Úvodní stránka arrow Literatura arrow Karel Marx: Kritika Gothajského programu Sunday, November 23 2014  
Kdo jsmeWho we areKontaktujte násKalendář akcíOdkazyInternationalNávštěvní kniha
Advertisement
Karel Marx: Kritika Gothajského programu Tisk E-mail
Úterý, 04 duben 2006

Fridrich Engels
(Predslov)


Rukopis, ktorý tu uverejňujeme – sprievodný list Brackemu i kritiku návrhu programu –, bol roku 1875, krátko pred gothajským zlučovacím zjazdom(2)1, odoslaný Brackemu, aby s ním oboznámil Geiba, Auera, Bebela a Liebknechta a potom ho vrátil Marxovi. Pretože zjazd strany v Halle(3) otvoril v strane diskusiu o gothajskom programe, myslím, že by som sa dopustil sprenevery, keby som verejnosti ešte ani teraz nesprístupnil tento dôležitý – vari najdôležitejší – doklad, týkajúci sa tejto diskusie.
Rukopis má však ešte iný, ďalekosiahlejší význam. Po prvý raz je v ňom jasne a jednoznačne vyložené Marxovo stanovisko k smeru, ktorým sa Lassalle uberal, odkedy sa dal na agitáciu, a to tak k Lassallovým ekonomickým princípom, ako aj k jeho taktike.
Bezohľadná ostrosť, s akou analyzuje návrh programu, neúprosnosť, s akou vyslovuje svoje závery a odhaľuje slabiny návrhu, to všetko už dnes, po pätnástich rokoch, nemôže nikoho urážať. Typickí lassallovci jestvujú už len v cudzine ako osihotené trosky a od gothajského programu sa odvrátili v Halle dokonca i jeho vlastní tvorcovia, lebo bol celkom nevyhovujúci.
Predsa som tam, kde na tom, pokiaľ ide o vec, nezáležalo, vynechal niekoľko osobitných ostrých výrazov a úsudkov a nahradil ich bodkami. Aj Marx by to urobil, keby dnes uverejnil rukopis. Jeho prudkú reč na niektorých miestach vyprovokovali dve okolnosti: Po prvé Marx a ja sme s nemeckým hnutím zrástli užšie než s ktorýmkoľvek iným; rozhodný krok späť, ktorý sa prejavil v tomto návrhu programu, nás musel preto obzvlášť prudko rozhorčiť. Po druhé vtedy, sotva dva roky po
1 Redakčné poznámky sú označené arabskou číslicou v hranatých zátvorkách, autorské poznámky hviezdičkou, redakčné vysvetlivky arabskou číslicou.
haagskom kongrese Internacionály(4), sme viedli najurputnejší boj s Bakuninom a jeho anarchistami, ktorí nás robili zodpovednými za všetko, čo sa dialo v Nemecku v robotníckom hnutí; museli sme teda očakávať, že nám podstrčia i tajné otcovstvo tohto programu. Tieto úvahy sú teraz zbytočné, a tým sú zbytočné aj tieto pochybné miesta.
Aj kvôli tlačovému zákonu som niektoré vety vyznačil len bodkami. Keď som musel voliť miernejší výraz, dal som ho do hranatých zátvoriek.(5) Inak je rukopis vytlačený doslovne.

Londýn 6. januára 1891 F. Engels

Karol Marx
(List Wilhelmovi Brackemu)

Londýn 5. mája 75

Milý Bracke,
keď prečítate priložené kritické poznámky ku koaličnému programu, buďte taký dobrý a dajte ich na nahliadnutie Geibovi a Auerovi, Bebelovi a Liebknechtivi. Notabene. Rukopis sa Vám musí vrátiť, aby som ho mal v prípade potreby k dispozícii. Som preťažený prácou a musím veru hodne prekračovať to, čo mi predpísal lekár. Vonkoncom to teda nebola pre mňa „slasť“ pustiť sa do takých siahodlhých písačiek. Ale bolo to nevyhnutné, aby si neskôr stranícki priatelia, ktorým sú tieto poznámky určené, nevykladali kroky, ktoré budem musieť urobiť, nesprávne.
Po skončení zlučovacieho zjazdu(6) Engels a ja totiž uverejníme krátke vyhlásenie v tom zmysle, že spomenutý základný program je nám úplne cudzí a že s ním nemáme nič spoločné.
Je to nevyhnutné, lebo v cudzine sa rozšíril názor, starostlivo živený nepriateľmi strany – názor úplne mylný –, že odtiaľto tajne riadime hnutie takzvanej eisenešskej strany. Ešte v nedávno vydanom ruskom spise mi napríklad Bakunin pripisuje zodpovednosť nielen za všetky programy atď. tejto strany, ale dokonca za každý krok, ktorý urobil(7) Liebknecht odo dňa svojej spolupráce s ľudovou stranou(8).
Okrem toho je mojou povinnosťou ani diplomatickým mlčaním neuznať program, ktorý podľa môjho presvedčenia treba vonkoncom zamietnuť a ktorý demoralizuje stranu.
Každý krok skutočného hnutia je dôležitejší než tucet programov. Ak sa teda nedalo ísť ďalej – a vtedajšie okolnosti to nepripúšťali – ako bol eisenášský program, mala sa uzavrieť jednoducho dohoda o akcii proti spoločnému nepriateľovi. Ak sa však robia základné programy (miesto aby sa to odložilo na čas, keď budú pripravené dlhšou spoločnou činnosťou), vytyčujú sa pred celým svetom medzníky, podľa ktorých sa posudzuje úroveň straníckeho hnutia.
Vodcovia lassallovcov prišli, lebo ich k tomu okolnosti prinútili. Ak by sa im vopred bolo vyhlásilo, že sa strana nepúšťa do nijakého čachrovania so zásadami, boli by sa museli uspokojiť s akčným programom alebo s organizačným plánom spoločných akcií. Miesto toho im strana dovolí, aby prišli vyzbrojení mandátmi, a tieto mandáty uznáva ako záväzné, a tak sa vydáva na milosť a nemilosť tým, čo sú sami odkázaní na pomoc. Na dovŕšenie všetkého robia zasa oni zjazd pred kompromisníckym zjazdom, kým vlastná strana robí svoj zjazd post festum. Zrejme sa chceli šikovne vyhnúť akejkoľvek kritike a pripustiť, aby mala vlastná strana čas na rozmýšľanie. Každý vie, ako robotníkov uspokojuje už sám fakt zjednotenia, ale mýli sa každý, kto sa nazdáva, že tento momentálny úspech nie je pridraho vykúpený.
Napokon program nestojí za nič, aj keď odhliadneme od toho, že vyhlasuje lassallovské články viery za posvätné.
V najbližšom čase Vám pošlem záverečné zošity francúzskeho vydania Kapitálu. Vydanie sa dlhší čas zdržalo zákazom francúzskej vlády. Tento týždeň alebo začiatkom budúceho týždňa bude vydanie hotové. Dostali ste predošlých šesť zošitov? Napíšte mi láskavo i adresu Bernharda Beckera, musím mu tiež poslať záverečné zošity.
Kníhkupectvo Volksstaat má čudné spôsoby. Tak mi napríklad podnes neposlalo ani jeden exemplár Kolínkeho procesu proti komunistom(9).
So srdečným pozdravom
Váš
Karol Marx

Karol Marx
Poznámky k programu
nemeckej robotníckej strany

I


1. „Práca je zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry, a keďže práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti, patrí výnos práce neskrátene a podľa rovnakého práva všetkým členom spoločnosti.“

Prvá časť odseku: „Práca je zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry.“
Práce nie je zdrojom všetkého bohatstva. Príroda je práve tak zdrojom úžitkových hodnôt (a veď z týchto sa skladá vecné bohatstvo!) ako práca, ktorá sama je iba prejavom jednej z prírodných síl, ľudskej pracovnej sily. Vyššie uvedenú frázu nájdeme vo všetkých šlabikároch a je správne potiaľ, pokiaľ sa predpokladá, že sa práca vykonáva pomocou príslušných predmetov a prostriedkov. Ale socialistický program nesmie pripustiť, aby sa takýmito buržoáznymi frázami zamlčovali podmienky, ktoré jediné dávajú týmto frázam zmysel. Len ak sa človek vopred správa k prírode – tomuto prvému zdroju všetkých pracovných prostriedkov a pracovných predmetov – ako vlastník a narába s ňou, akoby mu patrila, stáva sa jeho práca zdrojom úžitkových hodnôt, teda i bohatstva. Buržuji majú veľmi vážne dôvody pribásňovať práci nadprirodzenú tvorivú silu; lebo práve z prírodnej podmienenosti práce vyplýva, že človek, ktorý nemá iné vlastníctvo ako svoju pracovnú silu, musí byť za akýchkoľvek spoločenských a kultúrnych pomerov otrokom iných ľudí, ktorí si privlastnili predmetné podmienky práce. Môže pracovať len s ich povolením, teda i žiť len s ich povolením.
Nechajme však túto vetu, ako leží, alebo skôr ako pokrivkáva. Aký záver by sme očakávali? Zrejme tento: „Keďže práca je zdrojom všetkého bohatstva, nemožno si ani v spoločnosti nikto privlastniť bohatstvo inak iba ako produkt práce. Ak teda sám nepracuje, žije z cudzej práce a prisvojuje si i svoju kultúru na úkor cudzej práce.“
Miesto toho sa slovami „a keďže“ pripája k prvej vete druhá veta, a záver sa nevyvodzuje z prvej vety, ale z druhej vety.
Druhá časť odseku: „Práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti.“
Podľa prvej vety bola práca zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry, teda ani spoločnosť nebola možná bez práce. Tu sa však naopak dozvedáme, že práca „prinášajúca úžitok“ nie je možná bez spoločnosti.
Práve tak by sa bolo dalo povedať, že sa len v spoločnosti môže neužitočná, ba dokonca i pre spoločnosť škodlivá práca stať zárobkovou činnosťou, že sa len v spoločnosti dá žiť zo záhaľky atď. – slovom, mohol by sa takto odpísať celý Rousseau.
A čo je práca „prinášajúca úžitok“? Veď je to iba práca, ktorá prináša zamýšľaný efekt. Divoch – a človek je divochom, keď prestal byť opicou –, ktorý zabíja zviera kameňom, ktorý zbiera plody atď., vykonáva prácu „prinášajúcu úžitok“.
Po tretie: záver: „A keďže práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti, patrí výnos práce neskrátene a podľa rovnakého práva členom spoločnosti“
Pekný záver! Ak je práca „prinášajúca úžitok“ možná len v spoločnosti, patrí výnos práce spoločnosti – a jednotlivému robotníkovi pripadne z neho len toľko, koľko nie je nevyhnutné na uchovanie „podmienky“ práce, totiž spoločnosti.
A skutočne sa touto tézou odjakživa oháňali obhajcovia každého spoločenského zriadenia. Najprv prídu nároky vlády so všetkým, čo sa na ňu nalepilo, lebo vláda je spoločenským orgánom na udržiavanie poriadku; potom prídu nároky rozličných druhov súkromných vlastníkov, lebo rozličné druhy súkromného vlastníctva tvoria základy spoločnosti atď. Ako vidieť, takéto prázdne frázy sa dujú krútiť a obracať ako chceme.
Akú takú rozumnú súvislosť majú prvá a druhá časť odseku iba v tomto znení:
„Zdrojom bohatstva a kultúry stáva sa práca len ako práca spoločenská“ alebo, čo je to isté: „v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti“.
Táto téza je nesporne správna, lebo aj keď izolovaná práca môže tvoriť (za predpokladu, že má vecné podmienky) úžitkové hodnoty, nemôže vytvárať ani bohatstvo, ani kultúru.
No práve taká nesporná je i druhá téza:
„V tej miere, v akej sa práca spoločenský vyvíja a stáva sa tým zdrojom bohatstva a kultúry, vyvíja sa i chudoba a zbedačenie robotníka, bohatstvo a kultúra nerobotníka.“
To je zákon celých doterajších dejín. Namiesto všeobecných fráz o „práci“ a „spoločnosti“ bolo tu treba jasne ukázať, ako sa konečne v súčasnej kapitalistickej spoločnosti vytvorili materiálne a iné podmienky, ktoré robotníkom umožňujú a nútia ich, aby prelomili túto historickú kliatbu.
V spoločnosti však slúži celý tento štylistický i obsahovo pochybný odsek len na to, aby sa Lassallovo heslo a „neskrátenom výnose práce“ mohlo napísať na zástavu strany. K „výnosu práce“, „rovnakému právu“ atď. sa ešte vrátim, pretože tá istá vec sa ďalej opakuje v trochu inej podobe.

2. „V dnešnej spoločnosti sú pracovné prostriedky monopolom triedy kapitalistov. Tým podmienená závislosť robotníckej triedy je príčinou biedy a poroby vo všetkých formách.“

Uvedená veta, vypožičaná zo stanov Internacionály(10), je v tomto vylepšenom vydaní nesprávna.
V dnešnej spoločnosti sú pracovné prostriedky monopolom pozemkových vlastníkov (monopol pozemkového vlastníctva je dokonca bázou kapitalového monopolu) a kapitalistov. Príslušný odsek stanov Internacionály nemenuje ani onú triedu monopolistov. Hovorí o „monopole pracovných prostriedkov, T. j. zdrojov obživy“. Dodatok „zdrojov obživy“ dodatočne ukazuje, že aj pôda je zahrnutá medzi pracovné prostriedky.
Tento odsek „vylepšili“ preto, lebo Lassalle, z príčin dnes všeobecne známych, útočil len na triedu kapitalistov, nie však na pozemkových vlastníkov. V Anglicku kapitalista zväčša nebýva vlastníkom ani pôdy, na ktorej stojí jeho továreň.

3. „Oslobodenie práce vyžaduje, aby pracovné prostriedky boli povýšené na spoločný majetok spoločnosti, aby všetka práca bola kolektívne riadená a aby sa výnos práce spravodlivo rozdeľoval.“

„Povýšenie pracovných prostriedkov na spoločný majetok“ (!) zrejme to má znamenať ich „premenu na spoločný majetok“. Ale to len mimochodom.
Čo je to „výnos práce“? Produkt práce alebo jeho hodnota? A ak hodnota, je to celková hodnota produktu, alebo len tá časť hodnoty, ktorú práca ako novú pridala k hodnote spotrebovaných výrobných prostriedkov?
„Výnos práce“ je nejasná predstava, ktorou Lassalle nahradil presné ekonomické pojmy.
Čo je to „spravodlivé rozdeľovanie“?
Netvrdia azda buržuji že dnešné rozdeľovanie je „spravodlivé“? A nie je to v skutočnosti jediné „spravodlivé“ rozdeľovanie na základe dnešného spôsobu výroby? Riadia sa ekonomické vzťahy právnymi pojmami, alebo vyplývajú naopak právne vzťahy z ekonomických? Nemajú azda i socialistickí sektári najrozmanitejšie predstavy o „spravodlivom“ rozdeľovaní?
Aby sme vedeli, čo si pri tejto príležitosti máme predstavovať pod frázou „spravodlivé rozdeľovanie“, musíme s týmto odsekom porovnať prvý odsek. Tretí odsek predpokladá spoločnosť, v ktorej „pracovné prostriedky sú spoločným majetkom a všetka práca je riadená kolektívne“, a z prvého odseku sa dozvedáme, že „výnos práce patrí neskrátene a podľa rovnakého práva všetkým členom spoločnosti“.
„Všetkým členom spoločnosti?“ Teda i nepracujúcim? Kde je potom „neskrátený výnos práce“? Len pracujúcim členom spoločnosti? Kde je potom „rovnaké právo“ všetkých členov spoločnosti?
Ale „všetci členovia spoločnosti“ a „rovnaké právo“ sú očividne len frázy. Jadro veci je v tom, že v tejto komunistickej spoločnosti musí každý robotník dostať svoj „neskrátený“ lassallovský „výnos práce“.
Ak berieme výraz „výnos práce“ predovšetkým v zmysle produktu práce, potom je výnos združenej práce celkovým spoločenským produktom.
Z toho treba teraz odpočítať:
Po prvé: úhradu spotrebovaných výrobných prostriedkov.
Po druhé: dodatočnú časť na rozšírenie výroby.
Po tretie: rezervný alebo poistný fond pre prípad nehody, živelných pohrôm atď.
Tieto zrážky z „neskráteného výnosu práce“ sú ekonomicky nevyhnutné a ich výšku treba určiť podľa daných prostriedkov a síl, sčasti počtom pravdepodobnosti, ale nijako sa nedajú vykalkulovať na základe spravodlivosti.
Ostáva druhá časť celkového produktu, ktorá má slúžiť ako spotrebné prostriedky.
Skôr než sa rozdelí medzi jednotlivcov, treba opäť odrátať:
Po prvé: všeobecné výdavky na správu, ktorá nepatrí priamo k výrobe.
Táto časť sa od samého začiatku značne obmedzí v porovnaní s dnešnou spoločnosťou a bude sa znižovať v tej miere, v akej sa nová spoločnosť bude vyvíjať.
Po druhé: to, čo je určené na uspokojenie spoločných potrieb, ako školy, zdravotnícke zariadenia atď.
Táto časť od samého začiatku značne vzrastie v porovnaní s terajšou spoločnosťou a bude sa zväčšovať v tej miere, v akej sa nová spoločnosť bude vyvíjať.
Po tretie: fondy pre práceschopných atď., slovom to, čo dnes patrí k takzvanej oficiálnej starostlivosti o chudobných.
Až teraz prichádzame k „rozdeľovaniu“, na ktoré sa program, pod Lassallovým vplyvom, vo svojej obmedzenosti výhradne sústreďuje, totiž k tej časti spotrebných prostriedkov, ktorá sa rozdeľuje medzi jednotlivých združených výrobcov.
„Neskrátený výnos práce, sa nám už nebadane zmenil na „skrátený“, hoci to, čo stráca výrobca ako súkromná osoba, získa priamo alebo nepriamo ako člen spoločnosti.
Ako zmizla fráza o „neskrátenom výnose práce“, tak mizne teraz fráza o „výnose práce“ vôbec.
V spoločnosti združených výrobcov, založenej na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, výrobcovia nevymieňajú svoje výrobky; práve tak ani práca vynaložená na výrobky sa tu neprejavuje ako hodnota týchto výrobkov, ako ich vecná vlastnosť, lebo teraz, v protiklade ku kapitalistickej spoločnosti, individuálne práce nie sú už okľukou, lež priamo súčasťou celkovej práce. Výraz „výnos práce“, ktorý aj dnes treba zavrhnúť pre jeho dvojzmyselnosť, stráca tak všetok zmysel.
Tu nejde o komunistickú spoločnosť, ktorá sa vyvinula na vlastnom základe, ale naopak o takú, ktorá práve vychádza z kapitalistickej spoločnosti, ktorá má teda po každej stránke, ekonomickej, mravnej i duchovnej, ešte materinské znamienka starej spoločnosti, z ktorej lona vychádza. Podľa toho dodáva jednotlivý výrobca – po zrážkach – späť presne to, čo spoločnosti dáva. To čo jej dal, je jeho individuálne množstvo práce. Napríklad spoločenský pracovný deň je súčtom individuálnych pracovných hodín. Individuálny pracovný čas jednotlivého výrobcu je tá časť spoločenského pracovného dňa, ktorú výrobca dodal, jeho podiel na ňom. Od spoločnosti dostane potvrdenie, že dodal toľko a toľko práce (po zrážke jeho práce pre spoločenské fondy), a vezme si na toto potvrdenie zo spoločenských zásob toľko spotrebných prostriedkov, koľko stojí rovnaké množstvo práce. To isté množstvo práce, ktoré dodal spoločnosti v jednej forme, dostane späť v inej forme.
Platí tu zrejme ten istý princíp, ktorý reguluje výmenu tovarov, pokiaľ je to výmena rovnakých hodnôt. Obsah a forma sa zmenili, pretože za zmenených okolností nikto nemôže dať nič okrem svojej práce a pretože na druhej strane nič nemôže prejsť do vlastníctva jednotlivca okrem individuálnych spotrebných prostriedkov. Ale pri ich rozdeľovaní medzi jednotlivých výrobcov platí ten istý princíp ako pri výmene tovarových ekvivalentov, rovnaké množstvo práce v jednej forme sa vymieňa za rovnaké množstvo práce v inej forme.
Teda rovnaké právo je tu – v princípe – ešte stále právom buržoáznym, hoci si už princíp a prax neskáču do vlasov, kým pri výmene tovarov jestvuje výmena ekvivalentov iba v priemere, a nie pre každý jednotlivý prípad.
I pri tomto pokroku je toto rovnaké právo ešte stále buržoázne obmedzené. Právo výrobcov je teraz úmerné práci, ktorú odviedli; rovnosť je v tom, že sa meria rovnakým meradlom – prácou. Ale jeden človek je fyzicky alebo duševne zdatnejší než druhý a odvedie teda za ten istý čas viac práce, alebo môže pracovať dlhšie; a práca, ak má byť meradlom, musí byť určená podľa rozsahu alebo podľa intenzity, inak by prestala byť meradlom. Toto rovnaké právo je nerovnakým právom za nerovnakú prácu. Neuznáva triedne rozdiely, lebo každý je len robotníkom ako ten druhý; ale mlčky uznáva nerovnaké individuálne nadanie, a tým aj výkonnosť robotníkov ako prirodzené výsady. Je to teda podľa svojho obsahu právo nerovnosti ako každé právo. Právo podľa svojej povahy môže spočívať len v uplatňovaní rovnakého meradla; ale nerovnakých jedincov (a neboli by to rôzni jedinci, keby neboli nerovnakí) možno merať rovnakým meradlom len potiaľ, pokiaľ ich postavíme pod rovnaký zorný uhol, pokiaľ sa na nich dívame len po určitej stránke, napr. v tom prípade pozeráme na nich len ako na robotníkov a okrem toho nič iné na nich nevidíme, od všetkého ostatného odhliadneme. Ďalej: jeden robotník je ženatý, druhý nie; jeden má viac detí než druhý atď. atď. Pri rovnakom pracovnom výkone, a teda rovnakom podiele na spoločenskom fonde spotreby, dostáva jeden fakticky viac než druhý, jeden je bohatší než druhý atď. Aby sa zabránilo všetkým týmto nezrovnalostiam, právo by muselo byť skôr nerovnaké ako rovnaké.
Ale tieto nezrovnalosti sú neodvratné v prvej fáze komunistickej spoločnosti, ktorá po dlhých pôrodných bolestiach práve vzišla z kapitalistickej spoločnosti. Právo nikdy nemôže byť na vyššom stupni než ekonomické zriadenie a kultúrny vývin spoločnosti, ktorý je ňou podmienený.
Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď jednotlivci už nebudú v zotročujúcom područí deľby práce a keď teda zmizne aj protiklad medzi duševnou a telesnou prácou; keď práca nebude iba prostriedkom na živobytie, ale stane sa prvou životnou potrebou; keď spolu so všestranným rozvojom jednotlivcov vzrastú aj výrobné sily a všetky zdroje združeného bohatstva potečú plným prúdom – až vtedy bude možné úplne prekročiť úzky obzor buržoázneho práva a spoločnosť bude si môcť napísať na svoju zástavu: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb!“
Zaoberal som sa obšírnejšie jednak „neskráteným výnosom práce“, jednak „rovnakým právom“ a „spravodlivým rozdeľovaním“, aby som ukázal, aký je to hriech, ak niekto chce našej strane na jednej strane znovu vnucovať ako dogmu tie predstavy, ktoré mali kedysi zmysel, ale dnes sa z nich stalo pár ošúchaných zastaraných fráz, a na druhej strane znovu prekrúca realistické chápanie, ktoré sa tak ťažko vštepovalo strane, ale teraz v nej zapustilo korene, ideologickými, právnymi a inými táraninami, takými obvyklými u demokratov a francúzskych socialistov.
Odhliadnuc od toho, čo som doteraz vyložil, bolo vôbec chybou robiť toľké okolky s takzvaným rozdeľovaním a klásť naň hlavný dôraz.
Každé rozdeľovanie spotrebných prostriedkov je vždy len dôsledkom rozdelenia výrobných podmienok; toto rozdelenie výrobných podmienok však vyjadruje charakter spôsobu výroby. Kapitalistický spôsob výroby spočíva napríklad v tom, že vecné podmienky výroby sú pridelené nerobotníkom vo forme kapitalového a pozemkového vlastníctva, kým masy vlastnia len osobnú podmienku výroby, pracovnú silu. Ak sú prvky výroby takto rozdelené, vyplýva z nich samo od seba dnešné rozdeľovanie spotrebných prostriedkov. Ak budú vecné podmienky výroby združeným vlastníctvom samých robotníkov, rovnako z toho vyplýva iné rozdeľovanie spotrebných predmetov ako dnes. Vulgárny socializmus (a od neho zasa časť demokracie) sa naučil od buržoáznych ekonómov pokladať a skúmať rozdeľovanie ako niečo nezávislé od spôsobu výroby a podávať socializmus tak, akoby sa točil predovšetkým okolo rozdeľovania. No keď skutočný vzťah je už dávno objasnený, načo sa zasa vracať naspäť?

4. „Oslobodenie práce musí byť dielom robotníckej triedy, oproti ktorej sú všetky ostatné triedy len jedinou reakčnou masou.“

Prvá časť vety je z úvodných slov stanov Internacionály, ale je „vylepšená“. Tam sa hovorí: „Oslobodenie robotníckej triedy musí byť dielom robotníkov samých“; tu však má „robotnícka trieda“ oslobodiť – čo? „prácu“. Pochop, kto môžeš.
Zato – akoby na odškodnenie – druhá časť vety je lassallovský citát najčistejšieho zrna: „oproti ktorej (robotníckej triede) sú všetky ostatné triedy len jedinou reakčnou masou“.
V Komunistickom manifeste sa hovorí: „Zo všetkých tried, ktoré dnes stoja proti buržoázii, je skutočne revolučnou triedou iba proletariát. Ostatné triedy upadajú a zanikajú s vývinom veľkého priemyslu, kým proletariát je jeho najvlastnejším produktom.“(11)
Buržoázia – ako nositeľka veľkého priemyslu – je tu chápaná ako revolučná trieda oproti feudálom a stredným stavom, ktoré si chcú udržať všetky spoločenské pozície, vytvorené zastaranými výrobnými spôsobmi. Feudáli a stredný stav netvoria teda spolu s buržoáziou len jedinú reakčnú masu.
Na druhej strane je proletariát revolučný oproti buržoázii, pretože sám vyrástol na pôde veľkého priemyslu a usiluje sa zbaviť výrobu kapitalistického charakteru, ktorý chce buržoázia udržať naveky. Ale Manifest dodáva: „stredné stavy... sú revolučné len vzhľadom na svoj blížiaci sa prechod do radov proletariátu.“
Z tohto hľadiska je to teda zasa nezmysel, že stredné stavy spolu s buržoáziou a navyše s feudálmi „tvoria len jedinú reakčnú masu“ oproti robotníckej triede.
Volalo sa azda pri posledných voľbách na remeselníkov, malých priemyselníkov atď. a na roľníkov: Spolu s buržoáziou a feudálmi tvoríte oproti nám jedinú reakčnú masu?
Lassalle poznal Komunistický manifest naspamäť, tak ako jeho ovečky poznali spasiteľné spisy, ktoré on napísal. Keď teda tak hrubo sfalšoval Manifest, urobil to len preto, aby zastrel svoje spojenectvo s absolutistickými a feudálnymi odporcami buržoázie.
Vo vyššie uvedenom odseku je jeho premúdry výrok ešte aj pritiahnutý za vlasy, nijako nesúvisí so skomoleným citátom zo stanov Internacionály. Ide tu jednoducho o bezočivosť, ktorá vonkoncom nie je nepríjemná pánu Bismackovi, o jedno z tých lacných uličníctiev, v akých si voľká berlínsky Marat(12).

5. „Robotnícka trieda sa usiluje o svoje oslobodenie predovšetkým v rámci dnešného národného štátu a je si vedomá toho, že nevyhnutným výsledkom jej úsilia, ktoré je spoločné robotníkom všetkých civilizovaných krajín, bude medzinárodné zbratanie národov.“

Lassalle v protiklade ku Komunistickému manifestu a k celému predchádzajúcemu socializmu chápal robotnícke hnutie z najužšieho nacionálneho stanoviska. A v tom má nasledovníkov, a dokonca aj po pôsobení Internacionály!
Rozumie sa samo sebou, že robotnícka trieda, aby vôbec mohla bojovať, sa musí zorganizovať vo svojej krajine ako trieda a že vlastná krajina je bezprostredným dejiskom jej boja. Potiaľ je jej triedny boj , nie svojím obsahom, ale, ako hovorí Komunistický manifest, „svojou formou“ národný. Ale „rámec dnešného národného štátu“, napríklad Nemeckej ríše, je sám opäť zasadený ekonomicky „do rámca svetového trhu“, politicky „do rámca sústavy štátov“. Ktorýkoľvek obchodník vie, že nemecký obchod je zároveň aj obchodom so zahraničím, a veľkosť pána Bismarcka je predsa práve v určitom druhu jeho medzinárodnej politiky.
A na čo redukuje nemecká robotnícka strana svoj internacionalizmus? Na vedomie, že výsledkom jej úsilia bude medzinárodné zbratania národov“; a táto fráza vypožičaná od buržoáznej Ligy pre slobodu a mier(13) má byť rovnocennou náhradou za medzinárodné zbratanie robotníckych tried v spoločnom boji proti vládnúcim triedam a ich vládam. Teda o medzinárodných funkciách nemeckej robotníckej triedy niet ani slova! A takto má čeliť svojej vlastnej buržoázii, ktorá sa už proti nej zbratala s buržoáziou všetkých ostatných krajín, a medzinárodnej sprisahaneckej politike pána Bismarcka!
Internacionalizmus vyznávaný v programe stojí v skutočnosti ešte nekonečne nižšie ako internacionalizmus strany slobodného obchodu. Aj táto strana tvrdí, že výsledkom jej úsilia bude „medzinárodné zbratanie národov“. Ale tá aj robí niečo, aby sa obchod stal medzinárodným, a rozhodne sa neuspokojuje s vedomím, že národy obchodujú u seba doma.
Medzinárodná činnosť robotníckych tried nijako nezávisí od jestvovania Medzinárodného robotníckeho združenia. Toto združenie bolo len prvým pokusom vytvoriť ústredný orgán pre túto činnosť; pokusom, ktorý zanechal trvalý účinok tým, že dal podnet, ale po páde Parížskej komúny nedalo sa už v jeho prvej historickej forme pokračovať.
Bismackove noviny Norddeutsche mali úplnú pravdu, keď k spokojnosti svojho pána zvestovali, že sa nemecká robotnícka strana vo svojom programe zriekla internacionalizmu.


II



„Vychádzajúc z týchto zásad, usiluje sa nemecká robotnícka strana všetkými zákonnými prostriedkami o slobodný štát – a – o socialistickú spoločnosť; o zrušenie námezdného systému so železným mzdovým zákonom – a – vykorisťovania v akejkoľvek podobe; o odstránenie každej sociálnej a politickej nerovnosti.“

K „slobodnému“ štátu sa neskôr vrátim.
V budúcnosti má nemecká robotnícka strana veriť v Lassallov „železný mzdový zákon!“ Aby sa tento zákon nestratil, dopúšťajú sa takého nezmyslu, že hovoria o „zrušení námezdného systému“ (správne by sa malo povedať: „systém námezdnej práce“ so „železným mzdovým zákonom“. Ak zruším námezdnú prácu, zruším, prirodzene, aj jej zákony, či už sú „železné“, alebo hubovité. Ale Lassallov boj proti námezdnej práci sa točí takmer výlučne okolo tohto takzvaného zákona. Aby sa teda dokázalo, že Lassallova sekta zvíťazila, musí sa zrušiť „námezdný systém so železným mzdovým zákonom“, a nie bez neho.
Zo „železného mzdového zákona“ nepatrí Lassallovi, ako je známe, nič iné než slovo „železný“, ktoré si vypožičal z Goetheho „večných, železných, veľkých zákonov“. Slovo železný je znak, podľa ktorého sa poznávajú pravoverní. Ale ak prijmem tento zákon s Lassalovou pečaťou, a teda v jeho chápaní, potom ho musím prijať i s jeho zdôvodnením. A aké je to zdôvodnenie? Ako ukázal Lange už krátko po Lassallovej smrti, je to Mathusova populačná teória (ktorú hlásal i Lange)(14). No ak je táto teória správna, potom zasa nemôžem zrušiť tento zákon, i keď stokrát zruším námezdnú prácu, lebo vtedy zákon ovláda nielen systém námezdnej práce, ale každý spoločenský systém. Práve na základe tejto teórie ekonómovia päťdesiat rokov i viac dokazovali, že socializmus nemôže zrušiť biedu podmienenú prírodou, ale môže ju len zovšeobecniť, rozdeliť ju rovnomerne po celom povrchu spoločnosti!
Ale to všetko nie je to hlavné: Aj keď vôbec neprihliadame na nesprávne lassallovské chápanie tohto zákona, naozaj poburujúci krok späť je v tomto:
Po Lassallovej smrti si v našej strane prerazil cestu vedecký názor, že mzda nie je tým, čím sa zdá, totiž hodnotou práce, resp. jej cenou, ale len maskovou formou hodnoty pracovnej sily, resp. jej ceny. Tým sa definitívne skoncovalo s celým doterajším buržoáznym chápaním mzdy, ako aj s celou kritikou namierenou proti tomuto chápaniu, a bolo jasne dokázané, že námezdnému robotníkovi dovoľujú pracovať pre svoj vlastný život, t. j. žiť len potiaľ, pokiaľ pracuje určitý čas zadarmo pre kapitalistu (teda i pre tých, ktorí sa s ním priživujú na nadhodnote); že sa celý kapitalistický výrobný systém točí okolo toho, aby sa táto nezaplatená práca zväčšila predĺžením pracovného dňa alebo zvýšením produktivity, resp. väčším vypätím pracovnej sily atď.; že teda systém námezdnej práce je systémom otroctva, a to otroctva, ktoré je tým tvrdšie, čím viac sa vyvíjajú spoločenské výrobné sily práce, či už robotník dostáva lepší alebo horší plat. A teraz, keď si tento názor čoraz viac prerážal cestu v našej strane, vraciame sa zasa k Lassallovým dogmám, hoci už musíme vedieť, že Lassalle nevedel, čo je to mzda, lebo, kráčajúc v šľapajach buržoáznych ekonómov, pokladal zdanie za podstatu veci.
Je to to isté, ako keď medzi otrokmi, ktorí konečne odhalili tajomstvo otroctva a vzbúrili sa, by jeden z otrokov, lipnúci na zastaraných predstavách, napísal do programu vzbury: Otroctvo treba odstrániť, pretože strava otrokov v systéme otroctva nemôže prekročiť určité nízke maximum!
Už sám fakt, že zástupcovia našej strany sa mohli dopustiť takého nehorázneho útoku na názor rozšírený medzi straníckymi masami, dokazuje, s akou (zločinnou) ľahkomyseľnosťou, (s akou nesvedomitosťou) pristúpili k zostaveniu kompromisníckeho programu!
Namiesto neurčitej frázy na konci odseku „odstránenie akejkoľvek sociálnej a politickej nerovnosti“ bolo treba povedať, že odstránením triednych rozdielov zmizne sama od seba akákoľvek sociálna a politická nerovnosť, ktorá z nich pramení.

III



„Aby nemecká robotnícka strana mohla kliesniť cestu riešeniu sociálnej otázky, žiada založiť výrobné družstvá so štátnou podporou za demokratickej kontroly pracujúceho ľudu. Výrobné družstva treba pre priemysel a poľnohospodárstvo zakladať v takom rozsahu, aby z nich vznikla socialistická organizácia všetkej práce.“

Po lassallovskom „železnom mzdovom zákone“ spásonosný prostriedok toho istého proroka. Dôstojným spôsobom „sa kliesni cesta“. Namiesto jestvujúceho triedneho boja nastupuje fráza novinárskych pisárikov – „sociálna otázka“, ktorej „sa kliesni cesta“. Nie revolučnou premenou spoločnosti „vzniká“ „socialistická organizácia všetkej práce“, ale zo „štátnej podpory“, čo poskytuje štát výrobným družstvám, a „zakladá“ ich štát, a nie robotníci. Je to dôstojné Lassallovskej predstavy, že pomocou štátnej pôžičky možno vybudovať novú spoločnosť práve tak ako novú železnicu!
Zo (zvyšku) hanblivosti sa „štátna podpora“ podriaďuje „demokratickej kontrole pracujúceho ľudu“.
Po prvé „pracujúci ľud“ v Nemecku sa väčšinou skladá z roľníkov, a nie z proletárov.
Po druhé slovo „demokratický“ znamená po nemecky „ľudovládny“. Ale čo znamená „ľudovládna kontrola pracujúceho ľudu“? A ešte k tomu u takého pracujúceho ľudu, ktorý týmito požiadavkami adresovanými štátu priznáva, že si plne uvedomuje, že nie je ani pri moci, ani nie je na moc zrelý!
Je tu zbytočne zaoberať sa kritikou receptu, ktorý za Ľudovíta Filipa predpísal Buchez proti francúzskym socialistom a ktorý prijali reakční robotníci Atelieru1.Najväčšia chyba nie je v tom, že sa táto špecifická zázračná liečba dostala do programu, ale že sa zo stanoviska triedneho hnutia proste vraciame k stanovisku sektárskeho hnutia.
To že robotníci chcú vytvoriť podmienky združenej výroby v meradle celej spoločnosti, a najprv u seba, teda v národnom meradle, znamená len to, že sa usilujú o prevrat súčasných výrobných podmienok, a to nemá nič spoločné so zakladaním družstiev so štátnou podporou. Ale pokiaľ ide o terajšie družstvá, sú cenné len potiaľ, pokiaľ ich nezávisle vytvorili robotníci a nepodporujú ich ani vlády ani buržoázia.
1 Atelier – robotnícky mesačník; vychádzal v Paríži r. 1840-1850, bol pod vplyvom Buchezových ideí katolíckeho socializmu.

IV



Teraz prichádzam k oddielu o demokracii.

A. „Slobodný základ štátu.“

Predovšetkým podľa II. oddielu sa nemecká robotnícka strana domáha „slobodného štátu“.
Slobodný štát – čo to je?
V nijakom prípade nie je cieľom robotníkov, ktorí sa zbavili obmedzeného poddanského rozumu, „oslobodiť“ štát. V Nemeckej ríši je „štát“ takmer taký „slobodný“ ako v Rusku. Sloboda spočíva v tom, aby sa štát premenil z orgánu nadriadeného spoločnosti na orgán , ktorý je jej úplne podriadený, a i dnes sú štátne formy slobodnejšie alebo menej slobodné v tej miere, v akej obmedzujú „slobodu štátu“.
Nemecká robotnícka strana – aspoň ak prijme tento program za svoj – ukazuje, ako málo jej prešli socialistické idey do krvi; pokladá štát skôr za samostatnú podstatu, ktorá má svoje vlastné „duchovné, mravné, slobodné základy“, namiesto aby jestvujúcu spoločnosť (a toto platí o každej budúcej spoločnosti) pokladala za základ jestvujúceho štátu (alebo budúcu spoločnosť za základ budúceho štátu).
A ako ešte program nehanebne zneužíva výrazy „dnešný štát“, „dnešná spoločnosť“ a aký ešte nehanebný zmätok vyvoláva, pokiaľ ide o štát, na ktorý sa obracia so svojimi požiadavkami!
„Dnešná spoločnosť“ je kapitalistická spoločnosť, ktorá jestvuje vo všetkých civilizovaných krajinách, viac alebo menej zbavená stredovekých prísad, viac alebo menej modifikovaná osobitným vývojom tej ktorej krajiny, viac alebo menej vyspelá. Naproti tomu „dnešný štát“ sa mení s hranicami krajiny. Iný je v pruskonemeckej ríši ako vo Švajčiarsku, iný v Anglicku ako v Spojených štátoch. „Dnešný štát“ je teda fikcia.
Ale všetky rozličné štáty rôznych civilizovaných krajín – i pri pestrej rozmanitosti svojich foriem – majú spoločné to, že stoja na pôde modernej buržoáznej spoločnosti, ibaže viac alebo menej kapitalisticky vyspelej. Majú teda spoločné i určité podstatné črty. V tomto zmysle sa dá hovoriť o „dnešnej štátnosti“ v protiklade k budúcnosti, keď odumrie jej terajší koreň, buržoázna spoločnosť.
Otázka znie: akou premenou prejde štátnosť v komunistickej spoločnosti? Inými slovami, ktoré spoločenské funkcie, analogické s dnešnými funkciami štátu, tam zostanú. Na túto otázku možno odpovedať iba vedecky, a keby sme hoci aj tisíc ráz spájali slovo „ľud“ so slovom „štát“, nepriblížime sa k riešeniu problému ani o krôčik.
Medzi kapitalistickou a komunistickou spoločnosťou je obdobie revolučnej premeny jednej spoločnosti na druhú. Tomu zodpovedá i politické prechodné obdobie, v ktorom štát nemôže byť ničím iným ako revolučnou diktatúrou proletariátu.
Ale program sa nezaoberá ani touto diktatúrou, ani budúcou štátnosťou komunistickej spoločnosti.
Jeho politické požiadavky neobsahujú nič iné ako staré, všeobecne známe demokratické litánie; všeobecné volebné právo, priame zákonodarstvo, ľudové právo, ľudová obrana atď. Je to iba ozvena buržoáznej ľudovej strany a Ligy pre mier a slobodu. Ide o samé požiadavky, ktoré, pokiaľ sa neprepínajú do fantastických predstav, sú už uskutočnené. Ibaže sa štát, ktorý ich uskutočnil, nenachádza vnútri hraníc Nemeckej ríše, ale vo Švajčiarsku, v Spojených štátoch atď. Tento druh „štátu budúcnosti“ je dnešný štát, hoci jestvuje mimo „rámca“ Nemeckej ríše.
Ale na jedno sa zabudlo. Keďže nemecká robotnícka strana výslovne vyhlasuje, že pôsobí vnútri „dnešného národného štátu“, teda svojho štátu, v pruskonemeckej ríši – veď inak by jej požiadavky boli aj väčšinou nezmyselné, lebo žiadať možno len to, čo ešte nemáme –, potom by nemala zabudnúť na to hlavné, totiž že všetky spomínané krásne vecičky závisia od uznania takzvanej zvrchovanosti ľudu, a preto sú namieste len v demokratickej republike.
Keďže niet odvahy(15) – a to je múdre, lebo pomery nabádajú k opatrnosti – požadovať demokratickú republiku, ako to urobili francúzske robotnícke programy za Ľudovíta Filipa a za Ľudovíta Napoleona, nemalo sa siahnuť ani po úskoku, (ktorý nie je ani „čestný“ ani dôstojný), totiž žiadať veci, ktoré majú zmysel iba v demokratickej republike; žiadať ich od štátu, ktorý nie je ničím iným ako vojenským despotizmom, prikrášleným parlamentnými formami, zmiešaným s feudálnou prísadou a zároveň už ovplyvňovaným buržoáziou, byrokraticky podopreným a policajne chráneným, (a tento štát dokonca ešte uisťovať, že podľa našej mienky by sme mu mohli niečo také vnútiť „zákonnými prostriedkami“!)
Dokonca i vulgárna demokracia, ktorá v demokratickej republike vidí tisícročnú ríšu a nemá ani tušenia o tom, že práve v tejto poslednej štátnej forme buržoáznej spoločnosti musí byť triedny boj definitívne vybojovaný – dokonca i vulgárna demokracia je vysoko povznesená nad taký demokratizmus, ktorý sa drží v hraniciach toho, čo je policajne dovolené a logicky nedovolené.
Že sa pod slovom „štát“ v skutočnosti rozumie vládny aparát alebo štát, pokiaľ tvorí vlastný organizmus oddelený od spoločnosti deľbou práce, ukazujú už slova: „nemecká robotnícka strana žiada ako hospodársky základ štátu: jedinú progresívnu dôchodkovú daň atď.“ Dane sú hospodárskym základom vládnej mašinérie a ničoho iného. V štáte budúcnosti, ktorý už jestvuje vo Švajčiarsku, je táto požiadavka takmer splnená. Dôchodková daň predpokladá rôzne zdroje dôchodku rozličných spoločenských tried, teda kapitalistickú spoločnosť. Nie div teda, že liverpoolski zástancovia finančnej reformy – buržuji s Gladstonovým bratom na čele – žiadajú to isté čo tento program.

B. „Nemecká robotnícka strana žiada ako duchovný a mravný základ štátu:
1. Všeobecnú a rovnakú výchovu ľudu štátom. Všeobecnú povinnú školskú dochádzku. Bezplatné vyučovanie.“

Rovnakú výchovu ľudu? Čo si predstavujú pod týmito slovami? Veria azda, že v dnešnej spoločnosti (a len o túto ide) môže byť výchova pre všetky triedy rovnaká? Alebo žiadajú vari, aby aj vyššie triedy boli donútené obmedziť sa na skromnú výchovu – ľudovú školu –, ktorá jediná je zlučiteľná a hospodárskymi pomermi nielen námezdných robotníkov, ale aj roľníkov?
„Všeobecná povinná školská dochádzka. Bezplatné vyučovanie.“ To prvé jestvuje dokonca i v Nemecku, to druhé je zavedené vo Švajčiarsku (a) v Spojených štátoch pre ľudové školy. Ak sú v niektorých zo štátov Severnej Ameriky aj vyššie učilištia „bezplatné“, potom to fakticky znamená len toľko, že vyššie triedy hradia náklady na svoju výchovu z mešca všetkých poplatníkov. Mimochodom, to isté platí o „bezplatnom súdnictve“, požadovanom pod A. 5. Trestné súdnictvo je všade bezplatné; civilné súdnictvo sa točí takmer výlučne okolo vlastníckych sporov, a týka sa teda skoro výhradne majetných tried. Majú azda svoje spory viesť na účet ľudu?
Paragraf o školách mal žiadať aspoň technické školy (teoretické a praktické) v nadväznosti na ľudovú školu.
„Výchovu ľudu štátom“ treba úplne zavrhnúť. Stanoviť všeobecným zákonom prostriedky na ľudové školy, kvalifikáciu učiteľov, učebné predmety atď. – ako sa to robí v Spojených štátoch – dozerať na plnenie týchto zákonných predpisov prostredníctvom štátnych inšpektorov, to je niečo celkom iné, ako vymenovať štát za vychovávateľa ľudu! Ba naopak, treba vylúčiť všetok vplyv vlády a rovnako aj cirkvi na školu. A najmä v pruskonemeckej ríši (a tu nepomôžu plané okolky, že sa hovorí o „štáte budúcnosti“, veď sme videli, čo to znamená) štát, naopak, potrebuje, aby ho veľmi drsne vychovával ľud.
Avšak celý program, čo ako cvendží demokratizmom, je naskrz zamorený poddanskou vierou Lassallovej sekty v štát, alebo, čo je ešte lepšie, demokratickou vierou v zázraky, alebo správnejšie, celý program je kompromisom medzi týmito dvoma druhmi viery v zázraky, rovnako cudzími socializmu.
„Sloboda vedy“ znie jeden z paragrafov pruskej ústavy. Načo je teda tu?
„Sloboda svedomia!“ Ak teraz, v čase kultúrneho boja(16), chceli liberalizmu pripomenúť jeho staré hesla, mohlo sa to stať len v tejto forme: Každý musí mať možnosť uspokojovať svoje náboženské a telesné potreby bez toho, aby do toho pchala nos polícia. Ale robotnícka strana mala predsa pri tejto príležitosti vysloviť, že si uvedomuje, že buržoázna „sloboda svedomia“ neznamená nič iné, ako trpieť všetky možné odrody náboženskej slobody svedomia, a že robotnícka strana sa, naopak, usiluje oslobodiť svedomie od náboženských prízrakov. Neuráčilo sa im však pozdvihnúť sa nad „buržoáznu“ úroveň.
Končím, lebo dodatok, ktorý teraz v programe nasleduje, nie je jeho charakteristickou súčasťou. Budem teda celkom stručný.

2. „Normálny pracovný deň.“

V nijakej inej krajine sa neobmedzila robotnícka strana na takú neurčitú požiadavku, ale vždy stanovila dĺžku pracovného dňa, ktorú pokladá za normálnu v daných okolnostiach.

3. „Obmedzenie práce žien a zákaz detskej práce.“

V určení pracovného dňa musí byť zahrnuté obmedzenie práce žien, pokiaľ ide o dĺžku pracovného dňa, o prestávky atď.; inak môže znamenať len vylúčenie práce žien z pracovných odvetví, ktoré sú pre ženský organizmus obzvlášť škodlivé alebo sú pre ženy nezlučiteľné s mravnosťou. Ak mysleli na toto, mali to povedať.
„Zákaz detskej práce!“ Tu bolo absolútne nevyhnutné udať vekovú hranicu.
Všeobecný zákaz práce detí je nezlučiteľný s existenciou veľkého priemyslu, a je teda iba zbožným želaním.
Jeho uskutočnenie – ak by to bolo možné – by bolo reakčné, lebo pri presne vymedzenom pracovnom čase podľa rozličných vekových stupňov a pri iných opatreniach na ochranu detí, včasné spojenie produktívnej práce s vyučovaním je jedným z najmocnejších prostriedkov na premenu dnešnej spoločnosti.

4. „Štátny dozor nad továrenským, dielenským a domáckym priemyslom.“

Od pruskonemeckého štátu bolo treba bezpodmienečne žiadať, aby inšpektori boli zosadení len súdne; aby ich každý robotník mohol oznámiť súdu pre porušenie povinnosti; aby to boli len príslušníci lekárskeho stavu.

5. „Úprava práce vo väzeniach.“
Malicherná požiadavka vo všeobecnom robotníckom programe. Rozhodne sa malo jasne povedať, že sa tým nezamýšľa z konkurenčnej závisti žiadať, aby sa s obyčajnými zločincami zaobchádzalo ako s dobytkom, a najmä aby ich zbavili jedného prostriedku na polepšenie, totiž produktívnej práce. To je predsa to najmenšie, čo sa od socialistov dalo očakávať.

6. „Účinný zákon o ručení.“

Malo sa povedať, čo sa rozumie pod „účinným“ zákonom o ručení.
Mimochodom, pri normálnom pracovnom dni zabudli na tú časť továrenského zákonodarstva, ktorá sa týka zdravotných opatrení a ochranných zariadení proti nebezpečenstvu atď. Zákon o ručení možno uplatniť až vtedy, keď sa tieto predpisy porušia.
(Slovom, i tento dodatok sa vyznačuje nedbalou redakciou.)
Dixi et salvavi animam meam.1

Napísané od apríla do
začiatku mája 1875.

1 Prehovoril som a spasil som dušu svoju.

1 Kritika gothajského programu je po Manifeste Komunistickej strany a Kapitáli najdôležitejším teoretickým dokumentom marxizmu. Marx v ňom zodpovedal všetky základné otázky, ktoré sa dostali do popredia po Parížskej komúne v medzinárodnom robotníckom hnutí. Aplikoval poučenia z Parížskej komúny na podmienky triedneho boja proletariátu v prosko-nemeckom militaristickom štáte, a tým pomohol nemeckej robotníckej triede pri rozpracovaní stratégie a taktiky založenej na vedeckom základe. Rozvinul ďalej marxistickú teóriu o štáte a revolúcii a po prvý raz sformuloval myšlienku o dvoch fázach komunistickej spoločnosti.
Engels uverejnil kritiku programu po prvý raz roku 1891 v týždenníku nemeckej sociálnej demokracie Die Neue Zeit, a to v súvislosti s prípravami erfurtského zjazdu. Preklad je urobený podľa nemeckého textu pôvodného Marxovho rukopisu tohto dokumentu. Engelsove nepatrné štylistické úpravy z roku 1891 boli prevzaté.
2 Na gothajskom zlučovacom zjazde, ktorý sa konal 22. – 27. mája 1875, sa zlúčili Sociálnodemokratická robotnícka strana Nemecka (eisenašania) a lassallovský Všeobecný nemecký robotnícky spolok do Socialistickej robotníckej strany Nemecka.
3 Prvý zjazd Socialistickej robotníckej strany Nemecka sa konal po zrušení zákona proti socialistom 12. – 18. októbra v Halle.
4 Haagsky kongres Internacionály sa konal od 2. do 7. septembra 1872. Na tomto kongrese sa skončil dlhoročný boj Marxa, Engelsa a ich spolupracovníkov proti všetkým druhom sektárstva v robotníckom hnutí. Rozkladná činnosť anarchistov bola odsúdená a ich vodcovia boli z Internacionály vylúčení. Uznesenia haagskeho kongresu sa stali základom pre neskoršie vytvorenie samostatných národných politických strán robotníckej triedy v jednotlivých krajinách.
5 Vety a časti viet, ktoré Engels vo vydaní z roku 1891 vybodkoval, sú v tomto vydaní v uhlových zátvorkách; výrazy, ktoré uvádzal v hranatých zátvorkách , sú komentované v poznámkach.
6 Pozri pozn. 2.
7 M. A. Bakunin, Gosudarstvennosť i anarchija. Genf 1873.
8 Nemecká ľudová strana vznikla z demokratického hnutia v rokoch 1863 - 1866, ktoré bolo namierené proti pruskej mocenskej politike a prusky orientovanému liberalizmu. Bola voľne organizovanou stranou demokratickej maloburžoázie prevážne v juhozápadnom a strednom Nemecku. Jej prívrženci súhlasili s národnou revolúciou, ale nezostali uchránení od partikularistických snáh.
9 K. Marx, Odhalenie o kolínskom procese proti komunistom, Bratislava 1958.
10 Pozri toto vydanie, zv. 2, s. 465.
11 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 366.
12 Zrejme ide o Wilhelma Hasselmanna, šéfredaktora lassallovského orgánu Neuer Social-Demokrat. Hasselmann vypracoval s Wilhelmom Liebknechtom návrh gothajského programu.
13 Liga pre mier a slobodu – buržoázna pacifistická organizácia, ktorú založili roku 1867 v Ženeve maloburžoázni republikáni a liberáli.
14 FriedrichAlbert Lange, Die Arbeiterfrage in ihrer Bedeutung für Gegenwart und Zukunft, Duisburg 1865.
15 U Engelsa vo vydaní z roku 1891 toto miesto znie: Pretože nie sme schopní.

 
< Předch.   Další >
Partneři:
http://www.kscm.cz
http://www.sosstudent.cz
http://www.kubadnes.cz
18. světový festival mládeže a studentstva
http://www.klub-pohranici.cz/
Top of Page Powered by Mambo Open Source
© 2014 Komunistický svaz mládeže
Joomla! is Free Software released under the GNU/GPL License.