header

CookiesAccept

Upozornění: tato stránka používá cookies a podobné technologie.

Pokud nezměníte nastavení prohlížeče, souhlasíte s tím.

Rozumím

Konkrétne požiadavky pracujúcich a socializmus

Na čo slúži program strany? Engels v diskusiách s nemeckými revolucionármi tvrdil, že ,,nový program je vždy verejne vztýčenou zástavou, podľa ktorej stranu súdi svet” (1). Program je v priamom vzťahu s konkrétnymi úlohami strany v prebiehajúcom boji pracujúcich. Lenin to vysvetľuje vo svojich prvých prácach.

1. Miesto a význam programu požiadaviek

 

 

Lenin sa ako 23-ročný usádza v Sankt-Peterburgu. Do dvoch rokov zhromaždí rozličné robotnícke marxistické krúžky v meste do ,,Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy”, zárodku celoruskej revolučnej strany. Toto združenie je typické svojím vstupovaním do štrajkov pracujúcich. Ako prvá organizácia v Rusku spája socializmus s robotníckym hnutím.

V roku 1895 dochádza v Rusku k explózii v továrňach, zvlášť v Sankt-Peterburgu. V jeseni vstupujú robotníci z textilnej fabriky Thornton, patriacej anglickému kapitálu, do štrajku proti nízkej mzde a vyše 14-hodinovému pracovnému dňu. Leták s požiadavkami pracujúcich píše Lenin. Kvôli jeho vplyvu v tomto boji ho cárska vláda zatýka a uväzňuje. Zostane tam rok, kým ho pošlú na tri roky na Sibír.

Vo väzení Lenin píše program Zväzu za oslobodenie robotníckej triedy. Opisuje rámec, v akom prebiehajú momentálne štrajky: sú to boje pracujúcich za oslobodenie z jarma kapitalistickej triedy ako celku, ktoré narážajú na cáristickú vládu, zodpovednú za to, že silou a represiou drží robotnícku tiedu v tejto podriadenosti. Tá sa môže skončiť až ,,prevzatím politickej moci robotníckou triedou” (2). Ďalej Lenin stanovuje poslanie ruských revolucionárov: ,,Sociálno-demokratická strana vyhlasuje, že jej úlohou je v tomto boji ruskej robotníckej triede pomáhať rozvíjaním triedneho vedomia robotníkov, zameraním sa na ich organizáciu a ukazovaním cieľov ich boja” (3). Nasledujú tri časti, prvá o požiadavkách demokratického typu (všeobecné volebné právo, sloboda prejavu, združovania, štrajku, atď.), druhá o okamžitých požiadavkách robotníkov (osemhodinový pracovný deň, zákaz nočnej práce, sociálne zabezpečenie na náklady zamestnávateľov, atď.) a tretia o požiadavkách pre roľníkov.

V lete 1896, stále vo väzení, píše Lenin komentáre k tomuto programu. Jasne formulujú miesto a význam programu v úlohách revolucionárov počas robotníckych akcií v rôznych továrňach. V komentároch zdôrazňuje podstatný charakter týchto bojov. Vysvetľuje, že v boji sa pracujúci učia trom princípom triedneho boja:

1. úlohe a povahe kapitalistického vykorisťovania ako celku: nakoľko režim spočíva na tomto vykorisťovaní a aké sú všetky jeho formy;

2. nevyhnutnosti jednoty pre porážku majiteľov; námezdne pracujúci v akcii získavajú skúsenosti s triednou solidaritou medzi pracujúcimi;

3. potrebe venovať sa politický otázkam, lebo každý boj vstupuje do konfliktu so štátnym aparátom, či už s armádou v cárskom Rusku alebo pokutami a trestmi v modernom Belgicku; z tohto pohľadu rozvíja robotnícky boj politické uvedomenie robotníkov.

Robotnícke boje prechádzajú etapami, pokračuje Lenin (5). Na začiatku, keď kapitalistický systém ešte len začína presadzovať svoje zákony, pracujúci vyjadrujú svoje nepriateľstvo k zamestnávateľom pomýleným spôsobom. S vôľou pomstiť sa kapitalistom ničia budovy, stroje, ktoré označujú za príčiny svojich strádaní. Krok za krokom sa pocit nemysliacej nenávisti nahrádza väčším pochopením mechanizmov zotročovania, pracujúci si uvedomujú protiklad záujmov, ktorý ich stavia proti zamestnávateľom. Kladú teda čiastočné požiadavky, aby si vymáhali alebo bránili ústupky od kapitalistickej triedy: lepšie pracovné podmienky, výšku mzdy, kratší pracovný deň, sociálne zabezpečenie, atď.

Štrajky sa podieľajú na tomto hnutí. Prostredníctvom nich sa pracujúcim darí vymôcť čiastočný ústupok. No súčasne prináša každý štrajk pracujúcim novú skúsenosť, či už zo spôsobu, akým kapitalistom vnútili svoje požiadavky, zo spôsobu, ako zamestnávatelia reagovali a zo síl, najmä štátneho aparátu, ktoré buržoázia použila na zničenie robotníckej akcie. Každý štrajk je školenie pre pracujúcich, vzdelávanie o kapitalistickom systéme ako celku, o nevyhnutnosti jeho prekonania iným systémom, nakloneným námezdne pracujúcim, a o pomere síl v momente boja, teda o tom, čo sa preň musí zlepšiť. Štrajk je istým spôsobom prípravou na globálnejší boj, v ktorom pôjde o politickú moc.

Aká je úloha strany za týchto podmienok, pýta sa Lenin? Predovšetkým, musí obraňovať pracujúcich v boji. Musí podporovať akcie pracujúcich, spoojiť sa s ich hnutím, pomáhať im konkrétne. Ďalej - a to je pokračovanie prvej odpovede Lenina - musí ,,zastupovať záujmy celého robotníckeho hnutia” (6). Jej úlohou nie je len zostať po boku pracujúcich, ale aj objasniť im ich boj z jeho spoločenského významu tak, aby štrajk poslúžil pracujúcim ako účinné školenie, štrajkujúcim i ostatným.

Z čoho to pozostáva? Leninov program odpovedá: najmä je potrebné, aby strana svojou prítomnosťou dvíhala triedne vedomie robotníkov; podruhé, strana sa musí zamerať na organizovanie pracujúcich v boji, to znamená nielen stretnutia najlepších štrajkujúcich kvôli vedeniu akcie, ale tiež budovanie solidarity a ochrany ,,vodcov” proti policajnému prenasledovaniu; potretie, úlohou strany je ukazovať skutočný cieľ boja, teda nevyhnutnosť socializmu, ako konečného riešenia problémov pracujúcich, a triedneho boja proti kapitalistom a ich štátu až po dobytie politickej moci (7).

Medzi týmito úlohami Lenin priznáva mimoriadny význam rozvíjaniu triedneho vedomia. To je prvá forma zásahu strany do robotníckeho boja. Dvíhanie triedneho vedomia sa týka troch úrovní, spresňuje. Najprv prichádza pochopenie pracujúceho, že na zlepšenie svojho súčasného postavenia, je jediným prostriedkom boj proti svojmu vlastnému zamestnávateľovi, a že tento boj je súčasťou boja proti kapitalistickej triede ako celku. Vzápätí si námezdne pracujúci, v boji, uvedomuje, že sa v podstate nachádza v rovnakom postavení ako ostatní robotníci, že záujmy všetkých pracujúcich sú zhodné, solidárne, a že teda spoločne tvoria len jednu a tú istú triedu. Nakoniec pracujúci zisťuje, že, aby dosiahol svoj cieľ, musia sa robotníci, ako píše Lenin, ,,snažiť ovplyvniť konanie štátu” (8), to znamená vôľu presadiť zákony priaznivé pre námezdne pracujúcich až po dobytie politickej moci na úkor kapitalistov, aby presadili socializmus.

Tu vyniká zmysel programu požiadaviek, ktorý vstupuje do boja robotníkov. Má tri zásadné ciele. Poprvé, ukazuje, že strana bráni záujmy bojujúcich pracujúcich. Zhmotňuje fakt, že strana je stranou robotníckej triedy. Preto je strana, prostredníctvom programu, pozorná voči potrebám námezdne pracujúcich a ich očakávaniam. Preberá správne heslá predkladané pracujúcimi. Podruhé, neobmedzuje sa len na takéto zasahovanie. Jej cieľ je dôjsť k socializmu a teda dvíhať uvedomenie pracujúcich až na úroveň, kde pochopia nevyhnutnosť ,,ovplyvniť konanie štátu”. Spontánne však robotníci toto vedomie nedosiahnu. Úlohou programu je zvyšovať chápanie pracujúcich, čo je to kapitalistický systém, kto v ňom skutočne získava, že si treba vymôcť ústupky zamestnávateľov, ktoré zlepšia alebo ochránia podmienky práce a života, že treba zjednotiť všetkých námezdne pracujúcich, aby sa uspelo, a napokon, nevyhnutne zaútočiť na kapitalistický štát. Potretie, strana musí ukazovať konečný cieľ boja, socializmus, ako definitívne riešenie požiadaviek pracujúcich.

Program požiadaviek je teda hlavný nástroj, vďaka ktorému strana môže účinkovať v robotníckych bojoch. Pracujúci budú prácu strany posudzovať, medzi iným, podľa programu. Je nevyhnutné navrhovať dobré heslá, ktoré odpovedajú na tri vyššie zdôraznené ciele. Najťažšie bude nájsť požiadavky, ktoré by mohli, najprimeranejšie, dvíhať triedne vedomie. Často to bude len procesom pokusov a omylov, kým sa nájde najlepšie vyjadrenie. Okrem toho, hoci ide o zvyšovanie politického chápania pracujúcich, program sa tým hneď nevnucuje. Často pôjde o dlhú a trpezlivú prácu vysvetľovania a boja proti koncepciám reformistov, anarchistov a ľavičiarov, kým bude prevzatý robotníkmi v boji. No k dosiahnutiu socializmu iné riešenie neexistuje. Pozrime sa teraz, ako sme úvahy Lenina použili v situácii Belgicka a Strany práce.

 

 

2. Vychádzať zo socializmu

 

 

Prvý princíp, ktorý sa dá dedukovať z Leninovej analýzy, je, že program požiadaviek sa vypracúva vychádzajúc z konečného cieľa, teda zo socialistickej revolúcie. To je základný cieľ práce strany a k tomuto cieľu musí smerovať celá jej činnosť. Keď strana zasiahne do štrajku, je to predovšetkým, aby zvyšovala vedomie pracujúcich k nevyhnutnosti zvrhnúť kapitalizmus a nastoliť socializmus. To je zmysel Leninových slov.

 

2.1 Len socializmus prináša konečné riešenie problémov robotníkov

 

Mohlo by sa zdať, že, keďže cieľom strany je socializmus, jej zasahovanie do akcií pracujúcich ich odvracia od ich pôvodných cieľov, manipuluje nimi v prospech politických cieľov. Nepriatelia strany zriedka zabudnú vystúpiť s týmto druhom námietok, a vďaka tomu, zabrániť alebo zabrzdiť pomoc, ktorú môže strana priniesť robotníckym bojom. V skutočnosti socializmus nie je ospravedlniteľný pre nejaké politické ciele, ale preto, že tvorí definitívnu odpoveď na problémy pracujúcich v boji. Môžeme to ľahko ukázať v prípade reštrukturalizácií a strát pracovných miest, ktoré každá z nich zapríčiňuje. Za kapitalizmu sú tieto reštrukturalizácie plne ospravedlniteľné. Vyplývajú z honby za ziskom každého kapitalistu a zo zákonov konkurencie, vlastným systému.

Každý zamestnávateľ sa snaží dosiahnuť čo najvyššiu možnú rentabilitu. Aby tak urobil, zvyšuje svoje výrobné kapacity, aby produkoval stále viac. Čím viac predá, tým viac zisku si odnesie. Nanešťastie preňho, všetci jeho konkurenti sledujú rovnakú stratégiu. Investície sa rozvíjajú neviazaným a anarchickým spôsobom, lebo všetci konajú individuálne, bez dohody so svojimi protivníkmi. Čoskoro sa výrobná kapacita stáva nadbytočnou, nie preto, že by sa uspokojili potreby obyvateľstva, ale preto, že toto obyvateľstvo nedokáže spotrebovať, kvôli nedostatku finančných prostriedkov, všetky výrobky, ktoré kapitalisti vrhajú na trh. Pod tlakom boja proti rivalom sa vyrába stále viac, no kúpna sila ľudí sa nevyvíja rovnakou rýchlosťou. To je kríza z nadvýroby.

Takýmto spôsobom vyrobia konštruktéri v automobilovom priemysle ročne na svete 58 miliónov automobilov. Ale z nich sú schopní predať len 48 miliónom. To nebráni kórejským vlastníkom, aby neplánovali zvýšiť výrobné kapacity zo súčasných 2,3 milióna ročne na 6 miliónov v roku 2000. Aburdnosť tejto stratégie vyniká v prípade Vietnamu. Jedenásť výrobcov automobilov, medzi nimi General Motors, Ford a Mercedes, sa vrhlo do budovania tovární na trhu, ktorý momentálne neabsorbuje viac než 5 až 20 000 vozidiel ročne, teda asi toľko, ako je denná produkcia jedinej spoločnosti akou je Ford. Vietnam sa stane, dokonca ešte pred úplným vstupom do svetového kapitalistického systému, najnasýtenejším trhom automobilového priemyslu.

V tejto recesii sú zamestnávatelia zasiahnutí viacerými spôsobmi. Sú takí, ktorým sa darí predávať všetko, čo vyrobia. Títo sú konkurencieschopní a inkasujú ešte hojné zisky. Po nich nasleduje vrstva kapitalistov, ktorej sa darí predávať väčšinu výrobkov. Ich zisky sa znižujú. Prechodne dokonca pociťujú straty. Aby znovu získali rentabilitu, skúšajú sa opäť stať ,,konkurencieschopní”. Znižujú svoje náklady, aby mohli znižovať svoje ceny, a poraziť tak konkurentov, ktorí majú ceny vyššie. Znižovanie nákladov znamená v prvom rade likvidáciu pracovných miest. Druhá možnosť je znižovať mzdy, ale to sa dá na úrovni podniku dosiahnuť ťažšie. Znižovať stavy zamestnancov, najmä nenahradzovaním prirodzeného úbytku, je oveľa ľahšie. A napokon, sú kapitalisti, ktorí hromadia straty. Títo zanikajú. Zatvárajú továrne a nechávajú na dlažbe stovky, niekedy tisíce pracujúcich. Alebo ich pohltia silnejší majitelia, zosilňujúc koncentráciu výroby do niekoľkých rúk. Napr. Toyota je spoločnosť, ktorá sa v automobilovom priemysle správa najlepšie. Všetci špecialisti ju pokladajú za najviac konkurencieschopnú. To ona diktuje podmienky na trhu. Od roku 1950 nepoznala jediný stratový rok. Pre porovnanie General Motors, najväčší svetový konštruktér, je pravidelne v ťažkostiach. V rokoch 1990-92 stratila americká nadnárodná spoločnosť asi 30 miliárd dolárov (10). Od roku 1985 zrušila jedno pracovné miesto z dvoch v Severnej Amerike. Ale žije vďaka neustálemu reštrukturovaniu. Zato Rover zmizol z trhu. Táto spoločnosť bola pod menom British Motor Company, potom British Leyland, výkvetom anglického automobilového priemyslu. Bol úplne rozbitý. Už zostalo len pár tisíc robotníkov v troch továrňach. Kúpil ich BMW v roku 1994.

Kúpna sila obyvateľstva, ktorá už nemohla prijať zásobu výrobkov na trhu, sa začína zmenšovať. Na jednej strane, s poklesom zamestnanosti pracujúci pozorujú znižovanie miezd. Na druhej strane, kapitalisti vydávajú svoje finančné prostriedky buď do racionalizačných investícií, aby porazili konkurentov, alebo investujú na finančných trhoch, aby si tam nahrádzali straty z výroby. Výsledok: kríza sa prehlbuje. Plodí to nové bankroty a nové znižovanie zamestnanosti. Spúšťa sa zvrhlý kolobeh, lebo znižujúca sa zamestnanosť redukuje ešte viac kúpnu silu ľudí, teda rastie rozdiel medzi výrobnými kapacitami a spotrebou.

Všetky podniky sú postupne zasiahnuté. Aj Toyota spoznala ťažkosti. V Japonsku jej predaje klesali po štyri roky (1990-95). Jej zisky sa tiež výrazne znížili. Toyota uskutočňuje program znižovania stavov. Tento príklad najúspešnejšej firmy v automobilovom priemysle ilustruje dramatickú situáciu, v akej sa kapitalizmus ocitol. Všetky firmy predvídajú budúci konjukturálny pád predajov. Využívajú len minimum pracovnej sily nevyhnutnej na minimálnu výrobu a vyžadujú od nej, aby v čase špičkového predaja pracovala na maximum. To je flexibilita práce. Na jednej strane teda máme pracujúcich vrhnutých na ulicu a odsúdených tam zostať, a na druhej strane pracujúcich, ktorí šialene drú, aby zabezpečili celú výrobu. Kapitalistické firmy v súčasnosti dospeli do tohto štádia absurdnosti, v ktorom znižujú zamestnanosť, keď podnik prosperuje, a zrýchľujú tento proces, keď obchody idú zle. Päťsto najväčších nadnárodných spoločností zrušilo za desať rokov 4 milióny pracovných miest.

Kríza z nadvýroby ukazuje anarchický, absurdný, neľudský a nevýkonný charakter kapitalizmu. Anarchický, lebo v základe recesie sú individuálne rozhodnutia. K tomu všetkému by nedošlo, ak by existovalo plánovanie s iným zámerom, než je honba za ziskom všetkými prostriedkami. Absurdný, lebo systém vedie k situáciám, keď sa kvôli udržaniu cien ničí úroda, hoci ľudia hynú od hladu. To je prípad skoro miliardy ľudí v treťom svete. Absurdný tiež, keď kapitalisti vydávajú majetok na zásobovanie vodou pre 60 000 bazénov, hoci dve miliardy ľudských bytostí nemajú prístup k pitnej vode. Neľudský, lebo náklady krízy nesú pracujúci. Oni trpia nezamestnanosťou. Napokon nevýkonný, lebo zďaleka neuspokojuje potreby ľudí. Životné podmienky sa začínajú zhoršovať. Znovu sa masovo objavujú chudobní. Verejná infraštruktúra je čoraz horšie udržiavaná. Stále častejšie sa chorí prestávajú liečiť, lebo by ich to stálo priveľa. Rozvoj výrobných síl, t.j. všetkého, čo môže zvyšovať výrobu tovarov alebo služieb, je brzdený, pretože sa riadi honbou za ziskom pre menšinu vlastníkov. Kapitalizmus nám cez krízu z nadvýroby ukazuje svoj kolabs.

Pracujúci nemôžu veľmi očakávať zlepšenie svojho osudu v kapitalizme. Tí, čo bojujú o prácu, nemôžu viac veriť v tento systém. Podľa zákonov kapitalizmu, založených na honbe za ziskom a konkurencii, je práca vždy podmienená dvomi prvkami: situáciou trhu a postavením podniku na trhu. Trh je všade v kríze, a stále hlbšej. Pracujúci si robí ilúzie, ak si myslí, že jeho prácu zachráni zlepšenie konkurenčného postavenia jeho podniku. Najviac to môže pomôcť trochu odolávať, kým nepríde nový konjukturálny pokles. Aj Toyota trpí krízou. Aj Toyota prijíma opatrenia rušiace pracovné miesta. Podobne najväčšie nadnárodné spoločnosti: IBM, AT&T, ktorý plánuje znížiť stavy o 40 000 osôb. Kapitalizmus už nedokáže zaručiť ani prácu, ani sociálne výdobytky pracujúcich. Ich existencia je stále viac ohrozovaná, pretože niečo stojí, a pretože, v kapitalistickej konkurencii, podniky vyrábajúce menej nákladne predávajú najviac a inkasujú najvyššie zisky. V systéme založenom na individuálnom obohacovaní a zničení slabšieho konkurenciou to ani ináč nemôže byť.

Je to otázka systému. Kríza pochádza zo súkromného vlastníctva tovární a podnikov. Zo súkromného vlastníctva vyplýva, že každý podnik chce vyrábať stále viac, a že z tejto konkurencie sa rodí koncentrácia, teda socializácia výroby. Zo súkromného vlastníctva pochádza majetková nerovnosť a to, že spotrebitelia už, v istom momente, nie sú schopní výrobky kupovať. Kvôli súkromnému vlastníctvu sa zvyšovanie výroby uskutočňuje úplne anarchicky, bez plánovania toho, čo je naozaj potrebné. A napokon, súkromné vlastníctvo nie je už, v istom momente, schopné rozvíjať výrobné sily - teda odpovedať na individuálne a kolektívne potreby obyvateľstva.

Socializmus, založený na spoločnom vlastníctve tovární a podnikov, je odpoveď na súčasné problémy pracujúcich. Po prvé, pretože vlastníctvo je spoločné, výroba sa riadi potrebami obyvateľstva a najdôležitejšie výrobky sa predávajú za cenu prípustnú pre každého. Veľké investície sa plánujú so zreteľom na výrobu. Teda zmizli mechanizmy, ktoré za kapitalizmu viedli k rozpútaniu krízy. Po druhé, pretože vlastníctvo je spoločné, zmizli prekážky rozvoja výrobných síl, vlastné kapitalizmu. Výroba tovarov a služieb môže rásť, lebo zodpovedá potrebám pracujúcich. Po tretie, pretože vlastníctvo je spoločné, celý potenciál ľudí sa môže využívať so zreteľom na možnosti každého. Každý ma teda právo na prácu a na príjem zodpovedajúci skutočne vykonanej práci. Zruší sa neistota z budúcnosti, ako ju dnes poznáme v kapitalizme. Po štvrté, pretože vlastníctvo je súkromné, výrobu diktujú potreby ľudí, a nie túžba vrecka kapitalistu po zisku. V týchto podmienkach nie sú pracujúci nútení byť do krajnosti flexibilní, nemusia drieť, aby vyrábali lacnejšie než konkurent, ktorý používa rovnaké postupy vykorisťovania práce. Každý má stabilné zamestnanie, nepodlieha neustálemu stresu, ktorý mu ničí nejakým spôsobom zdravie.

Preto je socializmus jediné definitívne riešenie problémov pracujúcich v ich boji proti súčasným reštrukturalizáciám. Preto Strana práce propaguje medzi ľuďmi socialistické myšlienky a v tomto zmysle sa pokúša dvíhať ich politické triedne vedomie.

 

2.2 Príklad: program strany pre Forges de Clabecq

 

Forges de Clabecq je integrovaný hutnícky podnik, to znamená, že vykonáva všetky etapy výroby ocele až po valcovanie plechu. Koncom roku 1995 zamestnával 2143 osôb a vyrábal okolo milióna ton hrubej ocele. Nachádza sa vo valónskom Brabantsku, v regióne Tubize, beztak tvrdo zasiahnutom recesiou.

Táto kríza udrela aj na Forges de Clabecq. Jej hlavní zákazníci, lodenice a stavebníctvo, znižujú objednávky. V hutníctve vládne tuhá konkurencia, obzvlášť v oblasti silných a stredných plechov. Výrobné kapacity v Európskej Únii dosahujú vyše 190 miliónov ton ocele ročne, hoci hutnícke spoločnosti nedokážu predať viac než 130 miliónov ton. Je teda z čoho zatvoriť ekvivalent šesťdesiatich Forges de Clabecq.

Firma je skutočne ,,chorá” už dvadsať rokov. Už 20 rokov prežíva vďaka účtovným technikám a pomoci štátu, neskôr Valónskeho regiónu, ktorý sa obáva sociálnej explózie v prípade zatvorenia. V roku 1992 odsúhlasil Región pôžičku 500 miliónov frankov, aby Forges mohla pokračovať v činnosti. No vtedajší predseda valónskej vlády, ,,socialista” Guy Spitaels, vyžiadal za to na oplátku zníženie miezd o 10% počas troch rokov. To nestačilo. V júni 1995 vyhlásila Forges súhrnú stratu skoro 4 miliárd frankov. Firma je na pokraji krachu.

Pracujúci sa dozvedeli o problémoch, keď masovo odsúhlasili nahradenie zníženej mzdy po troch rokoch. Vedenie, na čele s rodinou Dessy, odpovedalo, že by to znamenalo likvidáciu podniku, pretože ten už nemá vlastný kapitál. Za týchto podmienok sa odborová delegácia FGTB, jedna z najbojovnejších v krajine, obrátila na Valónsky región so žiadosťou o novú finančnú pomoc. V novembri 1995 do tohto boja zasahuje Strana práce. Podporujúc požiadavku robotníkov nahradiť 10% mzdy, zostavila nasledujúci program požiadaviek:

1. nechať zaplatiť rodinu Dessy; no táto nemá dosť peňazí, preto treba žiadať ďalej;

2. nechať zaplatiť ostatných kapitalistov napojených na Forges, teda rodinu Germeau, holding Cobepa a skupinu Boel, zastúpených v hutníctve továrňami Gustava Boela a železiarňou v Charleroi (Fafer);

3. nechať zaplatiť banky, ktoré vyčerpali Forges poberaním vysokých úrokov;

4. nechaž zaplatiť, napokon, ostatných kapitalistov v hutníctve a znárodniť celé belgické hutníctvo; znárodnenie je oprávnené, aby sa mohli pracujúci v odvetví zjednotiť voči jedinému zamestnávateľovi, kapitalstickému štátu; no vysvetlenie toho sa nachádza v myšlienkach o nevyhnutnosti nechať platiť bývalých i nových oceľových barónov, čo je ústredný aspekt. Východiskom tohto programu je tvrdenie zamestnávateľov, že už nemajú peniaze na záchranu pracovných miest. Strana práce dokazuje, že to nie je pravda.

Niekomu sa program zdá príliš radikálny, lebo jeho antikapitalistický obsah ,,nech platia bohatí” je dôkladne vypracovaný. Predsa však obsahuje tri veľké chyby.

V prvom rade, strana v tomto programe vôbec nehovorí o socializme. Centrálne požiadavky sa zastavujú na úrovni ,,nech platia kapitalisti”. Zostávame takto v úzkom rámci kapitalistického systému. Dávame ilúziu, že trvalé riešenie je možné v tomto systéme tak, že ,,necháme platiť bohatých”. No hocby sa aj uskutočnili všetky tieto požiadavky, pracujúci z Forges by nemali ani úplnú, ani dostatočnú záruku pre zachovanie ich práce a mzdy. Podnik by zostal spútaný zákonmi konkurencie kapitalistického systému, ktoré odudzujú k zániku Forges, menšiu a menej rentabilnú než giganti ako British Steel, Usinor a Preussag. Peniaze, ktoré by sme získali bojom, by firme umožnili prežiť o niekoľko rokov dlhšie. No pri ďalšej konjukturálnej kríze by sa problém dostavil opäť. Výdobytky prisvojené si bojom by, okrem toho, neustále ohrozovala buržoázia, vládnuca ekonomickému a politickému aparátu v krajine. Len socializmus ponúka riešenie trvalé, definitívne a účinné voči základným požiadavkám pracujúcich z Forges.

Po druhé, programové požiadavky zjavne neležia v perspektíve dvíhať politické triedne vedomie robotníkov až po konečný cieľ socializmu. Naopak, logikou programu je žiadať peniaze na záchranu ,,nášho” podniku. Preto chceme, aby platila vedúca rodina Dessy. Keďže tá nemá dosť, obraciame sa na iných kapitalistov. Zostávame úplne v rámci Forges, akoby sme, bez globálneho pohľadu, hľadali hocaké prostriedky na záchranu podniku. ,,Nech platia bohatí” sa nestáva požiadavkou na zvýšenie politického uvedomenia pracujúcich, ale požiadavkou nájsť za každú cenu prostriedky pre podnik v rámci kapitalizmu. Fakt, že sme pri vypracovaní programu nevychádzali zo socializmu, má podstatné dôsledky pre skutočný význam predložených požiadaviek. Tie majú nesprávny charakter, ak ich východiskom nie je perspektíva socializmu.

Po tretie, program je zostavený zdola: koho nechať platiť na oživenie Forges? Takto sa potýkame s dvomi nevýhodami. Najprv, nie vždy dôjdeme k socializmu, čo je zjavne náš prípad. Avšak zásadné ciele zasahovania strany sú zvyšovať politické vedomie pracujúcich až k pochopeniu nevyhnutnosti socializmu a ukazovať, že konečný cieľ je zvrhnutie tohto anarchického, neľudského a nevýkonného systému. Potom riskujeme rozštiepenie pri vypracúvaní programu. Ak chceme nájsť peniaze na záchranu ,,nášho” podniku, keď sme týmto spôsobom postavili požiadavky, ľahko sa môže stať, že skončíme žiadajúc pomoc od Valónskeho regiónu, lebo je to najkratšia a najľahšia cesta na udžanie Forges pri živote. A sme mimo akejkoľvek revolučnej perspektívy.

Ak je východiskom socializmus, program sa zostavuje úplne iným spôsobom.

Najprv strana predkladá, ako skutočné riešenie problémov pracujúcich, socializmus. Zreteľne uvádza záverečný cieľ boja. K socializmu sa nikdy nedospeje, ak sa ustavične zamlčiavajú zásadné výhody, ktoré tento systém pracujúcim prináša.

Potom strana hľadá požiadavku, čo by mohla najlepšie pozdvihnúť politické vedomie pracujúcich, to znamená, čo by ich priviedla k pochopeniu, že musia bojovať proti kapitalistom, že, v tomto boji, sa musia zjednotiť a vytvoriť jedinú triedu, a že, ak chcú dosiahnuť svoje zámery, musia sa zamerať na kapitalistický štát. Túto požiadavku spĺňa znárodnenie hutníckeho odvetvia, bez odškodnenia veľkých akcionárov. Táto požiadavka sa zhoduje s tromi podobami politického uvedomovania pracujúcich. Oponuje súčasnej politike privatizácie. Útočí na stratégiu Société Générale, ktorou je rekonštruovať veľký oceľový pól okolo spoločností Arbed a Sidmar. Ukazuje, že na jej dosiahnutie sa treba biť s kapitalistami. Rovnako zjednocuje všetkých pracujúcich z rôznych rudných revírov (Gent, Liege, Charlrroi, La Louviere a Clabecq) okolo rovnakej a jedinej požiadavky. Stavia robotníkov do priameho kontaktu s kapitalistickým štátom, ktorý je výlučný akcionár v ich podnikoch. Určením požiadavky je ukázať, že nasledujúca etapa je prevzatie politickej moci.

Takéto znárodnenie je odlišné od toho, čo sa navrhuje v programe z novembra 1995. Predovšetkým, požiadavka je ústredná, a nie je zakotvená na konci textu, akoby sa v ňu veľmi neverilo a, akoby neveľmi súvisela s ostatným výkladom. Ďalej, jej prvý cieľ je zdvihnúť politické vedomie pracujúcich k nevyhnutnosti socializmu. Prekračuje obmedzený rámec kapitalizmu, čo nie je jasne vyjadrené v programe z novembra 1995. Napokon, vychádza z hľadiska nevyhnutnosti zjednotiť pracujúcich v hutníctve. Potiera jasne lokalizmus tým, že zdôrazňuje, že čím viac budú pracujúci hľadať riešenie svojich problémov na globálnejšej úrovni, o to viac bude možností nájsť ho a zmeniť pomer síl, aby ho presadili. Program z novembra 1995 skôr smeruje k izolácii pracujúcich v ich podniku.

Uskutočnenie znárodnenia vyžaduje hlbšiu vysvetľovaciu kampaň, ako je tomu dnes. Toto vyvlastnenie sa bude môcť vykonať len vďaka spoločnému boju všetkých revírov, alebo aspoň najväčších z nich. Preto je požiadavka znárodnenia strednodobá. Nemôže sa realizovať okamžite.

Strana podporuje okamžité požiadavky robotníkov: celkové zachovanie zamestnanosti a výrobných zariadení. To je okamžitá odpoveď na ich problémy. Pracujúcim hrozí, že rozbitím podniku stratia prácu. To je nepochybné. Robotníci z Forges nie sú nijako zodpovední za krízu z nadvýroby. Niet dôvodu, aby platili za reštrukturalizáciu. Ich zamestnanie je ich živobytím. V nijakom prípade ho nemôžu stratiť. To znamená: Forges musí zostať otvorená; výrobné nástroje sa nesmú rozobrať; celé zariadenie musí prežiť; pracovné miesta sa musia zachovať na súčasnej úrovni.

Takouto prácou, vypracovaním programu ,,zhora”, by strana mala postupovať. Mohla by lepšie vstupovať do bojov, ktoré vo Forges v minulosti prebehli. Bola by lepšie ozbrojená na boj proti súčasným hrozbám zastavovania výroby.

 

 

 

 

 

2.3 Vychádzanie zo socializmu neznamená, že strana nepodporuje

okamžité požiadavky pracujúcich

 

Z toho, čo sme už vyššie uviedli, je jasné, že strana bráni aj okamžité požiadavky pracujúcich, ktoré sa dajú využiť v rámci kapitalizmu. Ako je to zlučiteľné s tým, čo sme už napísali: že len socializmus je trvalé riešenie požiadaviek pracujúcich? Nemala by sa potom strana odvrátiť od okamžitých bojov a navrhovať iba socializmus ako alternatívu?

Ak by to tak bolo, strana by mala chybnú koncepciu bojov. Ako píše Lenin (11), robotnícke boje umožňujú pracujúcim: po prvé, učiť sa o rôznych formách kapitalistického vykorisťovania; po druhé, rozvíjať triednu solidaritu a pochopiť nevyhnutnosť jednoty všetkých pracujúcich proti majiteľom; po tretie, uvidieť úlohu kapitalistického štátu v konfliktoch a teda povzbudiť pracujúcich do boja proti štátu. Tieto boje sa rodia vo chvíli, keď pracujúci cítia takú nespravodlivosť, že sú pripravení biť sa za zmenu tohto stavu. Vo všeobecnosti vyjadrujú tieto boje protiklad záujmov medzi robotníkmi a vlastníkmi. V tomto rámci kladú pracujúci čiastkové požiadavky. Strana, ako obranca záujmov pracujúcich, musí podporovať správne okamžité požiadavky robotníkov v štrajku. Jej úlohou je vysvetľovať, v čom sa ich záujmy rozchádzajú so záujmami kapitalistov, a že za svoje záujmy treba bojovať. Jej poslaním je rovnako odhaľovať manévre reformistov, ktorí chcú odviesť pracujúcich od konfliktu s kapitalistami a so štátom. Strana sa nesmie uspokojiť s hlásaním socializmu, ponechajúc pracujúcich pod údermi útoku kapitalistických reštrukturalizácií. Ale svoje zásahy musí orientovať takým spôsobom, aby tieto boje slúžili veci socialistickej revolúcie a nie ilúzii, že v kapitalizme ešte je nejaká nádej.

Ďalej, povedali sme, že len socializmus ponúka riešenie ,,trvalé” alebo ,,konečné”. To znamená, že existujú aj iné riešenia, realizovateľné za kapitalizmu bez toho, že by ho ohrozovali. Sú to ,,sociálne výdobytky”, teda ústupky kapitalistov, ktoré si počas dejín vydobýjajú pracujúci.

Nepochybne sú to riešenia a sú získané v rámci kapitalizmu. Mnoho z nich zaplatili kapitalisti a nie pracujúci. Sú to teda určite riešenia v prospech pracujúcich. Avšak, aj v najvýhodnejších prípadoch, sú tieto sociálne výdobytky vždy dočasné. V istom momente, keď je im naklonený pomer síl, kapitalisti ich znovu spochybnia, lebo v nich vidia prekážky, aby mohli čeliť konkurencii. To je dnešný prípad s vysokou mierou nezamestnanosti a pádom socializmu v ZSSR a vo východnej Európe. Osemhodinový pracovný deň, vydobytý ostrým bojom pracujúcich v minulých desaťročiach (12) je rozvrátený zmluvami o flexibilite. Znovu sa zaviedla nočná práca, zakázaná Medzinárodnou organizáciou práce. Oddych počas víkendu, veľké víťazstvo 60. a 70. rokov, bol zrušený, lebo podniky musia, aby boli konkurencieschopné, odpovedať na konjunkturálne zmeny v dopyte. Sociálne zabezpečenie, jeden z najdôležitejších výdobytkov zavedených po 2. svetovej vojne, je rozbíjané, lebo zamestnávatelia chcú vyrábať lacnejšie a poraziť konkurentov.

Za kapitalizmu, skôr či neskôr, dochádza k spochybneniu celého sociálneho pokroku, pretože honba za ziskom a konkurencia, dva piliere systému, tlačia každého kapitalistu, aby znižoval svoje náklady, teda sociálne vymoženosti, ktoré platí. Z tohto pohľadu, každé riešenie priaznivé pre pracujúcich v rámci kapitalizmu je odsúdené, skôr či neskôr, na zánik.

To nie je prípad socializmu, lebo systém sa nezakladá na snahe po zisku a konkurenciii. Naopak, opiera sa o uspokojovanie potrieb obyvateľstva. Preto má každý právo na prácu a na mzdu, čo umožňuje udržiavať spotrebu. Teda za socializmu bude udržanie výdobytkov a sociálneho pokroku možné. Napríklad v ZSSR sa cena za bývanie a dopravu nemenila prakticky 50 rokov, od 30. do 80 rokov. Bývanie predstavovalo len 5% z rozpočtu domácností na začiatku 80. rokov. V tomto zmysle strana tvrdí, že jedine socializmus prináša konečné riešenie problémov pracujúcich, a že jej cieľ je zvrhnutie kapitalizmu a súčasného štátneho aparátu dobytím politickej moci.

Pre dosiahnutie socializmu je potrebné politické uvedomovanie pracujúcich. To môže prísť jedine skúsenosťou. Takýmto spôsobom boj za vydobytie ústupkov od kapitalistov učí pracujúcich stavať sa proti kapitalistom, zjednocovať sa a vytvoriť jedinú triedu, zaoberať sa politikou spôsobom ,,vplývania na konanie štátu”. Lenin v práci napísanej na Sibíri v roku 1899 napísal: ,,Každý štrajk mocne prispieva v orientácii robotníkov k myšlienke socializmu a boja vedeného celou robotníckou triedou za oslobodenie spod jarma kapitálu. Veľmi často sa stáva, že pred nejakým dôležitým štrajkom robotníci z továrne, odvetvia či daného mesta nevedia skoro nič o socializme a veľmi naňho nemyslia, no po štrajku sa medzi nimi rodia krúžky, združenia a stále viac robotníkov sa stáva socialistami” (13). V boji triedne vedomie pracujúcich silne rastie.

V rovnakej práci Lenin pokračuje: ,,Takto učia štrajky robotníkov zjednocovať sa; ukazujú im, že len spoločne môžu bojovať proti kapitalistom; štrajky ich učia myslieť na boj celej robotníckej triedy proti triede fabrikantov a proti autokratickej vláde, policajnej vláde. Preto socialisti nazývajú štrajky ,,vojenskou školou”, školou, kde sa robotníci učia viesť vojnu proti ich nepriateľom, aby oslobodili celý ľud a všetkých pracujúcich od poroby byrokracie a kapitálu” (14). Preto strana vstupuje do bojov a podporuje okamžité požiadavky pracujúcich. Pomáhajúc pracujúcim v ich akciách prispieva strana k pozdvihnutiu ich triedneho vedomia až na úroveň nevyhnutnosti násilného zrušenia kapitalistického štátu a budovania socializmu. Systematizuje tiež rozličné skúsenosti, ktoré sa vyskytli v štrajkoch, aby ich využila v konečnej zrážke. Až vo chvíli, keď pracujúce masy majú za sebou sériu skúseností, kladných i zlých, na hospodárskej úrovni podniku a na iných úrovniach (demokracia, rasizmus, atď.), pochopia nevyhnutnosť socializmu, získajú plnú dôveru v stranu a budú pripravení zvrhnúť kapitalizmus.

 

2.4 Kto najlepšie bráni okamžité záujmy pracujúcich?

 

Niekto môže mať z tohto všetkého dojem, že program bránený stranou a jej podpora bojom pracujúcich sú iba zámienkou na nastolenie socializmu. Keďže strana tvrdí, že iba socializmus prináša trvalé riešenie, a že každé iné východisko stojace v rámci kapitalizmu je vždy len dočasné, bitku za okamžité požiadavky nevedie strana dôsledne. Obetuje ju v prospech boja za socializmus. Najlepší obrancovia záujmov pracujúcich sú tí, čo sa naopak obmedzujú na ich konkrétne požiavky. Vôbec to tak nie je.

Skutočnosť, že k vypracovaniu programu sa pristupuje ,,zhora”, zabezpečuje jeho pevný charakter, vrátane okamžitých požiadaviek. Keďže socializmus je vyhliadka, kam chceme dôjsť, odmietame riešenia, ktoré by mohli zachrániť podnik na náklady pracujúcich, či už priamo obeťami z ich strany alebo nepriamo prostredníctvom pomoci štátu alebo predčasného dôchodku, čo financuje spoločnosť, teda väčšinou námezdne pracujúci. Ak sa obmedzíme iba na okamžité požiadavky, veľmi ľahko sa môžeme nechať ovplyvniť reformistami a orientovať sa nie na boj proti pracujúcim, ale na rozdelenie obete medzi pracujúcich. Zákony kapitalizmu nevyhnutne vnikajú do ducha pracujúcich, ak im nevysvetľujeme, že existujú alternatívne spoločenské riešenia. A, napokon, obete sa akceptujú, pretože niet prostriedku konať inak, lebo pomer síl na vedenie dlhodobého boja nebol vybudovaný.

Takže, ak je štrajk ,,vojenskou školou”, musí byť účasť strany totálna. Zbiera ponaučenia, ktoré sa dajú získať z tejto skúsenosti. Je zásadne optimistická, lebo ako napísal Lenin: ,,Každý štrajk obohacuje novou skúsenosťou celú robotnícku triedu. Ak je úspešný, ukáže jej silu jednoty a povzbudzuje ostatných, aby využili výhru svojich súdruhov. Ak štrajk stroskotá, vedie k analýze príčin neúspechu a k hľadaniu lepších metód boja” (15). A teda k budúcemu víťazstvu. Stúpenci podporovania jedine konkrétnych požiadaviek pracujúcich, naopak, považujú prebiehajúci boj za samotnú vojnu. Prehrať ju znamená pre nich katastrofu. Preto, aby sa vyhli tejto možnosti, začínajú robiť kompromisy a odchyľovať počiatočné požiadavky predložené pracujúcimi.

Napokon, socializmus ako východisko dáva strane osvedčený optimizmus, že kapitalizmus nemôže prežiť so svojimi protirečeniami, a že pracujúci si, po vlastných skúsenostiach, uvedomia, že tento systém treba zvrhnúť. Ak by sme zostali v rámci kapitalizmu a obmedzili sa len na konkrétne požiadavky, jedinou orientáciou by zostal pesimizmus. Nachádzať riešenia priaznivé pre pracujúcich ako celok je čoraz ťažšie, lebo kapitalizmus v kríze ich už neposkytuje. V týchto podmienkach sa dá rýchlo pokoriť: ,,každý za seba”. Pracujúci vás už nepodporia, lebo skutočný projekt nejestvuje alebo už v nič neveria. Musíte teda, z pozície slabšieho, vyjednávať o reštrukturalizácii. A to je pre pracujúcich často dramaticky kruté. Preto je vypracovanie programu ,,zhora” najlepšia záruka, že konkrétne požiadavky robotníkov podporíme smelo a radikálne. Zabezpečuje, že strana musí neprestajne dvíhať politické uvedomenie pracujúcich, kým sami pochopia nevyhnutnosť socialistickej revolúcie.

 

 

3. Zachovanie zamestnanosti a 32 hodín

 

 

V prípade reštrukturalizácie, zatvárania, strana žiada úplné zachovanie zamestnanosti. Je to vo všeobecnosti ústredná okamžitá požiadavka v tomto druhu problémov. Môže byť spojená s heslom typu ,,nie zatvoreniu” (ide o zastavenie činnosti z rozličných dôvodov). Ale často táto požiadavka nie je dostatočná. Ako, vlastne, dospieť k zachovaniu pracovných miest? Ťažko sa dá predstaviť, že to kapitalisti zaplatia, a nejako nezakročia. Ďalej, pre zamestnávateľa je omnoho jednoduchšie zrušiť miesta tých, ktorých práca nie je skutočne spätá s realizáciou zisku, pod zámienkou neužitočnosti. Preto treba zachovanie zamestnanosi spojiť s inými požiadavkami. Ale s ktorými?

 

3.1 Rekonverzia sa nikdy neuskutoční.

 

Pred dvadsiatimi rokmi strana skúmala, ako brániť zamestnanosť v odvetviach, ktoré kapitalisti nechali chradnúť. Analýza sa zakladala na situácii v uhoľných baniach a v hutníctve. Tieto odvetvia stratili na hospodárskom význame a začínali sa podriaďovať konkurencii ,,modernejších” krajín. Belgické zariadenia už neboli technologicky špičkové. Ich nahradenie by stálo mnoho pracovných miest, ktoré by sa v tomto odvetví dali len ťažko zachovať. Preto sa strana rozhodla požadovať rekonverziu (preorientovanie výroby) s náhradným zamestnaním. V základnom programe strany, prijatom v roku 1979, sa písalo: ,,V prípade hrozby zatvorenia: podmienečná rekonverzia. Je neodvratné, že staré zariadenia zmiznú. No tieto zariadenia umožnili majiteľom po roky získavať od robotníkov nadhodnotu. Treba zamestnávateľov a holdingy prinútiť, aby znovu investovali a zabezpečili rekonverziu. Robotníci musia získať podpis novej pracovnej zmluvy ešte pred súhlasom so zánikom starých pracovných miest. Ak monopoly a holdingy odmietnu rekonverziu, treba ich majetky čiastočne alebo úplne vyvlastniť a nevyhnutnú rekonverziu musí uskutočniť štát” (16).

Reformisti využívali a využívajú rekonverziu, aby odvrátili pracujúcich od boja proti kapitalistom. V mene rekonverzie prestávajú bránť zachovanie zamestnanosti v továrňach. Ponechávajú majiteľov rozmontovať hutnícke zariadenia a zatvárať bane. Tvrdia, že je to vopred stratený boj, a že je vhodnejšie podporiť kapitalistov, čo investujú do záchrany zamestnanosti. Stranu vtedy nenapadlo, že obranou rekonverzie ustupuje reformistom.

Po prvé, rekonverzia sa v konečnom dôsledku zvracia v obranu dynamického kapitalizmu proti takému, ktorý neinvestuje a uspokojí sa s rušením pracovných miest, a ktorý sa obmedzuje na získavanie krátkodobého zisku. Fakt, že je to hoci aj štát a nie súkromník, kto by mal naštartovať rekonverziu, ako si prajú ľavicoví reformisti, nemení nič na veci, lebo v našej spoločnosti zostáva verejná správa v podstate kapitalistická. Táto podpora je veľmi jasná u reformistov. Ale silne ovplyvnila aj stanovisko strany v tejto časti programu. Strana dodala tejto ilúzii isté oprávnenie, namiesto jej demaskovania.

Táto téza rekonverzie je ekonomistická a reformistická. Je ekonomistická, lebo vychádza z vyriešenia problému zamestnanosti v rámci kapitalizmu a nie zo zvýšenia triedneho vedomia pracujúcich na dobytie socializmu, jediného skutočného riešenia zamestnanosti. Je reformistická, lebo navrhuje, v mene obrany práce, predĺženie života kapitalizmu namiesto snahy o jeho zničenie.

Po druhé, rekonverzia býva stratégiou predkladanou samými kapitalistami, aby presadili prijatie rušenia zamestnanosti. Rýchlo to bolo zrejmé v hutníctve. Túto politiku jasne odhalil Jean Gandois, prezident spoločnosti Cockerill Sambre. V novembri 1983 odpovedal na otázku, čo zostane z valónskeho hutníctva o 25 rokov: ,,Podľa mňa, nie veľa. Ale ak vyhráme tých 25 rokov, máme čas realizovať pre Valónsko skutočný priemyselný projekt a vytvoriť novú ekonomickú situáciu, ktorá Belgicku umožní vyhnúť sa dramatickým otrasom v jeho dejinnom vývoji. Záchrana Cockerill Sambre neznamená zachovávať 50 rokov slávne valónske hutníctvo, ale znamená mať bez veľkých strát, pokračujúc v modernizácii, o 25-30 rokov hutníctvo oveľa menšie, avšak bez ekonomickej drámy, bez sociálnej drámy a so skutočnou regionálnou rekonverziou” (17). S touto politikou zlikvidoval Gandois v revíroch Liege a Charleroi polovicu pracovných miest. A rekonverzia nikdy skutočne neprišla. Liege a najmä Charleroi sú na čele európskych regiónov s najvyššou nezamestnanosťou.

Po tretie, strana konštatovala, že súhlasom so zrušením miest v mene rekonverzie oslabí pomer síl v neprospech pracujúcich. Naozaj, čím sú pracujúci početnejší, čím sú silnejší, tým sú schopnejší obmedzovať kapitalistov a vládu. A obrátene. Teda by sa malo zdať logickým, že keď súhlasíme so zrušením pracovných miest v mene rekonverzie, strácame sily na prinútenie majiteľov, aby sa pustili do rekonverzie a inej politiky priaznivej voči zamestnanosti.

Preto strana zmenila stanovisko a viac neobraňuje rekonverziu ako riešenie strát zamestnanosti. Vo veľkých bojoch proti zatvoreniu limburských baní požadovala úplné zachovanie jestvujúcich pracovných miest na náklady zamestnávateľov. A to je stále jej oficiálne stanovisko.

V prípade hutníctva a baní nie je pravda, že ide o odvetvia bez budúcnosti. Existuje mnoho vecí, čo by sa mohli vyrobiť z uhlia a ocele na uspokojenie potrieb obyvateľstva (bývanie, doprava, nová energia, atď.), že by bolo možné zachovať prácu v tomto priemysle. Ak v kapitalizme stratil budúcnosť, je to preto, lebo už dosť nevynáša pre kapitalistov. Obrana existujúcej zamestnanosti práve v týchto odvetviach automaticky vedie k zaujatiu postavenia voči systému, aký chceme. A to pomáha zvyšovať politické uvedomenie pracujúcich.

 

3.2 Investície sú vecou kapitalistov

 

Od otázky rekonverzie stúpame vyššie k otázke investícií. V programe z roku 1979 strana vyzýva podnikateľov, aby investovali do rekonverzie. Hoci sme už zišli z tohto stanoviska, pokladáme nové investície za želané riešenie pre zachovanie práce, ba dokonca pre tvorbu nových miest? Mnohí odborári podporujú takúto požiadavku. Vravia, že jediný prostriedok na záchranu práce sú investície. Strana si to nemyslí.

Po prvé, investície sa týkajú hlavne kapitalistov. Tvoria súčasť riadenia podniku a kapitalizmu ako celku. Strana bojuje za socializmus a nie za zlepšenie riadenia kapitalizmu. Ak kapitalista investuje do systému, robí tak kvôli realizácii zisku. Strana nechce, aby zamestnanosť závisela na realizácii zisku kapitalistom. Obraňuje zamestnanosť za každých podmienok, dokonca aj v najťažších prípadoch zadĺžených podnikov na pokraji krachu (neschopných investovať ako Forges de Clabecq), pretože je to v záujme pracujúcich, a pretože oni nesmú platiť za prebiehajúcu reštrukturalizáciu.

Po druhé, podpora investícií kapitalistov vedie zmierlivo k tomu, že zachovanie zamestnanosti podmieňujeme konkurenčným postavením podniku, v ktorom sa pracujúci nachádzajú. Inými slovami, ak si firma vedie dobre, investuje a práca bude zaručená; ak stojí zle, nedá sa nič robiť. Ešte ináč, v tejto podstatnej požiadavke sa takto dostávame do vleku kapitalistov. Opúšťame teda triedne hľadisko. To chcú všetci reformisti: aby pracujúci bránili svojich majiteľov v konkurenčnom boji. Nuž zbohom socializmu, dôležitá je kapitalistická vojna. Kapitalizmus sa stáva pre robotníkov jediným východiskom. Takisto končí požiadavka zaručenia zamestnanosti. Závisí totiž od pozície ,,našej” firmy na trhu. Môže byť dobrá alebo zlá, no nikdy nie je pevná, je vždy otriasaná. A potom, kríza je všeobecnou situáciou trhu aj pre konkurencieschopné podniky, kríza, ktorá sa prehlbuje a zasahuje celý svet. Je ilúziou veriť, že vďaka práci v konkurenčne silnej firme sa dá chrániť pred reštrukturalizáciami. Ukazuje to dosť príkladov strát zamestnanosti v japonskom automobilovom priemysle a vo výkonných firmách ako IBM a AT&T.

Po tretie, obrana investícií ako riešenia zamestnanosti znamená podporovať dynamický kapitalizmus, taký, čo investuje, taký, čo postupuje, taký, čo inkasuje zisky, za kapitalizmu nevyhnutnú podmienku pre investície. Avšak, taký kapitalizmus je tiež najagresívnejší, lebo, v konečnom dôsledku, najviac vykorisťuje pracujúcich, pretože, kto chce postupovať, musí pracujúcim brať viac ziskov než konkurenti. Stojíme teda proti socializmu, systému, ktorý hodlá zrušiť vykorisťovanie pracujúcich.

Po štvrté, investície slúžia súčasne na racionalizáciu výroby. Teda neslúžia na záchranu práce, ale, vo všeobecnosti, na jej zničenie. Najčistejší príklad je spoločnosť Union Miniere. Táto pobočka Société Générale v odvetví neželezných rúd plánuje v rokoch 1995-98 investovať 22 miliárd frankov, teda vážnu sumu. No v rovnakom čase sa firma chce zbaviť 1800 zamestnancov, teda tretiny personálu. Každé investovanie, hoci aj zabezpečí prácu na miestnej úrovni, v situácii nadvýroby a nadbytočných kapacít vyhrocuje krízu - teda ničí prácu na globálnej úrovni.

Práve preto strana nijako nespája obranu zamestnanosti s ,,tvorbou nových investícií”. Požaduje udržanie zamestnanosti nezávisle na tejto podmienke. Takto môže najlepšie obraňovať záujmy pracujúcich, ukazovať, že zamestnanie je ohrozované samotnými zákonmi kapitalistického systému, že teda skutočne zaručené môže byť až za socializmu, a týmto spôsobom dvíhať politické uvedomenie pracujúcich.

 

3.3 Ofenzívna požiadavka na zníženie nezamestnanosti: 32 hodín

 

Strana navrhuje znížiť pracovný čas. V programe z roku 1979 išlo o 36-hodinový pracovný týždeň. Dnes by iba zníženie na 32 hodín bolo účinné na tvorbu nových pracovných miest, keďže mnohé podniky už pracujú 37 hodín v týždni, no zároveň pokračujú vo zvyšovaní produktivity. Strana urobila z 32 hodín, bez sprievodného zníženia mzdy, bez flexibility a so sprievodnou tvorbou pracovných miest, jednu z ústredných požiadaviek na boj proti nezamestnanosti (18).

Keď pracujúci čelia reštrukturalizačnému plánu, často ako riešenie navrhujú znížiť pracovný čas bez straty na mzde. Keď sa firme vodí zle, prečo nezachrániť pracovné miesta radikálnym skrátením pracovného času, čím by sa dalo prácu prerozdeliť? Požiadavku 32 hodín v boji za prácu strana musí podporovať. No treba chápať význam tejto požiadavky. Ak ide o to, nahradiť požiadavku zachovania zamestnanosti požiadavkou zníženia pracovného času, je to oportunizmus. Voči tým firmám, čo prepúšťajú, kladieme ako ústrednú požiadavku úplné zachovanie zamestnanosti, 32 hodín sú celoštátnou iniciatívou na zníženie nezamestnanosti vo všeobecnosti. Strana teda žiada od všetkých podnikov, aby zachovali úroveň súčasnej zamestnanosti, bez ohľadu na ich finančnú situáciu.Ale, navyše, bojuje za to, aby každý podnik zamestnal nových pracujúcich vďaka zníženiu pracovného času. Ide teda o dve oddelené požiadavky. Ich miešaním, nahradzovaním jednej druhou, prijímame, že náklady budú platiť pracujúci. V tomto zmysle sa pokúšajú aplikovať zníženie pracovného času reformisti. Keď nejaký podnik trpí ťažkosťami, navrhujú znížiť (poľahky) pracovné hodiny, aby sa demontovali výrobné zariadenia alebo zintenzívnila práca, a najmä, aby sa vyhlo radikálnemu boju proti kapitalistom.

Brániť ohrozenú prácu 32 hodinami nie je, okrem toho, ani riešenie prijateľné pre samých pracujúcich. V prípade zatvorenia, ide o zachovanie otvoreného podniku, a nie o zníženie pracovného času. Predpokladajme napríklad, že vo Forges de Clabecq sa kapitalisti vyslovia za zastavenie celej činnosti okrem valcovačky, zachovajúc iba 600 z 2143 súčasných pracovných miest. 32 hodín nebude účinných. Ak by sme ich aj použili, v najlepšom prípade môžeme dúfať vo zvýšenie stavov na 700. Ešte stále je 1500 pracujúcich nadbytočných. V takejto situácii sa treba dožadovať úplného zachovania pracovných miest vrátane zariadení, pretože prostredníctvom miznutia zariadení sa ospravedlňuje rušenie miest.

Môžeme spomenúť iný príklad, keď zníženie pracovného času neprináša skutočné riešenie konkrétnych problémov pracujúcich. Ide o štrajk vo Volkswagen Forest v septembri 1994. Robotníci z finálnej montáže prestali pracovať, lebo ich pracovné vyťaženie bolo priveľké. Museli montovať stále komplikovanejšie automobily, s náročným rozhodovaním, a vedenie z úsporných dôvodov prepustilo dvesto osôb. Cieľom bolo zbaviť sa definitívne týchto námezdne pracujúcich. Je pravda, že zníženie pracovného času by umožnilo návrat dvesto nezamestnaných pracujúcich. Ale to by nič nezmenilo na pracovnom preťažení. Naopak, pravdepodobne by majitelia Volkswagenu prijali zníženie pracovného času ako zámienku na zvýšenie rýchlosti bežiaceho pásu. V takejto situácii treba žiadať zníženie pracovného tempa, napríklad o 15%, čo okrem iného montážni robotníci žiadali. Takouto okľukou by sme vedenie mali prinútiť zamestnať 200 prepustených a, možno, prijať dodatočný personál.

Existuje ešte jeden argument za oddelenie požiadavky 32 hodín a požiadavky zachovania zamestnanosti vo firmách s ťažkosťami. Ak využijeme 32 hodín na záchranu zamestnanosti, aké riešenie nám ešte zostáva na zníženie súčasnej úrovne nezamestnanosti? 32 hodín je ofenzívna požiadavka, aby krízu a jej dôsledky platili kapitalisti a nie pracujúci. Strana výrazne redukuje jej dosah tým, že ju navrhuje zakaždým, keď sa nejaký podnik reštrukturalizuje.

Hoci tieto dve požiadavky majú odlišnú logiku a ciele, existuje prípad, kde sa dajú spojiť. Ukážme si konkrétny príklad. Predstavme si výrobňu automobilového plechu, kde sa zvárajú oceľové súčiastky do karosérie automobilu. Predpokladajme linku, kde desiati pracujúci na smene ručne zvárajú plechy. Vedenie rozhodne túto linku úplne robotizovať. Po investovaní zostanú na každej linke len štyria pracujúci. To predstavuje dvanásť stratených miest na dvoch smenách alebo 18 na troch smenách. Taký počet sa dá preradiť v podniku inam. Ale ak sa táto operácia opakuje, sú z toho výrazné nadbytočné stavy a napokon reštrukturalizácia. Čo navrhnúť v týchto podmienkach?

Môže sa povedať, že problém je v investícii, a tá že sa týka majiteľa, nie nás. No to je krátkozraké, lebo v hre nie sú investície, ale ich dôsledky na zamestnanosť. Preto sa nás to týka. Dalo by sa takisto postaviť proti investíciám, lebo rušia prácu, sú teda nepriaznivé pre pracujúcich. Ale v hore uvedenom prípade sa to sotva dá ubrániť. Robotizácia sama o sebe prestavuje uľahčenie práce, veď ,,pracuje” stroj. Iná vec je zintenzívnenie práce, čo chce majiteľ rozbehnúť spolu s robotmi. Ale o to tu nejde, veď aj bez intenzifikácie by došlo k strate zamestnania. A dá sa oponovať tejto intenzifikácii ako takej.

Strana nie je proti zavádzaniu techniky a nových technológií. Je to súčasť pokroku, rozvoja výrobných síl. To, čo žiadame, je, aby modernizácia slúžila pracujúcim, a aby ju platili kapitalisti a nie pracujúci. To, proti čomu bojujeme, je spôsob, akým kapitalisti využívajú tieto technológie, tento pokrok vedy. Pre uspokojenie týchto nárokov môžeme požadovať preradenie pracujúcich, ktorých miesta zrušila nová technika a rozdelenie zvyšnej práce znížením týždenného rozvrhu hodín. Takto v tomto prípade priamo kombinujeme požiadavku zachovania zamestnanosti s 32-hodinovým pracovným časom.

Okrem toho to vôbec neprotirečí so všeobecným návrhom na zníženie pracovného času na celoštátnej úrovni tak, aby sa znížila nezamestnanosť. Vskutku, obrovská armáda pracujúcich odsúdených k nečinnosti spočíva, okrem iného, na fenomenálnom pokroku v produktivite, čo vyplýva z čoraz rozsiahlejšieho využívania strojov. Táto výška produktivity, ktorá umožňuje vyrábať rovnaké množstvo výrobkov a služieb so stálej menej zamestnancami, vyzýva sama o sebe na zníženie pracovného času. Všeobecná požiadavka 32 hodín patrí do tohto rámca. Preto je normálne aplikovať tú istú logiku na podniky, ktoré práve zavádzajú nové stroje.

To však neznamená, že strana súhlasí s technickým pokrokom hocakého charakteru. Sme proti zavádzaniu rýchlovlakov TGV, pretože to sprevádza rušenie tratí vo vidieckych oblastiach. Stretávajú sa tu dve koncepcie spoločnosti: TGV uprednostňuje pasažierov, ktorí cestujú na ďaleké vzdialenosti a môžu si to dovoliť zaplatiť, to znamená osoby viac-menej zámožné; trate na vidieku sú za relatívne nízku cenu službou miestnym obyvateľom, to znamená najmä pracujúcim. Rovnako strana nie je stúpencom zavedenia elektrických oceliarní namiesto vysokých pecí a konvertorov, pretože nejde o skutočný pokrok, lebo to silne obmedzí pracovné miesta a pracujúci sa stanú viac flexibilní.

 

 

4. Znárodnenie ako hlavná požiadavka

 

 

Program z roku 1979 obsahuje dôležitú časť o znárodnení. Na jednej strane, je to požiadavka znárodnenia bez odškodnenia (veľkých akcionárov) bánk, holdingov a nadnárodných spoločností. Ide vlastne o premenu súkromného vlastníctva podnikov a tovární na kolektívne vlastníctvo. Inými slovami, je to zavedenie socializmu v jeho ekonomickej časti.

Na druhej strane, strana navrhuje znárodnenie bez odškodnenia niektorých odvetví. Je to sprostredkovacia požiadavka určená na zdvihnutie triedneho vedomia pracujúcich konkrétneho odvetvia, ktorá vychádza z okamžitých nárokov pracujúcich zoči-voči reštrukturalizácii, smerom k socializmu. Strana preto požaduje znárodnenie sektoru energetického, bankového, lodného, hutníckeho, farmaceutického, atď. Netýka sa to všetkých odvetví. Napríklad, strana nekladie túto požiadavku pre automobilový priemysel, lebo nie je isté, či by to bolo skutočné riešenie pre pracujúcich. Nie je isté, či by táto požiadavka v tomto odvetví pomohla dvihnúť politické uvedomenie pracujúcich. Jej uskutočnenie naráža v Belgicku na technické problémy, čím sa táto požiadavka stáva málo použiteľnou. Sektor sa v podstate skladá z piatich montážnych tovární, ktoré patria k piatim rôznym nadnárodným spoločnostiam a súčiastky nevyhnutné pre montáž pochádzajú zo zahraničia (teda vyše polovica hodnoty vozidla). Za týchto podmienok hrozí, že sa znárodnenie sústredí len na budovy a stroje, a nie na vlastnú výrobu automobilov. Koncepcia výrobku a technológia by jej unikli.Vážne by sa ohrozila zamestnanosť.

Znárodnenie je požiadavka, aby reštrukturalizáciu platili kapitalisti. Ide o vyvlastnenie veľkých akcionárov, ktorí riadia po svojom podniky v tomto odvetví, to znamená podľa zákonov trhu. Napríklad, Société Générale v hutníctve rozvinula stratégiu založenú na spoločnosti Arbed (z Luxemburska) a na jej dcérskej spoločnosti Sidmar. Vďaka týmto dvom spoločnostiam sa pokúša znovu dobyť dôležité miesto na trhu s oceľou (19). Požiadavka znárodnenia belgicko-luxemburského hutníckeho sektoru útočí priamo na túto politiku najväčšieho belgického holdingu. Société Générale narobila dosť škôd v tomto odvetví, veď ona bola hlavný akcionár v Cockerill a, keď bolo treba reštrukturalizovať, prenechala to štátu. Ten investoval 185 miliárd frankov a zlikvidoval 15 000 pracovných miest. Táto stratégia socializácie strát bola dosť dlhá. Verejná správa musí vytrhnúť zvyšok hutníctva z rúk Société Générale.

Znárodnenie je odpoveď na privatizáciu požadovanú kapitalistami. To je prípad hutníctva, kde po tom, čo sa reštrukturalizáciou stal Cockerill Sambre opäť ziskovým, chce ho štát opäť predať súkromníkovi, možno dokonca aj Société Générale. Ak sa to stane, oceľ skutočne spozná najškandálnejšiu politiku socializácie strát a privatizácie ziskov. Požiadavka znárodnenia sa stavia proti týmto darom pre kapitalistov.

Znárodnenie vstupuje do konfliktu s logikou konkurencie. Letecká doprava zažíva zúrivú konkurenciu. Každá letecká spoločnosť sa pokúša poraziť rivalov za každú cenu. Táto bezuzdná konkurencia začala v roku 1978 v Spojených Štátoch, keď štát zrušil liberalizoval tento sektor: sloboda cien, sloboda zakladať letecké spojenia na celom americkom území, atď. V Európe praktikuje Európska komisia rovnakú politiku, navyše, uprednostňuje privatizáciu leteckých spoločností (lebo tie boli skoro všetky štátne). Cieľom je urobiť z niekoľkých spoločností giganty schopné súperiť s veľkými americkými spoločnosťami. Požadovaním znovuznárodnenia belgickej Sabeny odhaľuje strana privatizáciu a liberalizáciu, ktoré pre pracujúcich znamenajú stratu zamestnania, stupňovité znižovanie mzdy a flexibilitu. Požiadavka ide proti tomu, čo konkurencia vnútri kapitalizmu rozkazuje urobiť. Znovuznárodnenie zlepší pomer síl pre pracujúcich, aby mohli ľahšie trvať na zachovaní zamestnanosti, slušných mzdách, lepších podmienkach pri práci, atď., lebo ak je verejný podnik stratový, môže byť podporovaný štátom. No treba stále bojovať za to, aby ho financovali kapitalisti.

Znárodnenie je tiež faktorom zjednocovania. V hutníctve by umožnilo zjednotiť všetky boje oceliarskych robotníkov proti ich zamestnávateľovi do jediného boja pod rovnakou zástavou. Jediné heslo by platilo naraz v Gente, v Charleroi, v Liege, v La Louviere a v Clabecqu. Je to prvý krok k tomu, čo Lenin nazýva vlastnou vôľou - pocit súnaležitosti k jedinej triede. To potiera politiku rozdeľovania, ktorú spolu vedú buržoázia a reformistickí vodcovia (socialistické strany a robotnícke krídlo kresťansko-sociálnych strán).

Konečne, znárodnenie stavia robotnícku triedu do kontaktu s kapitalistickým štátom. Vedie ju k uvedomeniu si, že tento štát nie je neutrálny, že slúži kapitalistom. To ju tlačí k jeho zvrhnutiu, aby mohla nastoliť socializmus.

Požiadavku znárodnenia sprevádza rad demokratických opatrení (20), ktoré našu požiadavku odlišujú od toho, čo sa stalo v hutníctve. Vtedy štátna správa vlastne prevzala Cockerill, aby ho racionalizovala, zlikvidovala tisíce pracovných miest, a, keď to skončila, podnik znovu odovzdala do rúk kapitalistu. Teda existujú aj buržoázne znárodnenia, ako bolo prevzatie Cockerillu štátom: v danom momente slúžia záujmom kapitalistov, ktorí chcú udržať sektor v činnosti, ale nechcú investovať, lebo to už nie je výnosné. Naša koncepcia znárodnenia sa radikálne líši od tohto zabratia štátom. Znamená medzi iným: úplné zachovanie zamestnanosti, zachovanie výrobných zariadení, financovanie strát štátom (ktorý sa zásobuje u bohatých okľukou cez 6-bodový program, umožňujúci zozbierať 500 miliárd frankov), zrušenie systému rozpočtovej obálky, zverejňovanie riadiacich rozhodnutí, transparentnosť vedúcich orgánov, nezlučovanie verejných a súkromných funkcií, mzdu pre riaditeľov maximálne trikrát vyššiu než priemerný robotník, atď.

Je zrejmé, že znárodnenie nie je univerzálny všeliek. Po prvé, zostáva požiadavkou vnútri kapitalizmu. Zostáva podriadené zákonom konkurencie, ktoré tvoria krízy z nadvýroby a nezamestnanosť. Môže byť len dočasnou odpoveďou na problémy zamestnanosti a pracovných podmienok, akým čelia pracujúci. Napríklad, znovuznárodnená Sabena bude mať problémy voči silnej medzinárodnej konkurencii. No účet už nezaplatia pracujúci, ale bohatí, ktorí budú financovať štát. Po druhé, riešenie znárodnením, ako aj demokratické opatrenia, ktoré ho sprevádzajú, budú neprestajne ohrozované a spochybňované kapitalistami. Zachovanie sociálnych výdobytkov bude predmetom permanentného boja medzi robotníkmi a buržoáziou. Po tretie, akcionársky štát zostáva kapitalistický, teda v službách kapitalistov. Ako taký koná, aj na čele znárodneného podniku. Pracujúci mu budú musieť vnútiť demokratické opatrenia znárodnenia.

Znárodnenie je teda strednodobá, sprostredkovacia požiadavka. Má za cieľ zvyšovať triedne vedomie triedy pracujúcich, aby pochopili, že musia ísť ešte ďalej, k socializmu, a že kvôli tomu musia zaútočiť na kapitalistický štátny aparát.

 

 

 

5. Typ programu proti zatváraniu výroby

 

 

Záverom, čo požaduje strana v prípade reštrukturalizácie alebo zatvorenia? Dospievame k týmto záverom (21):

1. V prípade ohrozenia továrne alebo jej časti: nie úplnému alebo čiastočnému zatvoreniu; zachovanie výrobného zariadenia v danom stave.

2. Zachovanie úplnej zamestnanosti na súčasnej úrovni. Nijaké prepúšťanie, nijaké predčasné odchody do dôchodku (ktoré sú podporované systémom sociálneho zabezpečenia, teda v konečnom dôsledku pracujúcimi). Celý prirodzený odchod je nahradzovaný novozamestnanými.

3. Pracovný čas 32 hodín týždenne bez straty na mzde a bez flexibility. Toto opatrenie je hlavne určené na prijímanie nových osôb, predtým nezamestnaných.

4. Platiť musia kapitalisti. Znárodnenie bez odškodnenia sektorov ako je hutníctvo, letecká doprava, farmaceutický priemysel, odvetvie energetiky.

5. Len socializmus prináša trvalé riešenie problémov zamestnanosti a podmienok pri práci.

 

Na záver sme predstavili to, čo by sa malo urobiť v prípade Forges de Clabecq:

 

_________________________________________________________________________

 

Konať treba práve teraz!

 

,,Ak Forges zatvoria, bude občianska vojna,” povedal nám jeden odborový zástupca pred pár rokmi. Čas vykopať vojnovú sekeru práve nastal.

Lebo Forges je skutočne ohrozená. Jej súhrné straty sa dvíhajú na skoro štyri miliardy frankov. Firma z Clabecqu už stratami prišla o skoro celý kapitál. Stojí na pokraji krachu.

V skutočnosti je Forges obeť nadvýroby, ktorá zúri v hutníctve od roku 1974. Táto nadvýroba ukazuje, nakoľko je kapitalistický systém anarchický a nedbá na položenie pracujúcich. V skutočnosti ocele nie je priveľa preto, lebo zákazníci ju už nechcú. Je jej priveľa preto, lebo nákupcovia výrobkov z ocele už nemajú prostriedky, aby ju zaplatili.

Potreby ľudí však nechýbajú: postaviť byty pre bezdomovcov, obnoviť sídliská, rozvíjať dopravu,...

To dokazuje, že len ekonomický systém založený na potrebách obyvateľstva, ako je socializmus, ponúka pracujúcim trvalú budúcnosť.

Podľa zákonov kapitalizmu, založených na zisku, je Forges odsúdená na zánik.

Nie je dosť výnosná. Strany PSC a PRL už železiareň pochovali. PS živí nádej, no to, čo pripravuje, znamená zatvorenie potichu: redukciu Forges na zachovanie valcovačiek obsluhovaných iba 600 pracovníkmi. Potom už bude ľahké zrušiť aj valcovačky a Forges prestane existovať. Pracujúci nemôžu dôverovať stranám ako PRL, PSC, ba ani PS. Spoliehať sa môžu len seba a na svoju bojovnosť.

A konať treba práve teraz, lebo s 2000 sme silnejší ako pri 600. A so súdruhmi z Cockerill Sambre a zo Sidmaru sme ešte silnejší.

Pracujúci verejného sektoru vo Francúzsku, hlavne železničiari, dosiahli, po troch týždňoch intenzívneho štrajku, aby Juppého vláda ohla chrbát. Ukázali, že žiadny plán reštrukturalizácie nie je osudová nevyhnutnosť. Ak pracujúci chcú, môžu prevrátiť pomer síl vo svoj prospech. Nato však potrebujú program jasne antikapitalistických požiadaviek:

1. Nie úplnému alebo čiastočnému zatvoreniu.

2. Úplné zachovanie zamestnanosti. Je nás a zostane nás 2143.

3. Úplné zachovanie výrobného zariadenia.

4. Okamžitú náhradu 10%-ného zníženia mzdy dohodnutého v roku 1992. Táto obeť nie je vôbec užitočná: pracujúci z Forges nie sú zodpovední za situáciu podniku. Nie sú to oni, kto má platiť.

5. Znárodnenie bez odškodnenia všetkých veľkých akcionárov v belgickom a luxemburskom hutníctve. Títo veľkí akcionári sú Société Générale, Skupina Brussel Lambert, Copeba, skupina Frere, skupina Boel, rodina Dessy a Germeau. Títo kapitalisti sa obohacovali na chrbtoch oceliarskych pracujúcich. Je to na nich, aby teraz platili.

6. Na náklady týchto súkromných akcionárov založiť fond pre náhradu strát a dlhov znárodnených hutníckych spoločností. Tento fond musí zapchať štvormiliardovú dieru vo Forges.

Program môžeme brániť rovnako v Clabecqu, ako aj v Liege, v Charleroi a v Gente.

Proletári všetkých revírov, spojte sa!

__________________________________________________________________________

 

 

Referencie:

 

1. Engelsov list Bebelovi, 18-28. marec 1875, in Karl Marx a Friedrich Engels, Korešpondencia, editions du Progres, Moskva, 1971, s. 302

2. Lenin, Zobrané spisy, zv. 2, editions sociales, Paríž, editions du Progres, Moskva, 1966, s. 92

3. Lenin, Zobrané spisy, zv. 2, s. 92

4. Lenin, Zobrané spisy, zv. 2, s. 111-2

5. Lenin, Zobrané spisy, zv. 2, s. 110

6. Lenin, Zobrané spisy, zv. 2, s. 109

7. Lenin, Zobrané spisy, zv. 2, s. 113

8. Lenin, Zobrané spisy, zv. 2, s. 109

9. The Wall Street Journal Europe, 5.-6. 1. 1996

10. To znamená asi 1000 miliárd belgických frankov.

11. Pozri vyššie.

12. Pozri Jean Neuville, La lutte ouvriere pour la maitrise du temps, 2 zv., editions Vie ouvriere, Brussel 1981

13. Lenin, Zobrané spisy, zv. 4, s. 326

14. Lenin, Zobrané spisy, zv. 4, s. 328

15. Lenin, Zobrané spisy, zv. 2, s. 110-1

16. Belgická strana práce, Program prijatý ustanovujúcim zjazdom Belgickej strany práce, október 1979, s. 109

17. Jean Gandois, Mission Acier. Mon aventure belge, editions Duculot, Paríž 1986, s. 86

18. Pozri Politické byro PTB, ,,Náš program socio-ekonomických požiadaviek a boj za socialistickú revolúciu”, Etudes marxistes č. 26, november 1995, s. 47

19. Iba ak by sa akcionár Société Générale, francúzska skupina Suez, rozhodla, kvôli rentabilite, opustiť sektor.

20. Belgická strana práce, cit. dok., s. 122

21. Povedali sme, že vypracovanie programu by sa malo robiť ,,zhora”. Tu ale ide o návrh, nie o vypracovanie. Návrh sa môže urobiť aj ,,zdola”. Lepšie je vychádzať z konkrétnych okamžitých požiadaviek a zdvihnúť sa k socializmu. Zdá sa to viac logické a menej dogmatické.

 

 

Poznámka:

Autor uverejnil túto štúdiu v Etudes Marxistes č. 28, vo februári 1996. Následné dianie okolo Forges de Clabecq dalo autorovi za pravdu. Vďaka vytrvalému boju robotníkov vo Forges, vďaka solidarite ostatných pracujúcich a vďaka podpore a pomoci Strany práce, podarilo sa napokon železiareň Forges zachrániť. O najnovších skúsenostiach a priebehu týchto bojov hovorí kniha Ceux de Clabecq (Ľudia z Clabecqu), ktorá vyšla v roku 1997 v belgickom vydavateľstve EPO.

Thomas Gounet je spolupracovníkom týždenníka Solidaire, ktorý vydáva Strana práce. V Etudes Marxistes už uverejnil štúdie o Marxovom Kapitáli, toyotizme, automobilovom priemysle a kríze. Je spoluautor knihy La Société Générale.

{moscomment}

Partneři:
partneri-kscm
partneri-sckp
partneri-sos
partneri-wdfy
partneri-solidnet
partneri-ceske-mirove-hnutípartneri-festival
partneri-kcp

 partneri-stripkyzesveta

©  Komunistický svaz mládeže

Licence Creative Commons
Toto dílo podléhá licenci Creative Commons Uveďte autora-Neužívejte komerčně 4.0 Mezinárodní License .