.
Russkaja Starina -- historický časopis; založil ho M. I. Semevskij. Vychádzal ako mesačník v Petrohrade v rokoch 1870-1918. Časopis Russkaja Starina uverejňoval najmä spomienky, denníky, poznámky a listy ruských štátnikov a predstaviteľov ruskej kultúry, ako aj rozličné dokumenty.


44 Ide o represálie proti štrajkujúcim robotníkom jaroslavlianskej Veľkej textilky 27. apríla (9. mája) 1895. Podnetom na štrajk vyše 4000 robotníkov bolo to, že vedenie továrne zaviedlo nové mzdové sadzby, čim sa mzdy robotníkov znížili. Na potlačenie štrajku nasadili desať rôt Fanagorejského pluku; použili aj zbrane. Jedného robotníka zabili a štrnásť zranili. K hláseniu veliteľa pluku o zúčtovaní s robotníkmi Veľkej textilky Mikuláš II. pripísal: „Vďaka udatným fanagorejcom za pevný a rozhodný postup počas nepokojov v továrni.
Článok o jaroslavlianskom štrajku z roku 1895 napísal Lenin; dosiaľ sa nenašiel.


45 S.-Peterburgskij Rabočij Listok -- orgán petrohradského Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy. Vyšli dve čísla: 1. číslo, rozmnožené na mimeografe v počte 300 -- 400 výtlačkov, vyšlo vo februári (na výtlačku je uvedený január) 1897 v Rusku a 2. číslo v septembri 1897 v Ženeve tlačou.
S.-Peterburgskij Rabočij Lístok kládol za úlohu spájať hospodársky boj robotníckej triedy s ďalekosiahlymi politickými požiadavkami a zdôrazňoval nevyhnutnosť založiť robotnícku stranu.


46 Ide o Manifest Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska, ktorý z poverenia I. zjazdu SDRSR a v jeho mene vydal roku 1898 , Ústredný výbor SDRSR {pozri KSSS v rezolucích a usneseních , sjezdú, konferencí a plenárních zasedání ÚV, díl I, Praha 1954, s. 9--11). Ako hlavnú úlohu ruskej sociálnej demokracie Manifest vytýčil boj za politickú slobodu a zvrhnutie samoderžavia a politický boj spájal s celkovými úlohami robotníckeho hnutia.


47 Ide o porady „starých, t. j. zakladateľov petrohradského Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy V. I. Lenina, G. M. Kržižanovského, J. O. Martova, A. A. Vanejeva a i. s predstaviteľmi nového vedenia zväzu; porady sa konali v Petrohrade v bytoch S. I. Radčenka a J. O. Martova medzi 14. a 17. februárom {26. februárom a 1. marcom) 1897, keď starých Členov zväzu pred odchodom do vyhnanstva na Sibír prepustili z väzenia. Na týchto poradách sa prejavili vážne nezhody v organizačných otázkach a v otázke taktiky. A. A, Jakubovová, ktorá v rokoch 1893-1895 patrila do skupiny „starých, obhajovala na porade názory rodiaceho sa ekonomizmu, kým „mladý člen zväzu B. I. Gorev (Goľdman) podporoval Lenina a ostatných „starých. Lenin písal o tom v poznámke k Petrohradčanovmu {Tachtariovovmu) Listu redakcii, uverejnenému v 40. čísle Iskry 15. mája 1903: „Moje delenie je totiž nepresné v tom, že »mladý«, ako sa ukázalo, bránil vtedy (v spore) »starých« a jeden »starý« bránil »mladých«.


48 Lístok Rabotnika -- neperiodická publikácia Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí; vychádzala v Ženeve v rokoch 1896-1898. Vyšlo 10 čísel; čísla 1-8 redigovala skupina Oslobodenie práce. Keď sa väčšina členov zväzu priklonila k ekonomizmu, skupina Oslobodenie práce odmietla jeho publikácie redigovať, takže 9./10. číslo Lístka Rabotnika (november 1898) redigovali len ekonomisti.


49 Die Neue Zeit -- teoretický časopis nemeckej sociálnodemokratickej strany; vychádzal v Stuttgarte v rokoch 1883--1923. Do októbra 1917 ho redigoval K. Kautsky, potom H. Cunow. Boli v ňom po prvý raz uverejnené niektoré práce K. Marxa a F. Engelsa: Marxova Kritika gothajského programu (v č. 18, ročník 1890/1891), Engelsova práca Ku kritike návrhu sociálnodemokratického programu z roku 1891 (č. l, ročník 1901/1902) a i. Engels stále pomáhal redakcii časopisu radami a často ju kritizoval za odchýlky od marxizmu. S časopisom Die Neue Zeit spolupracovali význační činitelia nemeckého i medzinárodného robotníckeho hnutia z konca 19. a začiatku 20. storočia: A. Bebel, W. Liebknecht, R. Luxemburgová, F. Mehring, K. Zetkinová, G. V. Plechanov, P. Lafargue, V. Adler a ďalší. Od druhej polovice 90. rokov začal časopis pravidelne uverejňovať články revizionistov vrátane série Bernsteinových článkov Problémy socializmu, ktorými sa začala kampaň revizionistov proti marxizmu. Za prvej svetovej vojny časopis zastával centristické, kautskovské stanovisko, a takto fakticky podporoval sociálšovinistov.


50 Na viedenskom zjazde Sociálnodemokratickej strany Rakúska, ktorý sa konal 2. --6. novembra 1901, bol schválený nový program strany namiesto starého, hainfeldského programu z roku 1888. V návrhu nového programu, ktorý na základe poverenia brnianskeho zjazdu z roku 1899 pripravila osobitná komisia (V. Adler a i.), urobili sa vážne ústupky bernsteinovstvu, čo vyvolalo mnoho kritických pripomienok. Okrem iných sa aj K. Kautsky v článku Die Revision des Programms der Sozialdemokratie in Osterreich (Revízia programu rakúskej sociálnej demokracie), uverejnenom v 3. čísle časopisu Die Neue Zeit z roku 1901/1902, vyslovil za ponechanie zásadnej časti hainfeldského programu, lebo úplnejšíe a správnejšie vystihuje, ako sociálna demokracia chápe celkový historický vývin a úlohy robotníckej triedy.


51 Lenin má na mysli knihu S. N. Prokopoviča Robotnícke hnutie na Západe. Výsledky kritického bádania. Zv. I. Nemecko. Belgicko, Petrohrad 1899, a článok P. B. Struveho Die Marxsche Theorie der sozialen Entwicklung (Marxova teória sociálneho vývinu), ako aj jeho recenziu Bernsteinovej knihy Predpoklady socializmu a úlohy sociálnej demokracie a recenziu Kautského knihy Bernstein a sociálnodemokratický program, uverejnené v časopise Archív fur soziale Gesetzgebung und Statistik, XIV. Band, Berlín 1899.
Pre Prokopovičovu knihu, preniknutú duchom reformizmu, je príznačné povrchné štúdium materiálu a odmietavý postoj k vedeckému socializmu a činnosti revolučnej sociálnej demokracie. Prokopovič sa vo svojej knihe pokúšal dokázať, že v nemeckom a belgickom robotníckom hnutí nie sú podmienky na revolučný boj a revolučnú politiku sociálnej demokracie. Naproti tomu Struve sa vo svojich článkoch pokúšal vyvrátiť z hľadiska bernsteinovstva všeobecnú teóriu marxizmu a jej filozofické postuláty, popieral nevyhnutnosť a potrebu sociálnej revolúcie a diktatúry proletariátu.


52 Hirschovsko-dunckerovské odbory -- reformistické odborové organizácie v Nemecku, ktoré roku 1868 založili činitelia buržoáznej Pokrokovej strany Max Hirsch a Franz Duncker. Organizátori hirschovsko-dunckerovských odborov hlásali „harmóniu záujmov práce a kapitálu, pokladali za prípustné prijímať do odborov spolu s robotníkmi aj kapitalistov a popierali účelnosť štrajkového boja. Tvrdili, že robotnici sa môžu zbaviť útlaku kapitálu v rámci kapitalistickej spoločnosti zákonodarnou činnosťou buržoázneho štátu a za pomoci odborovej organizácie. Podľa ich názoru hlavnou úlohou odborov má byť sprostredkovanie medzi robotníkmi a podnikateľmi a získavanie peňažných prostriedkov. Pre svoj záporný postoj k štrajkom sa hirschovsko-dunckerovské odbory stávali organizáciami štrajkolomcov. Ich činnosť sa obmedzovala hlavne na zakladanie svojpomocných pokladníc a kultúrno-osvetových organizácií. Hirschovsko-dunckerovské odbory, ktoré existovali do mája 1933, ani pri všetkom úsilí buržoázie a podpore vládnych orgánov nikdy neboli v nemeckom robotníckom hnutí významnejšou silou. Roku 1933 oportunistickí činitelia hirschovsko-dunckerovských odborov vstúpili do fašistického ,,frontu práce.


53 Skupina samooslobodenia robotníckej triedy -- malá skupina ekonomistov, vznikla v Petrohrade na jeseň 1898 a existovala iba niekoľko mesiacov. Skupina vydala výzvu, v ktorej vyložila svoje ciele (bola datovaná marcom 1899 a uverejnená v časopise Nakanune v júli 1899), ďalej vydala stanovy a niekoľko vyhlásení adresovaných robotníkom.


54 Nakanune -- ,,sociálnorevolučná revue, mesačník národníckeho zamerania. Vychádzal v Londýne od januára 1899 do februára 1902 v ruštine v redakcii J. A. Serebriakova. Vyšlo 37 čísel.Hlásal všeobecné demokratické názory. Združovali sa okolo neho predstavitelia rozličných maloburžoáznych strán a smerov. Časopis Nakanune sa vyznačoval nepriateľským postojom k celému marxizmu, a najmä k ruskej revolučnej sociálnej demokracii.


55 Polemiku medzi skupinou Oslobodenie práce a redakciou časopisu Rabočeje Delo vyvolala recenzia Leninovej brožúry Úlohy ruských sociálnych demokratov (Ženeva 1898), uverejnená v apríli 1899 v 1. čísle tohto časopisu. Redakcia časopisu v recenzii popierala oportunistický charakter Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí a rastúci vplyv ekonomistov v sociálnodemokratických organizáciách v Rusku a tvrdila, že „vyložená podstata brožúry sa úplne zhoduje s redakčnom programom časopisu Rabočeje Delo a že redakcia nevie, „o akých »mladých« súdruhoch hovoril Akseľrod v predslove k brožúre.
V Liste redakcii časopisu Rabočeje Delo z augusta 1899 P. B. Akseľrod poukázal na to, že pokusy časopisu Rabočeje Delo stotožniť stanovisko revolučnej sociálnej demokracie, ako ho vyložil Lenin v brožúre Úlohy ruských sociálnych demokratov, so stanoviskom ruských a zahraničných ekonomistov neobstoja. Vo februári 1900 skupina Oslobodenie práce vydala zborník Vademecum pre redakciu časopisu Rabočeje Delo s predslovom od G. V. Plechanova. Podnetom na vydanie Vademeca bol doslov redakcie časopisu Rabočeje Delo k Protestu ruských sociálnych demokratov (proti Credu ekonomistov), ktorý napísal Lenin vo vyhnanstve na Sibíri a bol uverejnený v 4./5. Čísle časopisu Rabočeje Delo v decembri 1899 (pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 203 - 218). Redakcia časopisu v tomto doslove tvrdila, že Credo „je iba názor jednotlivcov a že obavy z prípadného vývinu ruskej sociálnej demokracie smerom k čisto hospodárskemu boju vraj nemajú ,,v skutočnom vývine robotníckeho hnutia v Rusku vážne opodstatnenie. Plechanov, ktorý uverejnil vo Vademecu v rukopise kolujúcu Prokopovičovu Odpoveď na Akseľrodovu brožúru O súčasných úlohách a taktike ruských sociálnych demokratov, ako aj niektoré „súkromné listy J. D. Kuskovovej a Grišina (T. M. Kopeľzona) s politickým obsahom, vyvrátil tieto tvrdenia redakcie časopisu Rabočeje Delo a dokázal, že medzi ruskou sociálnodemokratickou emigráciou, združenou okolo Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí a časopisu Rabočeje Delo, v skutočnosti prevládajú oportunistické živly a ekonomistické názory.
V odpovedi redakcie časopisu Rabočeje Delo na Akseľrodov list a Plechanovovo Vademecum, ktorú napísal B. N. Kričevskij vo februári - marci 1900, sa oportunizmus rabočedelovcov prejavil už úplne otvorene. Polemika proti časopisu Rabočeje Delo neskôr pokračovala v novinách Iskra a časopise Zaria.


56 Ide o noviny Der Sozialdemokrat -- ústredný orgán nemeckej sociálnodemokratickej strany v období mimoriadneho zákona proti socialistom. Vychádzali v Zurichu od 28. septembra 1879 do 22. septembra 1888 a v Londýne od 1. októbra 1888 do 27. septembra 1890. V rokoch 1879-1880 ich redigoval G. Vollmar, od januára 1881 E. Bernstein, ktorý bol v tých rokoch pod silným vplyvom F. Engelsa. Engelsovo ideové vedenie zabezpečovalo marxistické zameranie novín. Bojovnosť robotníckych más v Nemecku, ktoré prekonali začiatočný zmätok vyvolaný zavedením mimoriadneho zákona, mala pre činnosť novín obrovský význam. Der Sozialdemokrat i pri niektorých chybách neochvejne bránil revolučnú taktiku a zohral významnú úlohu pri príprave a organizovaní síl nemeckej sociálnej demokracie. Po zrušení mimoriadneho zákona proti socialistom prestal Der Sozialdemokrat vychádzať a ústredným orgánom strany sa znovu stali noviny Vorwärts.


57 Ide o satirickú Hymnu moderného ruského socialistu, uverejnenú v 1.čísle časopisu Zaria z apríla 1901 s podpisom Narcis Tuporylov. Bola to paródia na ekonomistov a ich prispôsobovanie sa živelnému hnutiu. Autorom básne bol J. O. Martov.


58 Všeobecný židovský robotnícky zväz v Litve, Poľsku a Rusku (Bund) bol založený roku 1897 na ustanovujúcom zjazde židovských sociálnodemokratických skupín vo Vilne. Združoval prevažne poloproletárskych židovských remeselníkov v západných oblastiach Ruska. Na I. zjazde SDRSR (1898) vstúpil Bund do SDRSR „ako autonómna organizácia, samostatná len v otázkach týkajúcich sa výhradne židovského proletariátu (KSSS v rezolucích a usneseních sjezdú, konferencí a plenárních zasedání ÚV, díl I, Praha 1954, s. 11).
Bund bol nositeľom nacionalizmu a separatizmu v ruskom robotníckom hnutí a v najdôležitejších otázkach sociálnodemokratického hnutia zastával oportunístické stanovisko. V apríli 1901 IV. zjazd Bundu žiadal, aby sa zrušili organizačné vzťahy schválené na I. zjazde SDRSR a prijal rezolúciu, podľa ktorej sa autonómia nahrádzala federáciou. V rezolúcii IV. zjazdu Bundu O prostriedkoch politického boja sa hovorilo, že „najlepším prostriedkom, ako zapojiť široké masy do hnutia, je hospodársky boj.
Keď II. zjazd SDRSR odmietol požiadavku Bundu, aby bol uznaný ako jediný predstaviteľ židovského proletariátu, Bund zo strany vystúpil. Roku 1906 na základe uznesenia IV. (zjednocovacieho) zjazdu sa Bund znovu stal súčasťou SDRSR.
V Sociálnodemokratickej robotníckej strane Ruska bundovci stále podporovali oportunistické krídlo strany (ekonomistov, menševikov, likvidátorov) a bojovali proti boľševikom a boľševizmu. Proti programovej požiadavke boľševikov vyhlásiť právo národov na sebaurčenie Bund staval požiadavku kultúrnej a národnostnej autonómie. V rokoch stolypinovskej reakcie zastával Bund likvidátorské stanovisko a aktívne sa zúčastnil na utváraní augustového protistraníckeho bloku. Za prvej svetovej vojny 1914-1918 bundovci zastávali sociálšovinistické stanovisko. Roku 1917 Bund podporoval kontrarevolučnú Dočasnú vládu a bojoval na strane nepriateľov Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. V rokoch zahraničnej vojenskej intervencie a občianskej vojny sa vedenie Bundu spojilo so silami kontrarevolúcie, kým niektorí radoví členovia začali spolupracovať so sovietskou mocou. V marci 1921 sa Bund rozpadol a časť jeho členov vstúpila do KS(b)R podľa všeobecne platných podmienok.


59 Svoboda -- časopis; vydávala ho vo Švajčiarsku „revolučnosocialistická skupina Svoboda, ktorú založil J. O. Zelenskij (Nadeždin) v máji 1901. Dovedna vyšli dve čísla: 1. číslo roku 1901 a 2. číslo roku 1902. Lenin zaraďoval skupinu Svoboda medzi „skupinky, čo sa o nikoho neopierajú, ktoré nemajú „ani pevné, vážne idey, program, taktiku, organizáciu, ani korene v masách (Spisy, zv. 20, Bratislava 1956, s. 328, 329). Skupina Svoboda vo svojich publikáciách propagovala myšlienky terorizmu a ekonomizmu. Okrem časopisu Svoboda vydala 1. číslo publikácie Na prahu revolúcie. Neperiodický prehľad otázok teórie a taktiky, l. číslo časopisu Otkliki, Nadeždinovu programovú brožúru Obrodenie revolucionizmu v Rusku a iné.
Spolu s petrohradskými ekonomistami vystupovala proti Iskre a petrohradskému výboru SDRSR. Skupina zanikla roku 1903. Skupinu a jej publikácie charakterizoval Lenin v poznámkach O časopise Svoboda (Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 412 -- 415} a O skupine „Svoboda (Spisy, zv. 6, Bratislava 1963, s. 247-248).


60 Ide o masové revolučné akcie študentstva a robotníkov: politické demonštrácie, zhromaždenia a štrajky, ktoré sa konali vo februári -marci 1901 v Petrohrade, Moskve, Kyjeve, Charkove, Kázani, Tomsku a v ďalších mestách v Rusku.
Študentské hnutie v školskom roku 1900/1901, ktoré vzniklo na základe akademických požiadaviek a nadobudlo ráz revolučných politických akcií proti reakčnej politike samoderžavia, podporovali pokrokoví robotníci a vyvolalo ohlas vo všetkých vrstvách ruskej spoločnosti. Bezprostredným popudom na demonštrácie a štrajky vo februári-marci 1901 bolo to, že 183 študentov Kyjevskej univerzity povolali pre účasť na študentskom zhromaždení za trest do armády (pozri Leninov článok Z trestu rukuje 183 študentov, Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 453 -- 459). Vláda zakročila proti účastníkom revolučných akcií: polícia a kozáci rozháňali demonštrácie a ich účastníkov surovo bili, stovky študentov zatkli a vylúčili z vysokých škôl. Osobitne kruto zasiahla polícia a vojsko proti účastníkom demonštrácie, ktorá sa konala 4. (17.) marca 1901 na námestí pri Kazanskom chráme v Petrohrade. Februárové a marcové udalosti roku 1901 boli dôkazom toho, že sa v Rusku dvíha revolučná vlna. V hnutí, ktoré prebiehalo pod politickými heslami, mala veľký význam účasť robotníkov.


61 K. Marx --F. Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. l, Bratislava 1977, s. 385.


62 V 7. čísle Iskry z augusta 1901 v rubrike Kronika robotníckeho hnutia a listy z tovární a závodov bol uverejnený list istého petrohradského tkáča, ktorý svedčil o veľkom vplyve leninskej Iskry na vyspelých robotníkov. Autor listu napísal:
„Ukázal som Iskru mnohým súdruhom, celé číslo je už zhúžvané, ale je nám vzácne. . . Píše sa v nej o našej veci, o celej ruskej veci, ktorá sa nedá zaplatiť peniazmi a vyčísliť v hodinách. Keď ju človek číta, hneď mu je jasné, prečo sa žandári a policajti boja nás, robotníkov, a tej inteligencie, za ktorou ideme. Naháňajú, pravda, strach aj cárovi, pánom a vôbec všetkým, a nie iba vreckám továrnikov... Robotný ľud môže teraz ľahko vzbĺknuť, dole už všetko tlie, stačí iskra a vzplanie požiar. Ach, ako pravdivo sa to povedalo, že z iskry vzbĺkne plameň... Predtým bol každý štrajk udalosťou, no teraz každý vidí, že jeden štrajk neznamená nič, teraz treba bojovať za slobodu, biť sa o ňu. Teraz by všetci, starí aj mladí, radi čítali, ale naším nešťastím je, že nemáme knihy. Minulú nedeľu sa u mňa zišlo jedenásť ľudí a čítal som im Čím začať?, nuž a tak sme sedeli až do noci. Aké je tam všetko pravdivé, ako sa tam na všetko pamätá.. . Žiada sa nám napísať Vašej Iskre list, aby učila nielen ako začať, ale aj ako žiť a umierať.


63 P. B. Akseľrod, O súčasných úlohách a taktike ruských sociálnych demokratov, Ženeva 1898, s. 16- 17.


64 Ide o Článok P. B. Struveho Samoderžavie a zemstvo, uverejnený v 2. a 4. čísle Iskry z februára a mája 1901. Struveho článok v Iskre a Vitteho „tajná správa Samoderžavie a zemstvo s predslovom Struveho (R. N. S.) v časopise Zaria boli uverejnené na základe dohody z januára 1901 medzi redakciou novín Iskra a časopisu Zaria s „demokratickou opozíciou (zastúpenou Struvem). Táto dohoda, ktorú proti Leninovmu hlasu uzavrel P. B. Akseľrod a V. L Zasuličová za Plechanovovej podpory, netrvala dlho: na jar 1901 sa ukázalo, že sociálni demokrati ďalej vôbec nemôžu spolupracovať s buržoáznymi demokratmi, a blok so Struvem sa rozpadol.


65 Rossija -- umiernený liberálny denník. Vychádzal v Petrohrade v rokoch 1899- 1902 v redakcii G. P. Sazonova a za spolupráce fejtonistov A. V. Amfiteatrova a V. M. Doroševiča. Bol veľmi rozšírený v buržoáznych kruhoch ruskej spoločnosti. V januári 1902 vláda tieto noviny zastavila, lebo uverejnili Amfiteatrovov fejtón Páni Luhári.


66 Ide o článok V. I. Zasuličovej Na okraj súčasných udalosti a o správy o študentských nepokojoch v rubrike Z nášho verejného života (Iskra, č. 3, apríl 1901), článok A. N. Potresova O nezmyselných snoch a noticku Útok polície proti literatúre (Iskra, č. 5, jún 1901).


67 Ide o noticky Incident v jekaterinoslavskom zemstve a Viatski „štrajkolomci (Iskra, č. 7 a 9, august a október 1901).


68 S.-Peterburgskije Vedomosti -- noviny; vychádzali v Petrohrade od roku 1728 ako pokračovanie prvých ruských novín Vedomosti, ktoré sa vydávali od roku 1703. V rokoch 1728--1874 vydávala S.-Peterburgskije Vedomosti akadémia vied, od roku 1875 ministerstvo Školstva a osvety. Vychádzali do konca roku 1917.


69 Russkije Vedomosti -- noviny, vychádzali v Moskve od roku 1863.Vyjadrovali názory umiernenej liberálnej inteligencie. V 80. až 90. rokoch prispievali do nich demokratickí spisovatelia (M. J. Saltykov-Ščedrin, G. I. Uspenskij, V. G. Korolenko a i.).Uverejňovali diela liberálnych národníkov. Od roku 1905 boli orgánom pravého krídla buržoáznej kadetskej strany.Lenin zdôrazňoval, že Russkije Vedomosti svojrázne spájali . - „pravicové kadetstvo s príchuťou národníctva (Spisy, zv. 19, „. Bratislava 1958, s. 115). Roku 1918 boli Russkije Vedomosti spolu s ostatnými kontrarevolučnými novinami zastavené.


70 Brentanovské chápanie triedneho boja, „brentanizmus -- „liberálnoburžoázne učenie, ktoré uznáva nerevolučný »tríedny« boj proletariátu (V. I. Lenin, Spisy, zv. 28, Bratislava f 954, s. 209} a hlása, že robotnícku otázku možno vyriešiť v rámci kapitalizmu na základe továrenského zákonodarstva a organizovaním robotníkov v odborových zväzoch. Bolo nazvané podľa L. Brentana, jedného z hlavných predstaviteľov školy katedrového socializmu v buržoáznej politickej ekonómii.


71 Ide o „Skupinu robotníkov na boj proti kapitálu, ktorú založil v Petrohrade na jar 1899 V. A. Gutovskij (neskôr známy menševik J. Majevskij). Skupina sa skladala z niekoľkých robotníkov a intelektuálov. Nemala pevné spojenie s petrohradským robotníckym hnutím a čoskoro, po zatknutí takmer všetkých jej členov v lete 1899, zanikla. Svojimi názormi bola blízka ekonomizmu. Vytlačila leták Náš program; ten sa jej však nepodarilo rozšíriť, keďže bola prezradená.


72 Ide zrejme o prvé Leninovo stretnutie s A. S. Martynovom roku 1901. Martynov vo svojich spomienkach opisuje toto stretnutie takto: „Zhovárali sme sa s Leninom o programe, politických úlohách strany a politickej taktike a zdalo sa, že niet medzi nami nijakých nezhôd. Ale na konci rozhovoru mi Lenin položil otázku: »No a ako sa staviate k môjmu organizačnému plánu?« Tu som sa zrazu vzpriečil: »V tomto bode s vami vôbec nesúhlasím...« Vladimír Iľjič prižmúril oči, zasmial sa a odpovedal: »Vy so mnou nesúhlasíte iba v tomto bode, lenže v ňom je celá podstata veci, takže už sa nemáme dalej o čom rozprávať.« A rozišli sme sa... na dlhé roky (A. Martynov, Veľký proletársky vodca, Moskva 1924, s. 8-9).


73 Lenin má na mysli krúžok petrohradských sociálnych demokratov („starých), ktorý pracoval pod jeho vedením a z ktorého roku 1895 vznikol Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy.


74 Organizácia revolučných národníkov Zemľa i voľa vznikla na jeseň 1876 v Petrohrade. Pôvodne sa volala Severná revolučno-národnícka skupina, od roku 1878 je známa ako Zemľa i vôľa. Jej členmi boli Mark a Oľga Natansonovci, G. V. Plechanov, O. V. Aptekman, A. D. a A. F. Michajlovovci, A. A. Kviatkovskij, M. R. Popov, S. M. Kravčinskij, D. A. Klemenc, A. D. Obolešov, S. L. Perovská a ďalší význační revolucionári 70. rokov. Organizácia Zemľa i vôľa sa síce nezriekala socializmu ako konečného cieľa, ale za svoj najbližší cieľ vytyčovala splnenie „požiadaviek a želaní ľudu, aké má v danej chvíli, t. j. požiadaviek „pôdy a slobody. „Je pochopiteľné, hovorilo sa v jej programe, „že toto heslo sa môže realizovať len násilným prevratom, ktorý sa mal pripraviť vyvolávaním „nespokojnosti ľudu a „dezorganizáciou sily štátu. Na agitáciu medzi roľníkmi zemlevoľovci organizovali dedinské „osady, hlavne v poľnohospodárskych guberniách Povolžia a centrálneho černozemného pásma. Agitovali aj medzi robotníkmi a študujúcou mládežou a podporovali štrajkové hnutie. 6. (18.) decembra 1876 zemlevoľovci zorganizovali známu demonštráciu na Kazanskom námestí v Petrohrade.
Na rozdiel od národníckych skupín z prvej polovice 70. rokov zemlevoľovci vytvorili ucelenú organizáciu podlá zásad prísnej centralizácie a disciplíny. Organizácia sa skladala zo „základného krúžku a územných a špeciálnych skupín (na prácu medzi roľníkmi a robotníkmi, „dezorganizátorských a iných skupín). Na čele „základného krúžku stálo „vedenie („komisia), ktoré kontrolovalo činnosť skupín, obstarávalo im literatúru, finančné prostriedky a pod. Stanovy organizácie, prijaté v zime 1876-- 1877, žiadali, aby sa menšina podriaďovala väčšine, aby každý člen bezpodmienečne dal do služieb organizácie „všetky svoje sily, prostriedky, styky, sympatie i antipatie, ba i svoj život; aby sa všetky vnútorné veci organizácie zachovávali v najprísnejšej tajnosti a pod. V rokoch 1878-1879 zemlevoľovci vydali 5 čísel časopisu Zemľa i voľa. Roku 1879 sa väčšina zemlevoľcov začala pod vplyvom neúspechu socialistickej agitácie medzi roľníkmi a stupňujúcich sa vládnych represálií prikláňať k politickému teroru ako hlavnej metóde boja za uskutočnenie vlastného programu. Nezhody medzi zástancami starej taktiky (na čele s G. V. Plechanovom) a zástancami teroru (A. I. Žeľabov a i.) zapríčinili rozkol organizácie Zemľa i vôľa na jej voronežskom zjazde (jún 1879). Zástancovia starej taktiky založili organizáciu Čornyj peredel, zástancovia teroru organizáciu Narodnaja vôľa (pozri poznámku 9).
Černoperedelovci (G. V. Plechanov, N. R. Popov, P. B. Akseľrod, L. G. Dejč, J. V. Stefanovič, V. I. Zasuličová, O. V. Aptekman, V. N. Ignatov, neskôr A. P. Bulanov a iní) vo svojich programových požiadavkách obhajovali v podstate platformu organizácie Zemľa i vôľa. V Rusku aj v zahraničí, kam roku v 1880 emigrovali Plechanov, Dejč, Zasuličová, Stefanovič a i., vychádzal časopis Čornyj Peredel a noviny Zerno. Časť černo-peredelovcov sa neskôr priklonila k marxizmu (Plechanov, Akseťrod, Zasuličová, Dejč a Ignatov založili roku 1883 prvú ruskú marxistickú organizáciu -- skupinu Oslobodenie práce), ostatní sa po 1. marci 1881 pripojili k narodovoľovcom.


75 Ide o články J. Lazareva Rozkol v ruskej sociálnodemokratickej strane (Nakanune, č. 15 a 16, apríl a máj 1900) a O jednom rozkole (Nakanune, č. 17/18, jún 1900).


76 Ide o brožúru Správa o ruskom sociálnodemokratickom hnutí Medzinárodnému socialistickému kongresu roku 1900 v Paríži, vydal ju Zväz ruských sociálnych demokratov, Ženeva 1901. Správu napísala z poverenia zväzu redakcia časopisu Rabočeje Delo.


77 Lenin má na mysli polemickú poznámku v článku R. M. Naša skutočnosť, uverejnenom v Osobitnej prílohe novín Rabočaja Mysľ (september 1899), ktorú cituje v časti „b III. kapitoly (pozri tento zväzok, s. 98).


78 Južnyj Rabočij -- sociálnodemokratické noviny, ktoré ilegálne vydávala skupina toho istého názvu od januára 1900 do apríla 1903. Vyšlo 12 čísel. Redaktormi a spolupracovníkmi novín Južnyj Rabočij boli v rôznych obdobiach I. Ch. Lalajanc, A. Vilenskij {„Iľja), O. A. Kogan (Jermanskij), B. S. Cejtlin (Baturskij), J. J. aj. S. Levinovci, V. N. Rozanov a iní.
Noviny Južnyj Rabočij začali vychádzať ako „jekaterinoslavské robotnícke noviny (podtitul prvých dvoch čísel), no čoskoro sa stali vplyvným „orgánom robotníckeho hnutia v južnom Rusku. Tlačiareň novín sa často sťahovala; bola v Jekaterinoslave, Smolensku, Kišiňove, Nikolajeve a ďalších mestách.
Noviny Južnyj Rabočij bojovali proti ekonomizmu a terorizmu a zastávali názor, že je nevyhnutné rozvíjať masové revolučné hnutie. Ale na rozdiel od iskrovského zámeru založiť v Rusku centralizovanú marxistickú stranu, združenú okolo celoruských politických novín, skupina Južnyj rabočij navrhovala obnoviť SDRSR utvorením oblastných sociálnodemokratických zväzov. Praktickým pokusom o uskutočnenie tohto zámeru bolo zvolanie zjazdu výborov a organizácií SDRSR južného Ruska v decembri 1901, na ktorom založili Zväz južných výborov a organizácií SDRSR. Južnyj Rabočij sa stal jeho orgánom. Tento pokus čoskoro stroskotal (ako aj celý organizačný plán skupiny Južnyj rabočij) a po masovom zatýkaní na jar 1902 sa zväz rozpadol, členovia redakcie novín Južnyj Rabočij, ktorí zostali na slobode, začali v auguste 1902 rokovať s redakciou Iskry o spolupráci pri obnovení jednoty ruskej sociálnej demokracie. Vyhlásenie skupiny Južnyj rabočij o solidarite s Iskrou (uverejnené v 27. čísle Iskry z l. novembra 1902 a v 10. čísle novín Južnyj Rabočij z decembra 1902) malo veľký význam pre konsolidáciu sociálnodemokratických síl v Rusku. V novembri 1902 sa skupina Južnyj rabočij spolu s organizáciou Iskry v Rusku, petrohradským výborom SDRSR a Severným zväzom SDRSR zúčastnila na utvorení organizačného výboru na zvolanie II. zjazdu strany a zapojila sa do jeho práce.
Skupina Južnyj rabočij sa veľmi pričinila o rozvoj revolučnej práce v Rusku. Zároveň sa však u nej prejavovali oportunistické tendencie pri riešení otázky, aký postoj zaujať k liberálnej buržoázii a roľníckemu hnutiu, presadzovala separatistický plán na vydávanie celoruských novín, ktoré by vychádzali súbežne s Iskrou.
Na II. zjazde SDRSR delegáti skupiny Južnyj rabočij zaujali stanovisko „stredu („oportunisti stredu -- tak nazýval predstaviteľov „stredu Lenin). II. zjazd sa uzniesol rozpustiť skupinu Južnyj rabočij práve tak ako aj všetky jednotlivé samostatné sociálnodemokratické skupiny a organizácie (pozri KSSS v rezolucích a usneseních sjezdu, konferencí a plenárních zasedání ÚV, díl I, Praha 1954, s. 47).


79 Lenin má na mysli leták Otázky týkajúce sa postavenia robotníckej triedy v Rusku (1898) a brožovaný dotazník Otázky na získanie údajov o postavení robotníckej triedy v Rusku (1899), ktoré vydala Rabočaja Mysľ. V letáku bolo 17 a v dotazníku 158 otázok týkajúcich sa pracovných a životných podmienok robotníkov.


80 Štrajkové hnutie roku 1885 zachvátilo mnohé závody textilného priemyslu vo Vladimírskej, Moskovskej, Tverskej a iných guberniách priemyselného centra. Najznámejší bol štrajk robotníkov Nikoľskej textilnej továrne Savvu Morozova v januári 1885. Hlavnou požiadavkou robotníkov bolo znížiť pokuty, upraviť podmienky najímania do práce a pod. Štrajk viedli pokrokoví robotníci P. A. Moisejenko, L. Ivanov a V. S. Volkov. Morozovovský štrajk, na ktorom sa zúčastnilo asi 8000 robotníkov, za pomoci vojska potlačili; 33 účastníkov štrajku postavili pred súd, vyše 600 robotníkov vypovedali. Pod tlakom štrajkového hnutia v rokoch 1885- 1886 bola cárska vláda nútená vydať zákon z 3. (15.) júna 1886 (tzv. „zákon o pokutách).


81 Lenin má na mysli tieto fakty z dejín SDRSR:
Prvý fakt. V lete 1897 sa petrohradský Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy obrátil na Lenina, ktorý bol vtedy vo vyhnanstve na Sibíri (v dedinke Šušenskoje), s návrhom, aby pomohol založiť osobitnú robotnícku knižnicu. Lenin pre ňu napísal brožúry spomínané v texte (obidve boli vytlačené v Ženeve: Úlohy ruských sociálnych demokratov roku 1898 a Nový továrenský zákon roku 1899).
Druhý fakt. Roku 1898 napísal L. Martov (J. O. Cederbaum), ktorý bol vo vyhnanstve v Turuchansku, na návrh ÚV Bundu brožúru Robotnícka vec v Rusku (vyšla v Ženeve roku 1899).
Tretí fakt. Pokus obnoviť vydávanie novín Rabočaja Gazeta sa urobil na podnet ÚV Bundu roku 1899. Spomínané články napísal Lenin do 3. čísla týchto novín.
Štvrtý fakt. Začiatkom roku 1900 sa urobil na popud jekaterinoslavského výboru SDRSR a za podpory Bundu a Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí pokus zvolať II. zjazd SDRSR, obnoviť ústredný výbor strany a vydávanie ústredného orgánu Rabočaja Gazeta. Vo februári 1900 prišiel do Moskvy na rozhovory s Leninom člen jekaterinoslavského výboru I. Ch. Lalajanc, ktorý bol roku 1893 členom krúžku samarských marxistov, vedeného Leninom. Lalajanc navrhol skupine Iskry -- Leninovi, Martovovi a Potresovovi --, aby sa zúčastnila na zjazde a prevzala redigovanie tlačového orgánu Rabočaja Gazeta. Lenin a Členovia skupiny Oslobodenie práce pokladali zvolanie zjazdu za predčasné (pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 379 -- 382), no skupina Oslobodenie práce nemohla odmietnuť účasť na zjazde. Ako svojho zástupcu na zjazd vymenovala Lenina, ktorému poslala mandát zo zahraničia. Pre masové zatýkanie v apríli a máji 1900 sa zjazd nekonal. V Smolensku, kde sa mal na jar 1900 zjazd začať, zišli sa len zástupcovia Bundu, redakcie novín Južnyj Rabočij a Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí.
To znamená, že Lenin spomína fakty práve v takom poradí, v akom skutočne po sebe nasledovali.


82 Ide o zahraničnú ligu ruskej revolučnej sociálnej demokracie, ktorá bola založená z Leninovej iniciatívy v októbri 1901. Do ligy vstúpila zahraničná sekcia organizácie Iskry a revolučná organizácia Sociálny demokrat, do ktorej patrila i skupina Oslobodenie práce. Úlohou ligy bolo šíriť myšlienky revolučnej sociálnej demokracie a napomáhať utvorenie bojovej sociálnodemokratickej organizácie. Liga (podľa jej stanov) bola zahraničnou sekciou organizácie Iskry. Získavala Iskre stúpencov medzi ruskými sociálnymi demokratmi v zahraničí, podporovala Iskru materiálne, organizovala dopravu novín do Ruska a vydávala populárnu marxistickú literatúru. II. zjazd SDRSR schválil ligu ako jedinú zahraničnú stranícku organizáciu, ktorá mala podľa stanov práva výboru, a uložil jej, aby pracovala pod vedením a kontrolou ÚV SDRSR.
Po II. zjazde SDRSR nadobudli v zahraničnej lige prevahu menševici a začali bojovať proti Leninovi a ostatným boľševikom. Na jej II. zjazde v októbri 1903 menševici presadili nové stanovy ligy, namierené proti stanovám strany prijatým na II. zjazde SDRSR. Odvtedy sa liga stala baštou menševizmu. Existovala do roku 1905.


83 V Správe organizácie Iskry II. zjazdu SDRSR, ktorú napísala N. K. Krupská, sa hovorilo: „Pritom si všade viac alebo menej jasne uvedomovali potrebu rozšíriť rámec miestnej činnosti. »Sedia ako v jame a nič nevedia, čo sa robí vonku,« napísal o kyjevskom výbore istý korešpondent. Neviem, do akej miery to platilo na kyjevský výbor, ale všeobecne povedané »sedenia v jame« bolo v tom čase viac ako dosť (Správy sociálnodemokratických výborov II. zjazdu SDRSR, Moskva -Leningrad 1930,5. 31). 211
84 Lenin cituje článok D. I. Pisareva Omyly nezrelého myslenia (pozri D. I.Pisarev, Sočinenija, t. 3, 1956, s. 147, 148a 149). 215
85 Listok Rabočego Dela -- neperiodická príloha časopisu Rabočeje Delo; vychádzala v Ženeve od júna 1900 do júla 1901. Dovedna vyšlo 8 čísel. Výzvy redakcie časopisu Rabočeje Delo v článku Historický obrat (Lístok Rabočego Dela, č. 6, apríl 1901), aby sociálna demokracia v súvise s masovými politickými demonštráciami robotníkov a študentov, ktoré sa konali vo februári -marci 1901 v mnohých ruských mestách, „zásadne zmenila taktiku a zúčastnila sa na údajne už začatom útoku na samoderžavie, označil Lenin v článku Čím začať? za bezzásadový eklekticizmus (pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 25-29). Redakcia časopisu Rabočeje Delo odpovedala na Leninovu kritiku článkom B. Kričevského Zásady, taktika a boj (Rabočeje Delo, č. 10, september 1901).


86 Lenin má na mysli toto miesto z Marxovej práce Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta:„Hegel kdesi poznamenáva, že všetky veľké svetodejinné skutočnosti a osoby vystupujú takrečeno dva razy. Zabudol dodať: raz ako tragédia, druhý raz ako fraška (K. Marx - F. Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv. 2, Bratislava 1977, s. 249).


87 V novembri - decembri 1901 sa Ruskom prevalila vlna študentských demonštrácií podporovaných robotníkmi. Správy o demonštráciách v Nižnom Novgorode (pre vypovedanie M. Gorkého do vyhnanstva), Moskve (na protest proti zákazu večera venovaného pamiatke N. A. Dobroľubova) a Jekaterinoslave, o študentských zhromaždeniach a nepokojoch v Kyjeve, Charkove, Moskve a Petrohrade boli uverejnené v 13. čísle Iskry z 20. decembra 1901 a v 14. čísle z 1. januára 1902 v rubrike Z nášho verejného života. Demonštráciami sa zaoberá aj Leninov článok Začiatok demonštrácií (Iskra, č. 13 - pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 426 - 430) a Plechanovov článok O demonštráciách (Iskra, č. 14).


88 Janičiari -- pravidelná pechota v tureckom sultanáte, utvorená v 14. storočí. Janičiari boli hlavnou policajnou silou sultánskeho režimu a vyznačovali sa neobyčajnou krutosťou. Pluky janičiarov boli rozpustené roku 1826. Janičiarmi nazýval Lenin cársku políciu.


89 Pri ďalšom vydaní knihy Čo robiť? roku 1907 v zborníku Dvanásť rokov Lenin túto prílohu vynechal.


90 Medzinárodné socialistické byro (MSB) -- stály výkonný a informačný orgán II. internacionály. Rozhodnutie utvoriť MSB zo zástupcov socialistických strán všetkých krajín prijal parížsky kongres II. internacionály (september 1900). Za zástupcov ruských sociálnych demokratov v MSB boli zvolení G. V. Plechanov a B. N. Kričevskij. Od roku 1905 bol zástupcom SDRSR v MSB V. I. Lenin. MSB prestalo vyvíjať činnosť roku 1914.


91 Revolučná organizáciu Sociálny demokrat založili členovia skupiny Oslobodenie práce a jej stúpenci v máji 1900 po rozkole Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí na jeho II. zjazde. V letákovej výzve, ktorú vydali v súvislosti s utvorením organizácie Sociálny demokrat, formulovali jej ciele takto: „pomáhať socialistickému hnutiu medzi ruským proletariátom a bojovať proti všetkým oportunistickým pokusom o prekrúcanie marxizmu. Organizácia vydala Manifest komunistickej strany, niekoľko prác Plechanova, Kautského a i. V októbri 1901 sa na Leninov návrh zlúčila so zahraničnou časťou organizácie Iskry a spolu utvorili Zahraničnú ligu ruskej revolučnej sociálnej demokracie.


92 Lenin má na mysli zahraničnú sociálnodemokratickú skupinu Borba, do ktorej patrili D. B. Riazanov, J. M. Steklov (Nevzorov) a E. L. Gurevič (V. Danevič, J. Smirnov). Skupina vznikla v lete 1900 v Paríži a v máji 1901 prijala názov Borba. Chcela zmieriť revolučný a oportunistický smer v ruskej sociálnej demokracii a iniciatívne zvolala do Ženevy konferenciu zástupcov zahraničných sociálnodemokratických organizácií - redakcie novín Iskra a časopisu Zaria, organizácie Sociálny demokrat, zahraničného výboru Bundu a Zväzu ruských sociálnych demokratov v zahraničí (jún 1901) a zúčastnila sa na „zjednocovacom zjazde (október 1901), V novembri 1901 skupina vydala programové Vyhlásenie o publikáciách sociálnodemokratickej skupiny Borba. Vo svojich publikáciách (Materiály na vypracovanie programu strany, časť I- III, Leták skupiny Borba a i,) skupina prekrúcala revolučnú teóriu marxizmu, vysvetľovala ju v doktrinárskom a scholastickom duchu a leninské organizačné zásady výstavby strany odmietala. Keďže sa skupina odchyľovala od sociálnodemokratických názorov a taktiky, vyvíjala dezorganizátorskú činnosť a nemala spojenie so sociálnodemokratickými organizáciami v Rusku, nebola pozvaná na II. zjazd SDRSR. Na základe uznesenia II. zjazdu bola skupina Borba rozpustená (pozri KSSS v rezolucích a usneseních sjezdú, konferencí a plenárních zasedání ÚV, díl I, Praha 1954, s. 46-47).


93 Polemika medzi redakciou ústredného orgánu Sociálnodemokratickej strany Nemecka novinami Vorwärts, K. Kautským a časopisom Zaria vznikla v súvise s článkom Martova (Ignotusa) Luebecký zjazd nemeckej sociálnej demokracie (Zaria, č. 2/3, december 1901), ktorý upozornil na tendenčnosť príspevkov B.N. Kričevského z Paríža v novinách Vorwärts. Kričevskij v nich nesprávne informoval o situácii vo francúzskom socialistickom hnutí, útočil na guesdovcov a sústavne viedol propagandu v prospech Milleranda a jaurésovcov, ktorí Milleranda podporovali. Redakcia Vorwärtsu vzala Kričevského do ochrany a Martova obvinila z nesvedomitosti. Do polemiky, ktorá sa v tejto súvislosti rozpútala vo Vorwärtse, sa zapojil Kautsky, ktorý redakciu upozornil, ako prekrútila zmysel Martovovho článku. Do polemiky vo Vorwärtse sa zapojili aj Martov a Kričevskij, ktorému redakcia dala záverečné slovo. Polemika však prekročila rámec novín Vorwärts. Na obranu časopisu Zaria vystúpila K. Zetkinová v referáte, ktorý predniesla v Berlínskom robotníckom zhromaždení, ďalej orgán francúzskej Robotníckej strany noviny Le Socialiste (č. 5, 20. --27. januára 1902) a Parvus v článku „Millerand a Vorwärts. K charakteristike psychológie oportunizmu uverejnenom v 4. čísle časopisu Zaria v auguste 1902.
V 18. čísle Iskry z 10. marca 1902 v rubrike Zo života strany bola uverejnená noticka Polemika časopisu Zaria s redakciou novín Vonvärts, kde bol vyložený názor redakcie novín Iskra a časopisu Zaria na túto polemiku.


94 Oprava k Čo robiť? bola uverejnená v 19. čísle Iskry 3. apríla 1902 v rubrike Zo života strany.


Príloha89

Pokus o zlúčenie Iskry s časopisom Rabočeje Delo


Zostáva nám načrtnúť ešte taktiku, pre ktorú sa rozhodla a ktorú dôsledne uskutočňovala Iskra v organizačných vzťahoch k časopisu Rabočeje Delo. Táto taktika bola úplne sformulovaná už v l. čísle Iskry v článku Rozkol v Zväze ruských sociálnych demokratov v zahraničí*.(* Pozri Zobrané spisy, zv. 4. Bratislava 1979, s. 444--446. Red,)
Od začiatku sme zaujali stanovisko, že skutočný Zväz ruských sociálnych demokratov v zahraničí, ktorý naša strana uznala na svojom prvom zjazde za svojho predstaviteľa v cudzine, sa rozštiepil na dve organizácie; že otázka, ktorá z nich má zastupovať stranu, zostáva otvorená, keďže bola iba dočasne a podmienečne vyriešená tým, že za Rusko boli na parížskom medzinárodnom kongrese zvolení do stáleho Medzinárodného socialistického byra90 dvaja členovia, po jednom z obidvoch častí rozštiepeného zväzu. Vyhlásili sme, že Rabočeje Delo meritórne nemá pravdu, rozhodne sme sa postavili v zásadných veciach na stranu skupiny Oslobodenie práce, ale zároveň sme odmietli zaoberať sa podrobnosťami rozkolu a vyzdvihli sme zásluhy zväzu v čisto praktickej práci.* (* V našom hodnotení rozkolu sme sa neopierali len o poznatky z literatúry, ale aj o fakty, ktoré zhromaždili niektorí členovia našej organizácie za svojho pobytu v zahraničí.)
Takto sme do istej miery zaujali vyčkávacie stanovisko : urobili sme ústupok názoru, ktorý prevládal medzi väčšinou ruských sociálnych demokratov, že ruka v ruke so zväzom môžu pracovať aj najrozhodnejší nepriatelia ekonomizmu, lebo zväz neraz vyhlásil, že zásadne súhlasí so skupinou Oslobodenie práce a nerobí si nároky na samostatnú fyziognómiu v základných otázkach teórie a taktiky. Správnosť nášho stanoviska potvrdilo nepriamo to, že takmer súčasne s vyjdením prvého čísla Iskry (v decembri 1900) vystúpili zo zväzu traja členovia, ktorí utvorili takzvanú „Skupinu iniciátorov a obrátili sa: 1. na zahraničnú časť organizácie Iskry, 2. na revolučnú organizáciu Sociálny demokrat91 a 3, na zväz s návrhom, že sa ujmú sprostredkovania pri rokovaniach o zmierení. Prvé dve organizácie hneď vyjadrili súhlas, tretia organizácia odmietla. Pravda, keď jeden rečník uviedol tieto fakty na „zjednocovacom zjazde v minulom roku, člen vedenia zväzu vyhlásil, že odmietli len preto, lebo zväz nebol spokojný so zložením skupiny iniciátorov. Pokladám za svoju povinnosť uviesť toto vysvetlenie, ale musím pripomenúť, že ho pokladám za nedostačujúce: kedže zväz vedel o tom, že dve organizácie súhlasili s rokovaním, mohol sa na ne obrátiť aj prostredníctvom iného sprostredkovateľa alebo priamo.
Na jar 1901 vystúpila s otvorenou polemikou proti časopisu Rabočeje Delo aj Zaria (č. 1, apríl), aj Iskra (č. 4, máj)** (** Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 21-34. Red.)
Iskra zaútočila najmä proti článku Historický obrat časopisu Rabočeje Delo, ktorý vo svojej aprílovej prílohe, teda už po jarných udalostiach, prejavil nestálosť, pokiaľ ide o nadchýname sa terorom a „krvavými výzvami. Napriek tejto polemike zväz súhlasil s obnovením rokovania o zmierení prostredníctvom novej skupiny „zmierovateľov92. Prípravná konferencia zástupcov troch spomenutých organizácií sa konala v júni a vypracovala návrh zmluvy na základe veľmi podrobnej „zásadnej dohody, ktorú uverejnil zväz v brožúre Dva zjazdy a liga v brožúre Dokumenty „zjednocovacieho zjazdu.
Obsah tejto zásadnej dohody (alebo rezolúcií júnovej konferencie, ako sa častejšie označuje) úplne jasne dokazuje, že sme kládli ako absolútne nevyhnutnú podmienku zjednotenia čo najrozhodnejšie odmietnutie všetkých možných prejavov oportunizmu všeobecne a ruského oportunizmu osobitne. „Odmietame," hovorí sa v 1. bode, „akékoľvek pokusy vnášať oportunizmus do triedneho boja proletariátu, pokusy, ktoré sa prejavili v takzvanom ekonomizme, bernsteinovstve, millerandizme a pod." „Do činnosti sociálnej demokracie patrí... ideový boj proti všetkým odporcom revolučného marxizmu" (4, c); „Ani v jednej oblasti organizačnej a agitačnej činnosti nesmie sociálna demokracia ani na chvíľu strácať zo zreteľa najbližšiu úlohu ruského proletariátu - zvrhnutie samoderžavia" (5, a);,,... agitácia nielen na báze každodenného boja námezdnej práce proti kapitálu" (5, b); „.. .neuznávame... štádium čisto hospodárskeho boja a boja za čiastkové politické požiadavky" (5, c); „...sme toho názoru, že pre hnutie je dôležitá kritika smerov, ktoré povyšujú na zásadu... elementárnosť... a úzku ohraničenosť nižších foriem hnutia" (5, d). Aj úplne nezasvätený človek, ktorý si aspoň trocha pozorne prečítal tieto rezolúcie, zistí už len z toho, ako sú formulované, že sú namierené proti ľudom, ktorí boli oportunistami a ekonomistami, ktorí, hoci len na chvíľu, zabúdali na úlohu zvrhnúť samoderžavie, ktorí uznávali teóriu štádií, povyšovali na zásadu úzku ohraničenosť a pod. A kto je čo len trocha oboznámený s polemikou skupiny Oslobodenie práce, časopisu Zaria a Iskry proti časopisu Rabočeje Delo, ani na chvíľu nezapochybuje, že tieto rezolúcie odmietajú bod za bodom práve tie omyly, do ktorých upadalo Rabočeje Delo. Preto keď na ,,zjednocovacom" zjazde jeden člen zväzu vyhlásil, Že články v 10, čísle časopisu Rabočeje Delo nevyvolal ďalší „historický obrat" zväzu, ale priveľká „abstraktnosť"*(*Toto tvrdenie sa opakuje vo Dvoch zjazdoch, s. 25.) rezolúcií, potom istý rečník sa plným právom tomuto vyhláseniu vysmial. Rezolúcie nielenže nie sú abstraktné, odpovedal, ale až neuveriteľne konkrétne: už pri prvom pohľade na ne zistíme, že tu „niekoho chceli nachytať".
Tento výraz vyvolal na zjazde charakteristickú epizódu. Jednak sa B. Kričevskij zadrapil do slova „nachytať, lebo si myslel, že je to prerieknutie, ktoré prezrádza náš zlý úmysel („nastaviť pascu), a pateticky zvolal: „Koho vlastne, koho tu chceli nachytať? -- „Veď naozaj, koho? -- ironicky sa spýtal Plechanov. -- ,,Pomôžem súdruhovi Plechanovovi, keď sa nevie dovtípiť', odpovedal B. Kričevskij, ,,a vysvetlím mu, že tu chceli nachytať redakciu časopisu Rabočeje Delo (všeobecný smiech). No my sme sa nedali nachytať. (Poznámky zľava: Tým horšie pre vás) -- A jednak člen skupiny Borba (skupiny zmierovateľov), keď sa vyjadroval proti pozmeňovacím návrhom zväzu k rezolúciám a chcel brániť nášho rečníka, vyhlásil, že výraz „nachytať sa rečníkovi zjavne mimovoľne vykĺzol v zápale polemiky.
Pokiaľ ide o mňa, myslím si, že rečníkovi, ktorý použil spomenutý výraz, takáto „obrana veľmi nepomôže. Myslím, že slová „niekoho chceli nachytať sa „povedali žartom, ale mysleli sa vážne: vždy sme obviňovali Rabočeje Delo z nestálosti a kolísania, a preto sme sa, prirodzene, museli usilovať nachytať ho, aby sme kolísanie v budúcnosti znemožnili. O zlom úmysle tu nemohlo byť ani reči, lebo šlo o nestálosť v zásadných otázkach. A vedeli sme „nachytať zväz natoľko súdružsky*, že júnové rezolúcie podpísal sám B. Kričevskij a ešte jeden člen vedenia zväzu. (* Bolo to tak: V úvode k júnovým rezolúciám sme povedali, že ruská sociálna demokracia ako celok sa vždy opierala o zásady skupiny Oslobodenie práce a že zväz si získal zásluhy najmä vo vydavateľskej a organizačnej činnosti. Inými slovami, vyjadrili sme bezvýhradnú ochotu zabudnúť na všetko, čo bolo, a uznať, že práca našich súdruhov zo zväzu je (pre vec) osožná pod podmienkou, že úplne prestane kolísanie, proti ktorému sme bojovali „chytaním. Každý nestranný človek, ktorý si prečíta júnové rezolúcie, môže ich pochopiť iba takto. Ale ak nás zväz teraz, keď vyvolal roztržku svojim novým obratom k ekonomizmu (v článkoch 10. čísla a v pozmeňovacích návrhoch), víťazoslávne obviňuje z nepravdy (Dva zjazdy, s. 30) za tieto slová o jeho zásluhách, potom také obvinenie môže, prirodzene, vyvolať len úsmev.)
Články v 10. čísle časopisu RaboČeje Delo (naši súdruhovia sa oboznámili s týmto číslom až potom, keď prišli na zjazd, niekoľko dní pred začiatkom zasadnutí) jasne ukázali, že od leta do jesene nastal vo zväze ďalší obrat: ekonomisti zasa nadobudli prevahu a redakcia reagujúca na každý „závan" začala opäť obhajovať „najzarytejších bernsteinovcov" a „slobodu kritiky", obhajovať „živelnosť" a Martynovovými ústami hlásať „teóriu zužovania" sféry nášho politického pôsobenia (údajne preto, aby sa prehlbovalo samo pôsobenie). Znovu sa potvrdila Parvusova výstižná poznámka,že oportunistu je ťažké chytiť na nejakú formulu: ľahko podpíše hocijakú formulu a ľahko od nej odstúpi, lebo oportunizmus spočíva práve v tom, že nemá nijaké vyhranené a pevné zásady. Dnes oportunisti zavrhnú akékoľvek pokusy vnášať oportunizmus, zavrhnú akúkoľvek úzku ohraničenosť a slávnostne sľúbia, že „ani na chvíľu nezabudnú na zvrhnutie samoderžavia", že budú „agitovať nielen na báze každodenného boja námezdnej práce proti kapitálu" a pod. a pod. No zajtra zmenia spôsob vyjadrovania a vrátia sa k starým spôsobom pod pláštikom obhajoby živelnosti, postupného rozvíjania všedného, každodenného boja, vychvaľovania požiadaviek sľubujúcich hmatateľné výsledky a pod. Ked zväz aj ďalej tvrdí, že v článkoch 10. čísla „nevidel a nevidí nijaký kacírsky odklon od všeobecných zásad návrhu konferencie" (Dva zjazdy, s. 26), tým iba dokazuje, že je úplne neschopný alebo nechce pochopiť podstatu názorových nezhôd.
Po vyjdení 10. čísla časopisu Rabočeje Delo nám nezostalo nič iné ako urobiť jeden pokus: začať všeobecnú diskusiu, aby sme sa presvedčili, či celý zväz súhlasí s týmito článkami a so svojou redakciou. Zväz je najmä preto s nami nespokojný a obviňuje nás, že sa pokúšame zasiať vo zväze nesvár, že zasahujeme do cudzích vecí a pod. Sú to úplne neodôvodnené obvinenia, lebo ak sa volená redakcia „obracia pri najmenšom vetríku, závisí potom všetko od smeru vetra, a my sme určovali tento smer na uzavretých zasadnutiach, na ktorých boli len členovia organizácií, ktoré sa chceli zjednotiť. Pozmeňovacie návrhy zväzu k júnovým rezolúciám nás obrali aj o posledný náznak nádeje na dohodu. Tieto návrhy dokumentárne potvrdili, že väčšina zväzu urobila nový obrat k ekonomizmu a že súhlasí s 10. číslom časopisu Rabočeje Delo. Spomedzi prejavov oportunizmu sa mal vyčíarknuť „takzvaný ekonomizmus (lebo tieto dve slová majú vraj „nejasný zmysel, hoci z takého odôvodnenia vyplýva len nevyhnutnosť presnejšie definovať podstatu veľmi rozšíreného omylu), mal sa vyčiarknuť aj „millerandizmus (hoci ho B. Kričevskij obhajoval aj v časopise Rabočeje Delo, č. 2/3, s. 83--84 a ešte otvorenejšie v novinách Vorwärts*)(* V novinách Vorwäts sa začala polemika o tejto veci medzi ich terajšou redakciou, Kautským a časopisom Zaria. Nezabudneme oboznámiť s touto polemikou ruských čitateľov.93). Napriek tomu, že júnové rezolúcie jasne ukázali úlohu sociálnej demokracie - „viesť všetky prejavy boja proletariátu proti všetkým formám politického, hospodárskeho a sociálneho útlaku, a takto žiadali zavedenie plánovitostí a jednoty do všetkých týchto prejavov boja -, zväz ešte dodával úplne zbytočné slová, že „hospodársky boj je mohutným podnetom masového hnutia (tieto slová sú samy osebe nesporné, ale za existencie úzko ohraničeného ekonomizmu nevyhnutne museli dať podnet na falošné výklady). Keby len to: do júnových rezolúcií sa vnášalo aj priame zúženie „politiky tak vyčiarknutím slov „ani na chvíľu (nezabúdať na cieľ zvrhnúť samoderžavie), ako aj pridaním slov, že ,,hospodársky boj je prostriedok, ktorý sa dá najširšie použiť na zapojenie más do aktívneho politického boja. Je pochopiteľné, že po takýchto pozmeňovacích návrhoch sa všetci naši rečníci jeden za druhým, zriekali slova, lebo pokladali za úplne zbytočné rokovať ďalej s ľuďmi, ktorí sa znova obracajú k ekonomizmu a zabezpečujú si slobodu kolísania.
„Práve to, čo zväz pokladal za podmienku sine qua non** (** -- absolútne nevyhnutnú, Red), pevnosti budúcej dohody, t. j. zachovania samostatnej fyziognómie časopisu Rabočeje Delo a jeho autonómie, práve to pokladala Iskra za kameň úrazu pre dohodu (Dva zjazdy, s. 25). To je veľmi nepresné. Na autonómiu časopisu Rabočeje Delo sme nikdy nesiahali.* (* Ak sa za obmedzenie autonómie nepokladajú redakčné porady, ktoré sa konali v súvislosti s utvorením spoločnej najvyššej rady zjednotených organizácií a s ktorými súhlasil v júni aj časopis Rabočeje Delo.) Samostatnosť jeho fyziognómie sme naozaj absolútne odmietali, ak tým rozumieme „samostatnú fyziognómiu v zásadných otázkach teórie a taktiky: práve júnové rezolúcie obsahujú absolútne odmietnutie takejto samostatnej fyziognómie, lebo tá „samostatná fyzíognómia v praxi vždy znamenala, opakujeme, všemožné kolísanie, znamenala, že toto kolísanie podporuje u nás vládnucu roztrieštenosť, ktorá je z hľadiska strany neprípustná. Rabočeje Delo článkami v 10. čísle a ,,pozmeňovacími návrhmi jasne ukázalo, že si chce zachovať práve túto samostatnosť fyziognómie, ale toto želanie muselo prirodzene a nevyhnutne viesť k roztržke a vyhláseniu vojny. Všetci sme však boli ochotní uznať „samostatnú fyziognómiu časopisu Rabočeje Delo v tom zmysle, že sa sústredí na určité publicistické funkcie. Správne rozdelenie týchto funkcií sa ponúkalo samo od seba: 1. teoretický časopis, 2. politické noviny a 3. populárne zborníky a populárne brožúry. Len keby bolo Rabočeje Delo súhlasilo s takýmto rozdelením, bolo by dokázalo svoje úprimné želanie definitívne skoncovať s omylmi, proti ktorým sú namierené júnové rezolúcie; len takéto rozdelenie by odstránilo akúkoľvek možnosť trenie a zabezpečilo by naozaj pevnú dohodu a zároveň by sa stalo základňou nového rozmachu nášho hnutia a jeho nových úspechov. Teraz už ani jeden ruský sociálny demokrat nemôže pochybovať, že definitívnu roztržku medzi revolučným a oportunistickým smerom nevyvolal nejaké „organizačné okolnosti, ale práve želanie oportunistov upevniť samostatnú fyziognómiu oportunizmu a aj dalej vnášať zmätok do ľudských myslí úvahami Kričevských a Martynovov.

 
< Předch.   Další >
Partneři:
http://www.kscm.cz
http://www.sosstudent.cz
http://www.kubadnes.cz
18. světový festival mládeže a studentstva
http://www.klub-pohranici.cz/
Top of Page Powered by Mambo Open Source
© 2014 Komunistický svaz mládeže
Joomla! is Free Software released under the GNU/GPL License.